Cintorín na školskom dvore

Ako prišlo k rozhodnutiu poskytovať kvalifikáciu na pozície hrobár a staviteľ krýpt?
David Stejskal: Táto myšlienka vznikla v rámci spolupráce Zväzu miest a obcí. Stávali sa prípady, kedy sa starostovia a vedenie obci po vlastnej skúsenosti s doterajšou praxou na cintorínoch začali pýtať, prečo je na cintorínoch neporiadok a kto to vlastne hrobár je, keď nepozná základné pravidlá vykonávania svojho povolania. Doterajší hrobári síce skladali teoretické skúšky u akreditovanej osoby, no len na základe akejsi zabehnutej praxe. Skúškam však podľa nás musí predchádzať výučba. Tú na našom území neposkytoval nikto. Chceli sme tento stav zmeniť a to sa nám podarilo.
 
Navštívili sme váš cvičný cintorín v čase konania skúšok na staviteľa krýpt. Bolo náročné jeho vybudovanie?
David Stejskal: Keď chcete na verejnom pohrebisku vykopať hrob, ide to v podstate jednoducho a nepotrebujete k tomu žiadne povolenia. Inak je to s vybudovaním cvičného cintorína. Takmer dvojročná papierová vojna s úradmi, vyše štyridsať rozhodnutí, potvrdení a povolení napokon viedlo k tomu, že dnes môžeme preskúšavať žiakov i v praktickej oblasti, čo je podľa nás rovnako dôležité ako skúška v teoretickej rovine.
 
Dostali sme sa teda k výučbe. V akom rozsahu prebieha a akou skúškou končí?
David Stejskal: Keďže nejde o klasické dvoj, trojročné štúdium, absolventi sa zúčastnia 60 hodinového štúdia. Momentálne sa vyučuje 10 x 6 hodín, z toho 5 – 7 hodín trvá záverečná skúška z teórie a praxe. Základom je dosiahnuť kvalifikáciu hrobár, až potom si absolvent môže zvýšiť kvalifikáciu na staviteľa krypty. V jednom vzdelávacom období môže študovať maximálne 10 absolventov. Momentálny záujem prevyšuje tento počet. Po úspešnom zložení skúšky dostane žiak certifikát o kvalifikácii na danú pozíciu, tento certifikát platí na celom území EÚ.
 
Hovoríte, že momentálny záujem je vysoký. Je skutočne práca hrobára taká lukratívna?
David Stejskal: Nejde o lukratívnosť z hľadiska finančného ohodnotenia. Pohrebníctvo v ČR, je jasne rozdelené. Na výkon pohrebnej služby sa udeľuje koncesia, podobne na prevádzku krematória. V správe cintorínov to je inak, tie sú službou vo verejnom záujme a táto je dotovaná štátom. V praxi to znamená, že hrobár môže byť fyzickou osobou, živnostníkom, ktorý spolupracuje so správou cintorína, zväčša je však jej zamestnancom. Keďže pri štúdiu nadobudne prax i čo sa týka povrchových prác na cintoríne, údržby, činností s rôznym náradím a strojmi, stáva sa pre správu univerzálnym zamestnancom na cintoríne.

Vrátim sa ešte do minulosti. Za Prvej republiky bol hrobár váženou osobou. Tento post by sme mu chceli prinavrátiť po tom, ako sa desaťročia jeho práca znevažovala až po tú mieru, že na túto funkciu sa prijímali aj ľudia po výkone trestu, alkoholici a pod. Pomohlo i to, že sa zmenila legislatíva a vlastníctvo hrobky je vlastníctvom rodinným, súkromného charakteru. Akékoľvek poškodzovanie, manipulácia bez vedomia vlastníka je zásahom do jeho základných ľudských práv a slobôd. Podobne zosnulý má právo na pietnu ochranu osobnosti a to aj v zastúpení pozostalých. Nikto by ho nemal urážať, zosmiešňovať, hanobiť. O výkon a dodržiavanie týchto práv sa stará hrobár (na Slovensku je to správca cintorína s odbornou spôsobilosťou, pozn. redakcie). Podobne ako sa stará starosta obce o svojich živých spoluobčanov, robí tak hrobár za bránami cintorína. Prenesene by sme mohli povedať, že je starostom mŕtvych.


 
 
Dnes tu na skúškach vidieť i milé mladé dievča, robí skúšku na staviteľku krýpt?
Mgr. Jaroslav Šejvl: Samozrejme. Toto povolanie môžu vykonávať i ženy. Ja osobne som presvedčený, že ženy sú v tejto funkcii dokonca lepšie. Fyzická sila už dnes nie je takou nevyhnutnou podmienkou. Máme techniku, ktorá sa dá použiť takmer kdekoľvek. Ženy vo všeobecnosti a v tomto prípade zvlášť, majú citlivejší prístup k pozostalým, vedia sa vcítiť do ich pozície, komunikovať odlišným spôsobom ako muži a pozostalí si ich rady, slová pomoci a útechy berú viac k srdcu, ako od mužov. Taká je prax a ja som rád, keď máme medzi sebou i zástupkyne nežného pohlavia.
  Mgr. Jaroslav Šejvl poskytuje rozhovor priamo z budúcej krypty
 
Vydali ste veľmi zaujímavú publikáciu s názvom Pohřbívání a hřbitovy. Jej komplexný obsah ju predurčuje ako učebnicu pre tieto povolania, množstvo informácii v nej vyzdvihuje i jej encyklopedickú hodnotu. Ako dlho vám trvalo jej zostavenie a môžete nám ju po obsahovej stránke priblížiť?
Mgr. Jaroslav Šejv: Táto publikácia je dielom 26 autorov. Jej príprava bola veľmi náročná a trvala jeden a pol roka. Za ten čas sme dali dokopy štyristo strán o pohreboch a pohrebníctve. Z jej širokého obsahového záberu by som spomenul časť, ktorá sa týka bezpečnosti práce, typov ľudských ostatkov s ktorými pracovníci prichádzajú do styku, ako sa chrániť pred nákazou a infekciou, ako s nimi zaobchádzať, ďalej v nej nájdeme rôzne typy obradov z pohľadu regiónov, cirkví, zvyky etnických skupín, zaoberá sa tiež spôsobom komunikácie s pozostalými, prejavmi obradníkov, rétorikou, evidenciou, legislatívou atď.
 

