Cesta ušľachtilého človeka
Myšlienky čínskeho filozofa Konfucia poukazujú na dôležitosť slušnosti a dobrých medziľudských vzťahov, ktoré v dnešnej spoločnosti často nahrádza ziskuchtivosť a presadzovanie sebeckých záujmov...
Legendy a staré čínske zdroje datujú jeho narodenie do roku 551 p. n. l. (prípadne 552 p. n. l.), pričom meno Konfucius je len polatinčenou formou mena Kchung-fu-cʼ (t. j. v preklade z čínštiny Majster z rodu Kchung, ale uvádza sa tiež v tvare Kchung-c’ - Majster Kchung, alebo pod vlastnými menami Kchung Čchiou, resp. Čung-ni).
Pochádzal z aristokratického rodu Kchung a narodil sa v meste Čchü-fu v štáte Lu (dnes východočínska provincia Šan-tung). Vo veku troch rokov prišiel o otca, následkom čoho rodina začala trpieť núdzou. Preto chodil do školy pre chudobných, kde nadobudol základné zručnosti, no vzdelanie si dopĺňal samoštúdiom. Oženil sa ako devätnástročný a mal tri deti.
V štáte Lu postupne zastával rôzne funkcie – od správcu sýpok a pastvín, cez vyberača daní, námestníka ministra verejných prác, ministra spravodlivosti či dokonca prvého ministra. Znechutený správaním kniežaťa, ktorý sa po čase oddal svetským radovánkam, však odstúpil z úradu a putoval po okolitých krajinách. V tomto období sa stretol s viacerými lokálnymi vládcami, ako aj so Starým majstrom (filozofom Lao-cʼ, zakladateľom taoizmu). Ten ho údajne poučil o princípoch premenlivého procesu bytia, teda o ceste Tao, čo značne ovplyvnilo jeho filozofiu.
Ako šesťdesiatosem ročný sa na požiadanie prvého ministra štátu Lu vrátil do vlasti, kde sa venoval výučbe a písaniu.
Zomrel v roku 479 p. n. l. plný sklamania z toho, že panovníci nedbajú na slušnosť ani morálku.
Pochovali ho pri jeho rodnom meste Čchü-fu. V okolí Konfuciovej pôvodnej hrobky (ktorá sa, žiaľ, nezachovala, no nahradili ju novšou hrobkou) postupne našli miesto posledného odpočinku celé generácie jeho potomkov. Na Konfuciovu náuku dodnes nadväzuje filozoficko-náboženský systém známy ako konfucionizmus.
Legendy a staré čínske zdroje datujú jeho narodenie do roku 551 p. n. l. (prípadne 552 p. n. l.), pričom meno Konfucius je len polatinčenou formou mena Kchung-fu-cʼ (t. j. v preklade z čínštiny Majster z rodu Kchung, ale uvádza sa tiež v tvare Kchung-c’ - Majster Kchung, alebo pod vlastnými menami Kchung Čchiou, resp. Čung-ni).
Pochádzal z aristokratického rodu Kchung a narodil sa v meste Čchü-fu v štáte Lu (dnes východočínska provincia Šan-tung). Vo veku troch rokov prišiel o otca, následkom čoho rodina začala trpieť núdzou. Preto chodil do školy pre chudobných, kde nadobudol základné zručnosti, no vzdelanie si dopĺňal samoštúdiom. Oženil sa ako devätnástročný a mal tri deti.
V štáte Lu postupne zastával rôzne funkcie – od správcu sýpok a pastvín, cez vyberača daní, námestníka ministra verejných prác, ministra spravodlivosti či dokonca prvého ministra. Znechutený správaním kniežaťa, ktorý sa po čase oddal svetským radovánkam, však odstúpil z úradu a putoval po okolitých krajinách. V tomto období sa stretol s viacerými lokálnymi vládcami, ako aj so Starým majstrom (filozofom Lao-cʼ, zakladateľom taoizmu). Ten ho údajne poučil o princípoch premenlivého procesu bytia, teda o ceste Tao, čo značne ovplyvnilo jeho filozofiu.
Ako šesťdesiatosem ročný sa na požiadanie prvého ministra štátu Lu vrátil do vlasti, kde sa venoval výučbe a písaniu.
Zomrel v roku 479 p. n. l. plný sklamania z toho, že panovníci nedbajú na slušnosť ani morálku.
