Chorobnosť a úmrtnosť po prvých vakcínach
Počiatky očkovania sú späté s obdobiami, keď vakcinácia spôsobovala viac škody, než úžitku.
Prvé vakcíny
V Číne začali používať hnis z kráv postihnutých kiahňami na zaočkovanie ľudí proti kiahňam už v 11. storočí. Táto metóda sa praktikovala buď prostredníctvom trenia hnisu z pľuzgiera nakazenej kravy do rezu na ruke, alebo vdychovaním sušenej chorobnej látky nosom.
Myšlienku nakaziť človeka závažnou chorobou, aby telo získalo imunitu, priniesla do západného sveta lady Mary Wortley Montaguová.
Britská aristokratka počas svojho pobytu v Osmanskej ríši (v rokoch 1716 – 1717) vypozorovala metódu, ktorú Osmani používali v rámci prevencie voči čiernym kiahňam. Išlo o zámerné nakazenie pacienta kiahňami vkladaním sušeného hnisu z chrást pacientov postihnutých touto chorobou do drobných rezných rán zdravých ľudí.
Montaguová, ktorej sa iba krátko pred príchodom do Osmanskej ríše podarilo kiahne prekonať, bola z tohto nápadu taká nadšená, že po svojom návrate do Anglicka ihneď začala presviedčať lekárov o pozitívach uvedeného postupu. Podľa moderných odhadov však 2 až 5% takto „zaočkovaných“ Osmanov následkom tejto liečby podľahlo a niektorí zostali v jej dôsledku trvalo znetvorení. Osoby infikované kiahňami navyše mohli ďalej šíriť ochorenie, načo upozornil aj mesačník The Gentleman´s Magazine (Magazín džentlmena) v roku 1764.
Keďže nápad lady Montaguovej prispel k ešte rýchlejšiemu prenikaniu vírusu kiahní do tiel Angličanov, otázka zastavenia epidémie trápila mnohých miestnych lekárov. A tak prišiel na rad doktor Edward Jenner z mestečka Berkeley v juhozápadnom Anglicku. Ten vzal v roku 1796 z pľuzgiera dojičky nakazenej kravskými kiahňami chorobnú hmotu a prostredníctvom dvoch malých rezných rán ňou nainfikoval syna svojho záhradníka, osemročného Jamesa Phippsa.
Chlapec ochorel na kravské kiahne, no po šiestich týždňoch sa mu podarilo vyzdravieť. Na potvrdenie svojej teórie však Jenner krátko po Phippsovom vyzdravení chlapcovi naočkoval ešte pravé kiahne, na ktoré neochorel, čo doktor považoval za dostatočný dôkaz úspešnosti svojej metódy.
O dva roky neskôr Jenner publikoval článok An Inquiry into the Causes and Effects of the Variolae Vaccinae (Skúmanie príčin a následkov vakcíny kravských kiahní), v ktorej zaviedol termíny „vakcína“ a „vakcinácia“, odvodené od latinského slova „vacca“ (krava) a pojmu „Variolae vaccinae“ (kravské kiahne).
Prvé vakcíny
V Číne začali používať hnis z kráv postihnutých kiahňami na zaočkovanie ľudí proti kiahňam už v 11. storočí. Táto metóda sa praktikovala buď prostredníctvom trenia hnisu z pľuzgiera nakazenej kravy do rezu na ruke, alebo vdychovaním sušenej chorobnej látky nosom.
Myšlienku nakaziť človeka závažnou chorobou, aby telo získalo imunitu, priniesla do západného sveta lady Mary Wortley Montaguová.
Britská aristokratka počas svojho pobytu v Osmanskej ríši (v rokoch 1716 – 1717) vypozorovala metódu, ktorú Osmani používali v rámci prevencie voči čiernym kiahňam. Išlo o zámerné nakazenie pacienta kiahňami vkladaním sušeného hnisu z chrást pacientov postihnutých touto chorobou do drobných rezných rán zdravých ľudí.
