Chrám nehynúcej lásky

O tom, že v niektorých prípadoch láska skutočne zachádza až „za hrob“, svedčí unikátne mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí, ktoré nechal postaviť na počesť svojej manželky gróf Dionýz Andráši.

Výstavba mauzólea

Stavba bola zhotovená v rokoch 1903 – 1904 na náklady Dionýza Andrášiho. Dôvodom výstavby bola Dionýzova túžba vzdať úctu svojej nebohej manželke a vytvoriť veľkolepé, unikátne dielo, pripomínajúce veľkosť a jedinečnosť jej ducha. Františka Andrášiová umrela ako 63-ročná dňa 26. októbra 1902 v Mníchove. Tam však mala iba skromný náhrobok, v súčasnosti vystavený vo vnútornom nádvorí krásnohorského mauzólea. Grófka tu bola pochovaná v roku 1904, jej manžel o deväť rokov neskôr a pri plote v areáli mauzólea našiel miesto svojho posledného odpočinku aj verný psík Andrášiovcov, Tascherli.
 

Ide o pozoruhodnú hrobku inšpirovanú mauzóleom Ostrogótskeho kráľa Teodoricha Veľkého v talianskej Ravenne zo 6. storočia. Vysokú umeleckú hodnotu stavby tiež podčiarkuje fakt, že v roku 2015 bola vydaná poštová známka s jej podobizňou. K objektu vedie vyše 10 metrov široká cesta, ktorá prechádza do vnútorného nádvoria a schodisko, na ktorom zaujmú najmä sochy anjelov, strážcov pokoja zosnulých.
 

Vzhľad mauzólea je výsledkom spolupráce skupiny umelcov z Mníchova – architekta Richarda Berndla, stavebného majstra Karola Schmuckera, sochára Maxa Fricka, maliara Karola Throlla a zlatníka Adolfa Mayerhoffera.

Spriaznené duše

Gróf Andráši sa s Františkou, rod. Hablawetzovou, zoznámil počas pobytu vo Viedni, kde ho poslal jeho prísny otec, Juraj IV., študovať právo a diplomaciu. Jemného a empatického Dionýza však oveľa viac zaujímalo umenie. Azda i preto našiel vo Františke, ktorá mala ako dcéra dirigenta, speváčka a tanečnica k umeniu blízko, svoju spriaznenú dušu. Vzťah mladých zaľúbencov prekvital, až sa napokon tridsaťročný Dionýz rozhodol svoju vyvolenú požiadať o ruku. Jeho nadšenie však nezdieľali rodičia, ktorí odmietali pripustiť, aby sa ich syn oženil s dievčaťom bez aristokratického pôvodu.
 

Ale navzdory všetkým námietkam spolu dňa 6. apríla 1866 manželstvo uzavreli a ostali žiť vo Viedni, kde sa Dionýz venoval maľbe, ako aj štúdiu dejín umenia a Františka spevu. Rozhorčený Dionýzov otec následne syna vydedil a majetky previedol na svojho mladšieho syna, Juraja V. Po predčasnej smrti Juraja V. ale majetky prinavrátil Dionýzovi.

Dobročinnosť ako poslanie

Ktovie, možno stála za šľachetnými skutkami grófa i túžba odčiniť krivdy, ktoré na gemerskom ľude spáchali jeho predkovia. Svedectvo o týchto krutostiach podávajú slová ľudovej piesne, dodnes živé v oblasti Horného Gemera: „Bohdaj toho Pán Boh pobil, kto z Radzimu nás vyhodil. Nech nedôjde požehnanie ani na jeho pokolenie! Eh! Tisíc rokov naši starci slobodne tam chodievali, Bohom obety dávali, svoje slávy ospievali! Eh! Sikule, sikule, černoduší pane, pokuty neminieš za tvoje násilie! Už sa pomsta blíži za sedliacke krivdy... Budeš vyhodený z hradu Krásnej Hôrky!“
 

Jej text pritom o Andrášiovcoch vypovedá viac, než by sa na prvý pohľad mohlo zdať.
 

Gróf Dionýz bol ale zjavne úplne iný človek, než ostatní členovia rodu. Odhaduje sa, že po nadobudnutí dedičstva Andrášiovcov grófsky pár rozdal viac ako 60 miliónov vtedajších rakúsko-uhorských korún, čím sa pripravil takmer o celý svoj majetok. A keď bolo treba pomôcť, podporovali ľudí bez ohľadu na ich národnosť či náboženské presvedčenie.
 

Renovovali školy, obce, nemocnice, chudobince, sirotince, starobince či detské jasle. Prispeli na výstavbu múzea v Košiciach a Rožňave, finančne podporovali chudobných študentov, dôchodcov a umelcov. Dokonca aj obľúbenú dvojposchodovú vilu vo Viedni venovali sirotám a veľkostatok v maďarskej obci Monok uhorskej Lige na ochranu detí.
 

Obrovský finančný dar putoval i do východoslovenskej obce Sliepkovce, ktorú v roku 1896 zničila povodeň. Dionýz Andráši vtedy na prosbu starostu obce vyriešil situáciu takým spôsobom, že pre obyvateľov odkúpil pozemky v katastri susednej dediny, kde si postavili nové domy. Vďační dedinčania následne pomenovali novovzniknutú obec Dionýzovo a tento názov niesla až do roku 1945. Podobne štedro prispievali i na rozvoj obce Krásnohorské Podhradie.
 

No aj inde vyjadrovali grófskemu páru svoju vďačnosť – v malom parku pod hradom Krásna Hôrka vztýčili miestni pamätnú tabuľu, Rožňavčania prispeli na stavbu mramorového pomníka s Františkynou bustou a pekný pamätník v podobe 4-metrového obelisku z čierneho granitu, pripomínajúci šľachetné srdce a dobrotu manželky Dionýza Andrášiho, je možné nájsť i v Krásnohorskom Podhradí. Obyvatelia tejto obce taktiež každoročne, vždy 26. októbra v deň výročia Františkynej smrti, vzdávajú hold milovanej grófke počas zádušnej omše, ktorá sa koná v priestoroch mauzólea.

Pozrite si fotogalériu pod článkom.