Pochovali ho pri jeho rodnom meste Čchü-fu. V okolí Konfuciovej pôvodnej hrobky (ktorá sa, žiaľ, nezachovala, no nahradili ju novšou hrobkou) postupne našli miesto posledného odpočinku celé generácie jeho potomkov. Na Konfuciovu náuku dodnes nadväzuje filozoficko-náboženský systém známy ako konfucionizmus.
Deväť klasických kníh
Učenie tohto čínskeho mysliteľa je obsiahnuté v súbore deviatich spisov, nazvaných Deväť klasických kníh. Ide o zbierku tzv. Piatich klasických kníh (alebo Piatich kanonických kníh, v čínštine Wu-ťing), ktoré zostavil zo starších literárnych prameňov alebo sčasti napísal sám, a ďalších Štyroch kníh (v čínštine S'-šu), kde sú sprostredkovane zaznamenané jeho myšlienky, ako i názory jeho pokračovateľov.
Konfucius však svojich žiakov často upozorňoval na to, že neprináša niečo nové, ale oživuje vedomosti známe z čias „pred zdivočením mravov“.
V knihe rozhovorov a výrokov Lun-jü, ktorú vytvorili jeho žiaci, sa o svojom pôsobení vyjadruje takto: „Som iba dedičom a nositeľom myšlienok, nie ich tvorcom, som len dôverníkom a vyznavačom múdrosti dávnych Dokonalých a iba v kútiku svojho srdca tajne dúfam, že i mňa raz zaradia medzi takých úctyhodných starcov minulosti, akým bol majster Pcheng!“
Tým mal na mysli legendárneho čínskeho mudrca Pchenga, ktorý vraj podobne ako biblický Matuzalem žil celé stovky rokov, od 19. do 11. storočia p. n. l. Jednému zo svojich žiakov, učeníkovi menom Cʹ kung, sa navyše priznal, že si nepamätá všetko, čo sa kedy naučil, iba dáva veci do súvislosti.
Medzi jeho domény patrili história, folklór i zákonodarstvo, no zaujímal sa aj o veštenie – Knihu premien, resp. I-ťing, ktorú Číňania používajú pri výkladoch budúcnosti, si vážil natoľko, že si ju prial študovať päťdesiat rokov.
V rámci Konfuciových citátov sa stretávame aj s pojmom „cesta Tao“, ktorý odkazuje na neustále sa meniaci proces bytia i správnu životnú cestu človeka, rodiacu sa z „podstatností“, teda zo záležitostí, na ktoré sa sústredí ušľachtilý človek.
Často sa zaoberal zušľachtovaním ľudského ducha a pre budúce generácie zanechal množstvo odporúčaní typu: „Ušľachtilý človek chce byť pomalý v reči, ale rýchly v čine.“; „Ušľachtilý človek sa obáva, aby jeho slová nepredbehli jeho činy.“; „Ušľachtilý človek je opatrný pri reči, malý človek sa s hovorením ponáhľa.“; „Povinnosťou mladého muža je doma zachovávať synovskú a na verejnosti bratskú cnosť, byť statočný a dôveryhodný, prekypovať láskou k ľuďom a prejavovať ľudskosť a všetku ostatnú energiu venovať štúdiu!“
Tieto rady sa možno zdajú banálne. Nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel dokonca považoval jeho rozpravy za prejav populárnej morálky v klišeovitých poučkách, aké bežne nájdeme v každom národe. Kto by však pochyboval o ich platnosti? Veď aj staré známe pravidlo „Nerob druhým, čo nechceš aby robili tebe!“ (v Konfuciovej verzii: „Čo neprajem sebe, nikdy si nedovolím konať ani iným!“) je do dnešných čias uznávané ako základný princíp pre fungovanie medziľudských vzťahov v mnohých kultúrach vrátane kresťanskej.
