Cintorín pri Kozej bráne
Tak ako väčšina, dnes už neaktívnych, historických cintorínov, sa nachádza v samotnom centre mesta. Pravda, v časoch keď ho zakladali, bol mimo obývané územie na základe výnosu cisára Jozefa II., ktorý prikázal zrušiť pochovávanie zosnulých v obývaných častiach. Nariadenie vydal v spojitosti s ochranou vody v mestských studniach. Po tom ako v roku 1783 zakúpila Evanjelická cirkev augsburského vyznania pozemok, vzniká cintorín. Miesto posledného odpočinku počas jeho fungovania na ňom našlo mnoho významných osobností. V užívaní bol do roku 1950, kedy na ňom pochovávanie zosnulých ustalo.
V jeho susedstve sa nachádzalo a dodnes stojí Evanjelické lýceum. Práve jeho učitelia a profesori majú na cintoríne pri Kozej bráne svoje večné miesto. Okrem nich tu nájdeme náhrobky, ktorých nápisy pripomínajú slávne mená a celé rody, či už išlo o kazateľov, staviteľov, šlachticov alebo prešporskú elitu. Medzi všeobecne známymi menami, ako sú rodiny Grünerbergovcov, J. Schmidta, či rod Jeszenákovcov, tu našli miesto i osobnosti pokroku. Medzi nich rozhodne treba zaradiť Milana Michala Harminca, projektanta a architekta, ktorý navrhol a podieľal sa na stavbe vyše tristo stavieb v Európe z toho na Slovensku dodnes stojí 171. Chodíme okolo nich denne a tak len pre zaujímavosť pripomeniem, ide o budovy Tatra banky v Martine, Bytči a Bratislave na námestí SNP, kúpeľný komplex v Trenčianskych Tepliciach, evanjelický kostol v Bratislave a Východnej, Biskupský palác vo Vršaci v Srbsku, Palace Sanatórium v Novom Smokovci atd ... Ďalším, ktorého nemôžeme opomenúť je Ján Bahýľ, vynálezca a konštruktér. Najznámenším jeho vynálezom bol vrtuľník, s ktorým sa dokázal už na začiatku storočia (1903), vzniesť do neuveriteľnej výšky 1,5m. O dva roky neskôr už lietal vo výške 4m a v nej prekonal vzdialenosť vyše 1500m. Nuž na tú dobu, prevratný vynález. Vráťme sa ale do minulosti nie tak veľmi zapadnutej prachom.
Cintorín poznačila aj doba „socializmu. V šesťdesiatych rokoch zbúrali stavbu, ktorú navrhol architekt I. Feigler ml.. Bol to dom pri vstupnej bráne, kde býval hrobár s rodinou, nepovšimnutá neostala ani márnica, miesto poslednej rozlúčky a priľahlé hospodárske budovy. Namiesto nich na ich miesto umiestnili unimobunky. Cintorín odolal aj dvom nájazdom vandalov, v osemdesiatych rokoch (ktorí sa zamerali na vykrádanie hrobov), a žiaľ i v terajšom roku 2010 (keď prišlo k pováľaniu náhrobkov).
Dnes je cintorín oddychovou oázou s odrastenou vegetáciou. Mohutné kmene stromov, starostlivo udržiavaný trávnikový porast, tajomná vôňa lesa, to všetko prispieva k pokoju, ktorý po chvíli ako naša noha spočinie na tomto území, začne zapĺňať myseľ a srdce. Pri prechádzke naďabíme na diela sochárov a umelcov ako bol už vyššie spomenutý, Feigler, Motoška, Gibala, Márton, Ondruš, Rigele či Rumpelmayer. Keďže sa jedná o evanjelický cintorín, výzdoba je o poznanie skromnejšia, ako nájdeme na katolických cintorínoch tej doby. Vidieť tu diela v neorománskom štýle, diela podobne ako na Ondrejskom cintoríne, s prvkami antiky, novogotiky, novorenesancie a klasicizmu.
Historické pamiatky vo svete sú vysoko navštevované a cenené nielen turistami, ale aj obyvateľmi miest a obcí, ležia na srdci miestnym samosprávam. Ako také sa vo väčšej či menšej miere tešia starostlivosti a ochrane. Zväčša sa jedná o chrámy, historické budovy, v menšej miere už ide o územné celky. Historické cintoríny by si zaslúžili iste väčšiu starostlivosť. Nielen preto, že sú oknom do minulosti, ale preto, lebo tak ako ostatné pamiatky sú našími kultúrnými pokladmi. Cintorín Pri Kozej bráne medzi nich rozhodne patrí.
Text a fotografie pavel ondera © Slovenské pohrebníctvo
