Cintorín svätej Rozálie
Cintorín svätej Rozálie pripomína park plný pompéznych hrobiek, sôch, vtákov a veveričiek. Rozprestiera sa na kopci blízko kalvárie na ploche 3 hektáre a nájdete tu okolo 2 000 hrobových miest. Okrem hrobiek, z ktorých mnohé figurujú na zozname národných kultúrnych pamiatok, sa tu nachádza aj byt správcu cintorína z 19. storočia a baroková kaplnka svätej Rozálie, ktorá je najstaršou stavbou v celom objekte.
V období vrcholiacich kuruckých vojen, začiatkom 18. storočia, postihla mesto Košice morová nákaza a počet obyvateľov sa v krátkom období znížil takmer o polovicu. Zúfalí členovia mestskej rady preto dospeli k názoru, že iba Boh môže zachrániť mesto pred úplnou katastrofou. Katolícki veriaci však videli riešenie v stavbe kaplnky zasvätenej ochrankyni pred morovou nákazou – svätej Rozálii. Návrh na jej výstavbu napokon predložil zástupcom mešťanov v roku 1710, keď morová epidémia v meste dosahovala najväčší rozmach, jezuitský páter Juraj Péchy.
Výstavba kaplnky začala 18. júna 1714 a trvala necelý rok. Stavba bola realizovaná pod vedením murárskeho cechmajstra Tomáša Tornyóssyho, vedúceho stavebných prác pri tvorbe košického súsošia Immaculata, neskôr zvoleného za mestského senátora. Vzhľadom na to, že v roku 1715, keď bola kaplnka slávnostne vysvätená, už mor v meste nevyčíňal, nachádza sa nad vchodom kostolíka latinský nápis: „OB PESTEM SEDATAM DIVAE ROSALIAE DICTATA MDCCXV“ – „Za ukončenie moru zasvätené v roku 1715 svätej Rozálii“. Kaplnka sa nedlho po vysviacke stala pútnickým miestom, ku ktorému prichádzali veriaci z Košíc a blízkeho okolia ďakovať za ochranu pred morovou nákazou. V roku 1730 dokonca postavili pri kaplnke pustovňu, ktorá v rokoch 1736 až 1831 slúžila ako príbytok pustovných mníchov. Tá sa však nezachovala. O význame kaplnky sv. Rozálie navyše svedčí aj skutočnosť, že v roku 1762 získala od pápeža Klementa XIII. právo udeľovať odpustky.
V súčasnosti sú brány kaplnky sv. Rozálie otvorené širokej verejnosti iba v deň Sviatku všetkých svätých, keď sa tu koná výročná smútočná omša. Častejšie tu bývajú smútočné obrady pri pohreboch, určené pozostalým.
Pochovávať sa tu začalo až neskôr, v druhej polovici 18. storočia. Spočiatku bol cintorín pri kaplnke svätej Rozálie vyhradený ako miesto posledného odpočinku pustovníkov a obyvateľov žijúcich na samotách v okolí mesta. Najstarší záznam o pohrebe pochádza zo 6. októbra 1764, keď bol vedľa kaplnky pochovaný František Penner, mních z tunajšej pustovne. Prvou civilnou osobou, ktorú tu pochovali, bola sirota menom Mária. Jej pohreb sa uskutočnil 5. decembra 1770. Ďalší civilný pohreb sa tu konal dňa 14. apríla 1771, keď tu bola pochovaná Dorota Rozumová, manželka nájomcu mlyna Ondreja Rozuma. Počas celého 18. storočia tu však pochovali iba dvadsaťtri osôb – jedenásť mužov a dvanásť žien.
K významnému rozšíreniu cintorína došlo až v druhej polovici 19. storočia, keď bola rímskokatolíckej farnosti v Košiciach správa cintorína odňatá. Rozália sa vďaka tomu stala pohrebiskom otvoreným pre nebožtíkov a pozostalých bez ohľadu na vierovyznanie. Pochovali tu najmä šľachticov, umelcov, politikov, bohatých mešťanov a dôstojníkov. Stavali sa tu jednoduché hroby, pomníky, ale aj majestátne, reprezentatívne rodinné hrobky pripomínajúce malé antické paláce a gotické chrámy. Ruch výstavby ustal až v roku 1889, keď predstavitelia mesta otvorili nový verejný cintorín pri ceste do vtedajšej samostatnej obce, dnes už mestskej časti Barca, ktorý je v súčasnosti najväčším cintorínom v Košiciach.
Cintorín svätej Rozálie si zachoval svoje funkčné poslanie nepretržite, od 18. storočia až dodnes.