Pripomeňme si teda ešte niekoľko, pre niekoho možno všedných, ale len ťažko spochybniteľných zásad, prednesených Konfuciom pred viac než dva a pol tisíc rokmi. Tak napríklad o učení povedal, že: „Pri opakovaní starej látky sa človek naučí niečo nové.“
Milovníkom kníh by sa zasa mohol páčiť výrok: „Človek upútaný svojimi knihami nevidí veci pred sebou, nepočuje zvuky okolo seba, necíti ani chuť jedla, ktoré je.“
Taktiež sa nazdával, že na dosiahnutie významných funkcií a slávy je potrebné spojenie nadania a skromnosti: „Netrápme sa tým, že nemáme žiaden úrad, ale starajme sa, aby sme boli schopní ho zastávať. Netrápme sa tým, že nie sme slávni, ale snažme sa, aby sme boli hodní slávy.“
Svojich nasledovníkov učil hlavne kultúrnosti, činorodosti, dôveryhodnosti a vernosti. Naopak, nemal rád „...pohľad na vysokopostavených, ktorí nie sú veľkorysí; na obrady, ktoré nie sú úctivé; a na pozostalých, ktorí nie sú zarmútení“. Závisť odporúčal potláčať prísnou sebadisciplínou a zhovievavosťou k iným.
Chyby síce robíme všetci, ale ako hovorieval: „Ušľachtilý človek je obozretný, keď začína niečo robiť, pretože malá chyba môže viesť k veľkému omylu.“ Avšak najväčšou chybou je podľa neho nenapraviť tú vlastnú.
Život cnostného človeka je ovplyvnený aj neustálou túžbou po pravde, a tak pripomína: „Ak sa ráno budem môcť dopátrať pravdy, ale večer budem musieť zomrieť, spravím to. Ak počuješ niečo, čo sa ti nepáči, snaž sa zistiť, či je to pravda; keď počuješ čokoľvek, čo ťa teší, snaž sa zistiť, či je to lož. Nenačúvaj tvrdeniam, ktoré nemôžu byť preverené. Cnostný človek neverí povestiam, ani ich nerozširuje.“
Výstižnou poučkou zhodnotil i rozdiel medzi ľudským dobrom a zlom: „Ľudia s láskavým srdcom konajú dobro celý deň, a predsa si myslia, že ho nebolo dosť; zlí ľudia konajú zlo celý deň a tiež si myslia, že nevykonali dosť.“ Popritom radí, ako spoznať charakter človeka: „Pozoruj, čím sa človek zaoberá, skúmaj, čo ho k tomu vedie, všímaj si, čo ho uspokojuje, a nie je možné, aby si ho neodhadol!“ V inej rozprave rozvíja uvedenú myšlienku delením na tri druhy ľudí: „U koho prevládne materiálno nad kultúrnosťou, je primitívny človek; u koho prevládne kultúrnosť nad materiálnom, je nepraktický človek. Len ten, u koho sú kultúrnosť a materiálno v dokonalej harmónii, len ten je naozaj ušľachtilý človek!“
Okrem toho neustále porovnáva „ušľachtilého“ s „malým“ človekom: „Ušľachtilý človek zastupuje všetkých, a preto je nestranný. Malý človek nie je nestranný, a preto nevie byť zástupcom všetkých!“ Ušľachtilý človek tiež na rozdiel od malého: „Najprv sám uskutočňuje, čo hlása, a až potom chce, aby ho v tom nasledovali aj iní!“
Dbal aj na jasnosť zmyslu slov, vyzdvihoval potrebu neustáleho vzdelávania a obrovský význam pripisoval slušnosti a mravom, ktoré považoval za hrádzu pred úpadkom.
Učenie tohto čínskeho mysliteľa je obsiahnuté v súbore deviatich spisov, nazvaných Deväť klasických kníh. Ide o zbierku tzv. Piatich klasických kníh (alebo Piatich kanonických kníh, v čínštine Wu-ťing), ktoré zostavil zo starších literárnych prameňov alebo sčasti napísal sám, a ďalších Štyroch kníh (v čínštine S'-šu), kde sú sprostredkovane zaznamenané jeho myšlienky, ako i názory jeho pokračovateľov.
Konfucius však svojich žiakov často upozorňoval na to, že neprináša niečo nové, ale oživuje vedomosti známe z čias „pred zdivočením mravov“.
V knihe rozhovorov a výrokov Lun-jü, ktorú vytvorili jeho žiaci, sa o svojom pôsobení vyjadruje takto: „Som iba dedičom a nositeľom myšlienok, nie ich tvorcom, som len dôverníkom a vyznavačom múdrosti dávnych Dokonalých a iba v kútiku svojho srdca tajne dúfam, že i mňa raz zaradia medzi takých úctyhodných starcov minulosti, akým bol majster Pcheng!“
Tým mal na mysli legendárneho čínskeho mudrca Pchenga, ktorý vraj podobne ako biblický Matuzalem žil celé stovky rokov, od 19. do 11. storočia p. n. l. Jednému zo svojich žiakov, učeníkovi menom Cʹ kung, sa navyše priznal, že si nepamätá všetko, čo sa kedy naučil, iba dáva veci do súvislosti.