Montaguová, ktorej sa iba krátko pred príchodom do Osmanskej ríše podarilo kiahne prekonať, bola z tohto nápadu taká nadšená, že po svojom návrate do Anglicka ihneď začala presviedčať lekárov o pozitívach uvedeného postupu. Podľa moderných odhadov však 2 až 5% takto „zaočkovaných“ Osmanov následkom tejto liečby podľahlo a niektorí zostali v jej dôsledku trvalo znetvorení. Osoby infikované kiahňami navyše mohli ďalej šíriť ochorenie, načo upozornil aj mesačník The Gentleman´s Magazine (Magazín džentlmena) v roku 1764.
Keďže nápad lady Montaguovej prispel k ešte rýchlejšiemu prenikaniu vírusu kiahní do tiel Angličanov, otázka zastavenia epidémie trápila mnohých miestnych lekárov. A tak prišiel na rad doktor Edward Jenner z mestečka Berkeley v juhozápadnom Anglicku. Ten vzal v roku 1796 z pľuzgiera dojičky nakazenej kravskými kiahňami chorobnú hmotu a prostredníctvom dvoch malých rezných rán ňou nainfikoval syna svojho záhradníka, osemročného Jamesa Phippsa.
Chlapec ochorel na kravské kiahne, no po šiestich týždňoch sa mu podarilo vyzdravieť. Na potvrdenie svojej teórie však Jenner krátko po Phippsovom vyzdravení chlapcovi naočkoval ešte pravé kiahne, na ktoré neochorel, čo doktor považoval za dostatočný dôkaz úspešnosti svojej metódy.
O dva roky neskôr Jenner publikoval článok An Inquiry into the Causes and Effects of the Variolae Vaccinae (Skúmanie príčin a následkov vakcíny kravských kiahní), v ktorej zaviedol termíny „vakcína“ a „vakcinácia“, odvodené od latinského slova „vacca“ (krava) a pojmu „Variolae vaccinae“ (kravské kiahne).
(zdroj: en.wikipedia.org, poskytol autor článku)
Problémy s očkovaním
Problémy s očkovaním Jenner prezentoval výsledky svojho pokusu aj na stretnutí miestnej lekárskej spoločnosti grófstva Gloucestershire, pričom hovoril o svojej metóde ako o zaručenej a celoživotnej ochrane proti pravým kiahňam. Niektorí kolegovia ho vysmiali, zatiaľ čo iní si správu o jeho teórii so záujmom vypočuli. Očkovanie zaujalo i doktora Nathana Drakea. Ten od Jennera dostal hmotu s vírusom kravských kiahní, ktorou nainfikoval niekoľko detí. Následne deti naočkoval pravými kiahňami a všetky na ne ochoreli. Pretože očkovanie nebolo úspešné, Drake sa rozhodol informovať Jennera. Lenže Jenner Drakeovu správu jednoducho odignoroval, lebo nepodporovala jeho teóriu.
Napriek tomu sa však očkovanie ujalo nielen v Anglicku, ale na celom svete. Do roku 1802 už v Británii v rámci boja proti kiahňam zaočkovali viac ako stotisíc ľudí, no stúpal aj počet hlásení o nežiadúcich účinkoch vakcín. Alarmujúce informácie priniesol napríklad britský časopis The Medical observer (Medicínsky pozorovateľ). V článku z roku 1809 si môžeme prečítať o dieťati, ktoré bolo „...ku koncu roka 1799 očkované (kravskými kiahňami – doplnil P. I.) pánom Robinsonom, lekárom a lekárnikom z Rotherhamu. Mesiac na to bolo naočkované pravými kiahňami bez prejavu choroby. O niekoľko mesiacov neskôr sa nakazilo pravými kiahňami a zomrelo.“
V ďalšom príspevku z roku 1810 sa hovorí o 535. prípadoch pravých kiahní po očkovaní, 97. smrteľných prípadoch a 150. kauzách poškodenia zdravia v dôsledku očkovania.