Pochovaní tu sú aj prominenti ako Irena Schusterová, manželka bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera. V jej blízkosti odpočíva v rodinnej hrobke železiarsky magnát a bývalý minister dopravy, spojov a verejných prác z čias Mečiarovej vlády Alexander Rezeš. Hrobka Ireny Schusterovej taktiež patrí k najnavštevovanejším miestam na cintoríne, o čom svedčí množstvo vencov, sviec a kytíc, zatiaľčo hrob Alexandra Rezeša je síce rozľahlý, no zdobí ho jediná váza s kvetmi.
Historickú atmosféru si však cintorín zachoval navzdory skutočnosti, že najstaršie hrobky, ktoré tu v súčasnosti nájdeme, pochádzajú až z 19. storočia. O prvých hroboch z 18.storočia dnes existujú zmienky len v cirkevných matrikách.
Pozornosť si zaslúži i hlavný kríž, ktorý býva celoročne, a najmä v čase sviatku Všetkých svätých, obklopený množstvom kvetov a sviec. Plastiku Krista na betónovom kríži podopiera kamenný podstavec s nápisom z Jánovho evanjelia: „QUI CREDIT IN ME ETIAM SI MORTUUS FUERIT VIVET“ („Kto verí vo mňa, aj keby umrel, bude žiť“). Text svojim posolstvom dodáva vieru návštevníkom cintorína už celé desaťročia. Kríž zaujal aj redakciu Košických katolíckych cirkevných správ, ktorá o ňom napísala ešte v roku 1930. Okrem hlavného kríža sú na cintoríne zaujímavé sochy, plastiky a busty významných mešťanov, pomedzi ktorých svojou výškou a spracovaním vyčnieva pomník s bustou košického župana, Dr. Jána Rumanna, z dvadsiatych rokov minulého storočia.
Na Rumannovom pomníku sa nachádzajú reliéfy ľudských postáv, emotívne pôsobia najmä postavy žalostiacich detí.
Cintorín až po prvé mesiace tohto roka spravovala pohrebná služba Rekviem, ktorá si od prenajímateľa pohrebiska – rímskokatolíckej cirkvi – vyslúžila uznanie za viac ako desaťročie riadnej starostlivosti.
V máji 2016 sa správa cintorínu svätej Rozálie prinavrátila cirkvi, stará sa oň farnosť svätého Ondreja v Košiciach. Pred príchodom nového správcu ktosi odcudzil vodovodné armatúry a farnosť si musela poradiť aj s bujarým trávnatým porastom, keďže prevzala správu cintorína v čase uprostred príprav na prvú kosbu.
Vodovody sú už opravené, tráva pokosená a nič nenasvedčuje zanedbávaniu cintorína. Starostlivosť o prostredie v tomto „parku mŕtvych“ taktiež nepochybne prispieva k tomu, že je dlhodobo vyhľadávaným miestom posledného odpočinku košických prominentov, ale aj lákadlom pre milovníkov ticha a obdivovateľov histórie.
V období vrcholiacich kuruckých vojen, začiatkom 18. storočia, postihla mesto Košice morová nákaza a počet obyvateľov sa v krátkom období znížil takmer o polovicu. Zúfalí členovia mestskej rady preto dospeli k názoru, že iba Boh môže zachrániť mesto pred úplnou katastrofou. Katolícki veriaci však videli riešenie v stavbe kaplnky zasvätenej ochrankyni pred morovou nákazou – svätej Rozálii. Návrh na jej výstavbu napokon predložil zástupcom mešťanov v roku 1710, keď morová epidémia v meste dosahovala najväčší rozmach, jezuitský páter Juraj Péchy.
Výstavba kaplnky začala 18. júna 1714 a trvala necelý rok. Stavba bola realizovaná pod vedením murárskeho cechmajstra Tomáša Tornyóssyho, vedúceho stavebných prác pri tvorbe košického súsošia Immaculata, neskôr zvoleného za mestského senátora. Vzhľadom na to, že v roku 1715, keď bola kaplnka slávnostne vysvätená, už mor v meste nevyčíňal, nachádza sa nad vchodom kostolíka latinský nápis: „OB PESTEM SEDATAM DIVAE ROSALIAE DICTATA MDCCXV“ – „Za ukončenie moru zasvätené v roku 1715 svätej Rozálii“. Kaplnka sa nedlho po vysviacke stala pútnickým miestom, ku ktorému prichádzali veriaci z Košíc a blízkeho okolia ďakovať za ochranu pred morovou nákazou. V roku 1730 dokonca postavili pri kaplnke pustovňu, ktorá v rokoch 1736 až 1831 slúžila ako príbytok pustovných mníchov. Tá sa však nezachovala. O význame kaplnky sv. Rozálie navyše svedčí aj skutočnosť, že v roku 1762 získala od pápeža Klementa XIII. právo udeľovať odpustky.