---

Cvičný cintorín sa nachádza v areáli Strednej školy technickej v Prahe 4, ktorá toto vzdelávanie pre dospelých poskytuje vo svojich priestoroch. Oslovili sme riaditeľa školy Ing. Drahoslava Matonohu a vedúceho vzdelávania pre dospelých Bc. Milana Chuchlu.

Pán riaditeľ, prezraďte naším čitateľom, aké obory v rámci pohrebníctva sú na vašej škole študentom k dispozícii.
Ing. Drahoslav Matonoha: Momentálne poskytujeme kvalifikáciu pre odbor hrobár a odbor staviteľ podzemných krýpt. V budúcnosti plánujeme rozšíriť odbory o ďalšie tri. Obradník medzi nimi nebude chýbať. Prvé dva odbory sú základom, na ktorom mienime stavať. Potreba mať na cintorínoch kvalifikovaných ľudí vyplynula zo stavu, v akom sa dnes pohrebníctvo a zvlášť správa cintorínov nachádza.

Čo všetko sa hrobár počas štúdia naučí a prečo bolo potrebné zriadiť toto vzdelávanie?
Ing. Drahoslav Matonoha: Na začiatok si otvorene povedzme, že nejde o dlhodobé štúdium, ale o profesijné vzdelávanie a skúšky pre kvalifikáciu na dané obory. Vzdelávanie v sebe zahŕňa viaceré predmety, môžem menovať napríklad hygienu, techniku, stavebnú činnosť, fyziku, legislatívu, bezpečnosť pri práci, organizačné a evidenčné podmienky, psychológiu komunikácie, náboženské a etnické zvyklosti. Ako vidíte, nejde iba o nejaký obyčajný kurz, kde sa žiaci naučia vykopať jamu do zeme. Ide skutočne o profesionálnu kvalifikáciu, ktorú po úspešnej skúške potvrdíme certifikátom s európskou platnosťou. Medzeru, ktorá na tomto poli vzdelávania bola, si vyžiadali vyplniť, v prenesenom zmysle, všetci občania. Každý sa stretáva s činnosťou správy cintorínov, či chce alebo nechce. Svedčí o tom množstvo reakcií prichádzajúcich na vedenie obcí, žiaľ z väčšej časti negatívnych. Napokon aj samotní starostovia uznávajú, že je rozdiel, ak poveria činnosťou osobu nekvalifikovanú alebo s certifikátom.
  Ing. Drahoslav Matonoha v rozhovore pre televíziu Prima
 
Kto sa môže na štúdium prihlásiť?
Bc. Milan Chuchla: Prvou podmienkou, ktorú sme nastavili, je zdravotná spôsobilosť. Samozrejme, ide i o fyzickú prácu, preto uchádzač musí doložiť doklad od svojho lekára. Ďalšou, nemenej dôležitou podmienkou je vek 26 rokov. V tomto prípade sme sa chceli vyhnúť tomu, aby sa nám hlásili uchádzači, ktorí ukončili stredné vzdelanie a hľadajú si prácu za každú cenu. Z praxe na našej škole vieme, že žiak ktorý ukončí stredoškolské štúdium je ešte viac-menej nevyzretý. Keďže práca hrobára v sebe zahŕňa i prístup k pozostalým, vyjadrenie piety, empatiu i schopnosť odviesť svoju prácu dokonale, rozhodli sme sa pre túto vekovú hranicu. Hlásia sa nám i dievčatá, čomu sme veľmi radi.
 
Ing. Drahoslav Matonoha: Dievčatá majú väčšie sociálne cítenie, To je fakt. Rozlišujú oveľa viac farebných odtieňov, dokážu rozoznať podľa správania sa a verbálnej komunikácie oveľa lepšie citové rozpoloženie danej osoby. Čo viac, dokážu na všetky tieto podnety reagovať adekvátnejšie a citlivejšie než muži.
 
 
Spomínali ste rozšírenie oborov napríklad o obradníka, je to nutné?
Bc. Milan Chuchla: Je to nemenej dôležitá funkcia ako hrobár. Sami viete, že pre hladký priebeh a dôstojnosť celej rozlúčky so zosnulým, včasné zabezpečenie a bezproblémový priebeh uloženia je treba, aby sa na tomto procese podieľali viaceré osoby s rôznymi úlohami. Obradník by mal všetko riadiť, prednášať slová útechy, zabezpečiť hudbu podľa želania a aktívne komunikovať s objednávateľom pohrebu a pozostalými. Aj  toto sa treba naučiť, treba v tomto smere profesionála, ktorý bude nielen disponovať rétorikou, ale musí mať i príjemný hlas a výzor, cítenie a organizačné schopnosti. Vybrať, vyškoliť takýchto ľudí, bude našou ďalšou úlohou.
 
Ďakujeme za rozhovor
 
Text a fotografie pavel ondera