Veľmi zaujímavý článok zverejnili i v škótskom časopise The Edinburgh Medical and Surgical Journal (Edinburghský medicínsky a chirurgický žurnál) v roku 1819. Autor textu doktor Thomas Brown v ňom uvádza, že tento zákrok už nemôže odporúčať, hoci spočiatku bol veľkým fanúšikom vakcín a ako dôvod svojho kritického postoja uvádza osobnú skúsenosť, keď zaočkovaní ľudia ochoreli na pravé kiahne a viacerí na ne dokonca zomreli.
V dvadsiatych rokoch 19. storočia sa navyše začalo používať očkovanie v tzv. humanizovanej forme, čo znamenalo, že materiál na vakcínu odobrali z pleca zaočkovanej osoby a použil sa na očkovanie ďalšieho človeka. To v konečnom dôsledku viedlo k prenosu iných ochorení – najmä syfilisu a tuberkulózy.
Neskôr, v roku 1836, sa Jennerovu vakcínu rozhodol vylepšiť doktor John C. Martin z amerického štátu Massachusetts - hnis z pľuzgiera muža, ktorý zomrel na pravé kiahne, vstrekol do kravského vemena a choroboplodnou tekutinou z tejto infikovanej kravy naočkoval svojich spoluobčanov. Keď však v priebehu nasledujúcich mesiacov v Massachusetts ochorelo na pravé kiahne množstvo ľudí, miestny občania začali očkovanie hromadne odmietať. Štát sa s tým porátal tak, že v roku 1855 nariadil zákonom povinné očkovanie. Onedlho nato v krajine vypukli epidémie pravých kiahní (v rokoch 1859-1860, 1864-1865, 1867 a 1872-1873).
Aj v Anglicku bola podobná situácia. Očkovanie neprinášalo sľúbené výsledky a verejnosť s ním v čoraz väčšej miere nesúhlasila. No lekári presviedčali vládu, že je to najskôr tým, že jedno očkovanie nestačí a navrhli, aby sa ľudia nechali každých 10 rokov preočkovať. Briti taktiež zaviedli zákonom z roku 1853 povinné očkovanie pre deti do veku troch mesiacov a od roku 1867 už bolo očkovanie povinné pre všetky deti do 14 rokov. Rodičov, ktorí odmietli očkovanie, úrady perzekvovali. V tejto súvislosti možno spomenúť prípad Georga Bamforda z anglického mesta Leicester. Ten dal zaočkovať svoje tri deti, pričom dve po očkovaní ťažko ochoreli a tretie umrelo. Preto svoje štvrté dieťa v roku 1884 zaočkovať odmietol, kvôli čomu ho potrestali pokutou vo výške 10 šilingov (v tej dobe približne polovica priemerného týždenného platu – pozn. red.).
Problémy s účinnosťou očkovania napokon viedli aj k vzniku organizácií bojujúcich proti očkovaniu, ktoré sa formovali od 50. rokov 19. storočia. Medzi tieto združenia patrila napríklad Anti-Vaccination League (Liga proti očkovaniu), založená v roku 1853 v Londýne, či The Leicester Anti-Vaccination League (Leicesterská anti-očkovacia liga), ktorá vznikla o 16 rokov neskôr v Leicestri. Podobné hnutia navyše prekvitali i v Európe.
V Anglicku tiež začali vychádzať viaceré noviny informujúce o rizikách očkovania (v roku 1874 National Anti-Compulsory Vaccination Reporter - Národný reportér proti povinnému očkovaniu, v roku 1879 Vaccination Inquirer – Informátor o očkovaní a i.). A vznik týchto hnutí a antivakcinačných periodík neraz sprevádzali i masové protesty. Napríklad na demonštrácii proti očkovaniu v Leicestri sa v roku 1885 stretlo až stotisíc ľudí.
Tlak antivakcinačného hnutia, desivé fotografie zaočkovaných detí s hnisavými pľuzgiermi, ktoré sa čoraz častejšie objavovali v tlači, a nespokojnosť s výsledkami očkovania v Anglicku podnietili v roku 1869 vznik kráľovskej komisie, poverenej vyšetrovaním sťažností voči očkovaniu a vypočutím dôkazov v prospech vakcinácie. Členovia komisie dospeli po dvadsiatych siedmych rokoch vytrvalej práce a intenzívnom skúmaní výsledkov vakcinácie k záveru, že očkovanie naozaj chráni proti kiahňam, ale zároveň odporučila zrušiť sankcie voči rodičom, ktorí svoje deti nedali zaočkovať.