V súčasnosti sú brány kaplnky sv. Rozálie otvorené širokej verejnosti iba v deň Sviatku všetkých svätých, keď sa tu koná výročná smútočná omša. Častejšie tu bývajú smútočné obrady pri pohreboch, určené pozostalým.
 |
|
Miesto posledného odpočinku tu našiel aj železiarsky magnát z čias Mečiarovej vlády Alexander Rezeš
Viac foto v galérii pod článkom |
K významnému rozšíreniu cintorína došlo až v druhej polovici 19. storočia, keď bola rímskokatolíckej farnosti v Košiciach správa cintorína odňatá. Rozália sa vďaka tomu stala pohrebiskom otvoreným pre nebožtíkov a pozostalých bez ohľadu na vierovyznanie. Pochovali tu najmä šľachticov, umelcov, politikov, bohatých mešťanov a dôstojníkov. Stavali sa tu jednoduché hroby, pomníky, ale aj majestátne, reprezentatívne rodinné hrobky pripomínajúce malé antické paláce a gotické chrámy. Ruch výstavby ustal až v roku 1889, keď predstavitelia mesta otvorili nový verejný cintorín pri ceste do vtedajšej samostatnej obce, dnes už mestskej časti Barca, ktorý je v súčasnosti najväčším cintorínom v Košiciach.
Cintorín svätej Rozálie si zachoval svoje funkčné poslanie nepretržite, od 18. storočia až dodnes.
Pochovaní tu sú aj prominenti ako Irena Schusterová, manželka bývalého prezidenta SR Rudolfa Schustera. V jej blízkosti odpočíva v rodinnej hrobke železiarsky magnát a bývalý minister dopravy, spojov a verejných prác z čias Mečiarovej vlády Alexander Rezeš. Hrobka Ireny Schusterovej taktiež patrí k najnavštevovanejším miestam na cintoríne, o čom svedčí množstvo vencov, sviec a kytíc, zatiaľčo hrob Alexandra Rezeša je síce rozľahlý, no zdobí ho jediná váza s kvetmi.
Historickú atmosféru si však cintorín zachoval navzdory skutočnosti, že najstaršie hrobky, ktoré tu v súčasnosti nájdeme, pochádzajú až z 19. storočia. O prvých hroboch z 18.storočia dnes existujú zmienky len v cirkevných matrikách.
Pozornosť si zaslúži i hlavný kríž, ktorý býva celoročne, a najmä v čase sviatku Všetkých svätých, obklopený množstvom kvetov a sviec. Plastiku Krista na betónovom kríži podopiera kamenný podstavec s nápisom z Jánovho evanjelia: „QUI CREDIT IN ME ETIAM SI MORTUUS FUERIT VIVET“ („Kto verí vo mňa, aj keby umrel, bude žiť“). Text svojim posolstvom dodáva vieru návštevníkom cintorína už celé desaťročia. Kríž zaujal aj redakciu Košických katolíckych cirkevných správ, ktorá o ňom napísala ešte v roku 1930. Okrem hlavného kríža sú na cintoríne zaujímavé sochy, plastiky a busty významných mešťanov, pomedzi ktorých svojou výškou a spracovaním vyčnieva pomník s bustou košického župana, Dr. Jána Rumanna, z dvadsiatych rokov minulého storočia.
Na Rumannovom pomníku sa nachádzajú reliéfy ľudských postáv, emotívne pôsobia najmä postavy žalostiacich detí.
Cintorín až po prvé mesiace tohto roka spravovala pohrebná služba Rekviem, ktorá si od prenajímateľa pohrebiska – rímskokatolíckej cirkvi – vyslúžila uznanie za viac ako desaťročie riadnej starostlivosti.
V máji 2016 sa správa cintorínu svätej Rozálie prinavrátila cirkvi, stará sa oň farnosť svätého Ondreja v Košiciach. Pred príchodom nového správcu ktosi odcudzil vodovodné armatúry a farnosť si musela poradiť aj s bujarým trávnatým porastom, keďže prevzala správu cintorína v čase uprostred príprav na prvú kosbu.
Vodovody sú už opravené, tráva pokosená a nič nenasvedčuje zanedbávaniu cintorína. Starostlivosť o prostredie v tomto „parku mŕtvych“ taktiež nepochybne prispieva k tomu, že je dlhodobo vyhľadávaným miestom posledného odpočinku košických prominentov, ale aj lákadlom pre milovníkov ticha a obdivovateľov histórie.
Späť na tému O cintorínoch
Kliknutím na obrázok otvoríte fotoprílohu
Prezrite si pohodlne ďalších 7 fotografií