Nový zákon o očkovaní z roku 1898 nakoniec zrušil pokuty a zaviedol doložku o svedomí, ktorá rodičom odmietajúcim očkovanie umožňovala získať osvedčenie o výnimke. Vakcíny v 19. storočí však boli ešte veľmi vzdialené moderným prípravkom, akými sme boli očkovaní my.
No história nám ukazuje, že cesta k vývoju účinných a bezpečných vakcín s minimom závažných nežiadúcich účinkov bola zložitá a nezaobišla sa bez komplikácií.
Pripravil a foto s uvedením zdroja poskytol Mgr. Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 01/2022
Problémy s očkovaním Jenner prezentoval výsledky svojho pokusu aj na stretnutí miestnej lekárskej spoločnosti grófstva Gloucestershire, pričom hovoril o svojej metóde ako o zaručenej a celoživotnej ochrane proti pravým kiahňam. Niektorí kolegovia ho vysmiali, zatiaľ čo iní si správu o jeho teórii so záujmom vypočuli. Očkovanie zaujalo i doktora Nathana Drakea. Ten od Jennera dostal hmotu s vírusom kravských kiahní, ktorou nainfikoval niekoľko detí. Následne deti naočkoval pravými kiahňami a všetky na ne ochoreli. Pretože očkovanie nebolo úspešné, Drake sa rozhodol informovať Jennera. Lenže Jenner Drakeovu správu jednoducho odignoroval, lebo nepodporovala jeho teóriu.
Napriek tomu sa však očkovanie ujalo nielen v Anglicku, ale na celom svete. Do roku 1802 už v Británii v rámci boja proti kiahňam zaočkovali viac ako stotisíc ľudí, no stúpal aj počet hlásení o nežiadúcich účinkoch vakcín. Alarmujúce informácie priniesol napríklad britský časopis The Medical observer (Medicínsky pozorovateľ). V článku z roku 1809 si môžeme prečítať o dieťati, ktoré bolo „...ku koncu roka 1799 očkované (kravskými kiahňami – doplnil P. I.) pánom Robinsonom, lekárom a lekárnikom z Rotherhamu. Mesiac na to bolo naočkované pravými kiahňami bez prejavu choroby. O niekoľko mesiacov neskôr sa nakazilo pravými kiahňami a zomrelo.“
V ďalšom príspevku z roku 1810 sa hovorí o 535. prípadoch pravých kiahní po očkovaní, 97. smrteľných prípadoch a 150. kauzách poškodenia zdravia v dôsledku očkovania.
Veľmi zaujímavý článok zverejnili i v škótskom časopise The Edinburgh Medical and Surgical Journal (Edinburghský medicínsky a chirurgický žurnál) v roku 1819. Autor textu doktor Thomas Brown v ňom uvádza, že tento zákrok už nemôže odporúčať, hoci spočiatku bol veľkým fanúšikom vakcín a ako dôvod svojho kritického postoja uvádza osobnú skúsenosť, keď zaočkovaní ľudia ochoreli na pravé kiahne a viacerí na ne dokonca zomreli.
V dvadsiatych rokoch 19. storočia sa navyše začalo používať očkovanie v tzv. humanizovanej forme, čo znamenalo, že materiál na vakcínu odobrali z pleca zaočkovanej osoby a použil sa na očkovanie ďalšieho človeka. To v konečnom dôsledku viedlo k prenosu iných ochorení – najmä syfilisu a tuberkulózy.
Neskôr, v roku 1836, sa Jennerovu vakcínu rozhodol vylepšiť doktor John C. Martin z amerického štátu Massachusetts - hnis z pľuzgiera muža, ktorý zomrel na pravé kiahne, vstrekol do kravského vemena a choroboplodnou tekutinou z tejto infikovanej kravy naočkoval svojich spoluobčanov. Keď však v priebehu nasledujúcich mesiacov v Massachusetts ochorelo na pravé kiahne množstvo ľudí, miestny občania začali očkovanie hromadne odmietať. Štát sa s tým porátal tak, že v roku 1855 nariadil zákonom povinné očkovanie. Onedlho nato v krajine vypukli epidémie pravých kiahní (v rokoch 1859-1860, 1864-1865, 1867 a 1872-1873).
Aj v Anglicku bola podobná situácia. Očkovanie neprinášalo sľúbené výsledky a verejnosť s ním v čoraz väčšej miere nesúhlasila. No lekári presviedčali vládu, že je to najskôr tým, že jedno očkovanie nestačí a navrhli, aby sa ľudia nechali každých 10 rokov preočkovať. Briti taktiež zaviedli zákonom z roku 1853 povinné očkovanie pre deti do veku troch mesiacov a od roku 1867 už bolo očkovanie povinné pre všetky deti do 14 rokov. Rodičov, ktorí odmietli očkovanie, úrady perzekvovali. V tejto súvislosti možno spomenúť prípad Georga Bamforda z anglického mesta Leicester. Ten dal zaočkovať svoje tri deti, pričom dve po očkovaní ťažko ochoreli a tretie umrelo. Preto svoje štvrté dieťa v roku 1884 zaočkovať odmietol, kvôli čomu ho potrestali pokutou vo výške 10 šilingov (v tej dobe približne polovica priemerného týždenného platu – pozn. red.).
Problémy s účinnosťou očkovania napokon viedli aj k vzniku organizácií bojujúcich proti očkovaniu, ktoré sa formovali od 50. rokov 19. storočia. Medzi tieto združenia patrila napríklad Anti-Vaccination League (Liga proti očkovaniu), založená v roku 1853 v Londýne, či The Leicester Anti-Vaccination League (Leicesterská anti-očkovacia liga), ktorá vznikla o 16 rokov neskôr v Leicestri. Podobné hnutia navyše prekvitali i v Európe.
V Anglicku tiež začali vychádzať viaceré noviny informujúce o rizikách očkovania (v roku 1874 National Anti-Compulsory Vaccination Reporter - Národný reportér proti povinnému očkovaniu, v roku 1879 Vaccination Inquirer – Informátor o očkovaní a i.). A vznik týchto hnutí a antivakcinačných periodík neraz sprevádzali i masové protesty. Napríklad na demonštrácii proti očkovaniu v Leicestri sa v roku 1885 stretlo až stotisíc ľudí.
Tlak antivakcinačného hnutia, desivé fotografie zaočkovaných detí s hnisavými pľuzgiermi, ktoré sa čoraz častejšie objavovali v tlači, a nespokojnosť s výsledkami očkovania v Anglicku podnietili v roku 1869 vznik kráľovskej komisie, poverenej vyšetrovaním sťažností voči očkovaniu a vypočutím dôkazov v prospech vakcinácie. Členovia komisie dospeli po dvadsiatych siedmych rokoch vytrvalej práce a intenzívnom skúmaní výsledkov vakcinácie k záveru, že očkovanie naozaj chráni proti kiahňam, ale zároveň odporučila zrušiť sankcie voči rodičom, ktorí svoje deti nedali zaočkovať.
Nový zákon o očkovaní z roku 1898 nakoniec zrušil pokuty a zaviedol doložku o svedomí, ktorá rodičom odmietajúcim očkovanie umožňovala získať osvedčenie o výnimke. Vakcíny v 19. storočí však boli ešte veľmi vzdialené moderným prípravkom, akými sme boli očkovaní my.
No história nám ukazuje, že cesta k vývoju účinných a bezpečných vakcín s minimom závažných nežiadúcich účinkov bola zložitá a nezaobišla sa bez komplikácií.
Pripravil a foto s uvedením zdroja poskytol Mgr. Pavol Ičo, © Slovenské pohrebníctvo
publikované v elektronickej forme 01/2022
Viac fotografií v galérii pod článkom