Medzi jeho domény patrili história, folklór i zákonodarstvo, no zaujímal sa aj o veštenie – Knihu premien, resp. I-ťing, ktorú Číňania používajú pri výkladoch budúcnosti, si vážil natoľko, že si ju prial študovať päťdesiat rokov.
V rámci Konfuciových citátov sa stretávame aj s pojmom „cesta Tao“, ktorý odkazuje na neustále sa meniaci proces bytia i správnu životnú cestu človeka, rodiacu sa z „podstatností“, teda zo záležitostí, na ktoré sa sústredí ušľachtilý človek.
Často sa zaoberal zušľachtovaním ľudského ducha a pre budúce generácie zanechal množstvo odporúčaní typu: „Ušľachtilý človek chce byť pomalý v reči, ale rýchly v čine.“; „Ušľachtilý človek sa obáva, aby jeho slová nepredbehli jeho činy.“; „Ušľachtilý človek je opatrný pri reči, malý človek sa s hovorením ponáhľa.“; „Povinnosťou mladého muža je doma zachovávať synovskú a na verejnosti bratskú cnosť, byť statočný a dôveryhodný, prekypovať láskou k ľuďom a prejavovať ľudskosť a všetku ostatnú energiu venovať štúdiu!“
Tieto rady sa možno zdajú banálne. Nemecký filozof Georg Wilhelm Friedrich Hegel dokonca považoval jeho rozpravy za prejav populárnej morálky v klišeovitých poučkách, aké bežne nájdeme v každom národe. Kto by však pochyboval o ich platnosti? Veď aj staré známe pravidlo „Nerob druhým, čo nechceš aby robili tebe!“ (v Konfuciovej verzii: „Čo neprajem sebe, nikdy si nedovolím konať ani iným!“) je do dnešných čias uznávané ako základný princíp pre fungovanie medziľudských vzťahov v mnohých kultúrach vrátane kresťanskej.
Pripomeňme si teda ešte niekoľko, pre niekoho možno všedných, ale len ťažko spochybniteľných zásad, prednesených Konfuciom pred viac než dva a pol tisíc rokmi. Tak napríklad o učení povedal, že: „Pri opakovaní starej látky sa človek naučí niečo nové.“
Milovníkom kníh by sa zasa mohol páčiť výrok: „Človek upútaný svojimi knihami nevidí veci pred sebou, nepočuje zvuky okolo seba, necíti ani chuť jedla, ktoré je.“
Taktiež sa nazdával, že na dosiahnutie významných funkcií a slávy je potrebné spojenie nadania a skromnosti: „Netrápme sa tým, že nemáme žiaden úrad, ale starajme sa, aby sme boli schopní ho zastávať. Netrápme sa tým, že nie sme slávni, ale snažme sa, aby sme boli hodní slávy.“
Svojich nasledovníkov učil hlavne kultúrnosti, činorodosti, dôveryhodnosti a vernosti. Naopak, nemal rád „...pohľad na vysokopostavených, ktorí nie sú veľkorysí; na obrady, ktoré nie sú úctivé; a na pozostalých, ktorí nie sú zarmútení“. Závisť odporúčal potláčať prísnou sebadisciplínou a zhovievavosťou k iným.
Chyby síce robíme všetci, ale ako hovorieval: „Ušľachtilý človek je obozretný, keď začína niečo robiť, pretože malá chyba môže viesť k veľkému omylu.“ Avšak najväčšou chybou je podľa neho nenapraviť tú vlastnú.
Život cnostného človeka je ovplyvnený aj neustálou túžbou po pravde, a tak pripomína: „Ak sa ráno budem môcť dopátrať pravdy, ale večer budem musieť zomrieť, spravím to. Ak počuješ niečo, čo sa ti nepáči, snaž sa zistiť, či je to pravda; keď počuješ čokoľvek, čo ťa teší, snaž sa zistiť, či je to lož. Nenačúvaj tvrdeniam, ktoré nemôžu byť preverené. Cnostný človek neverí povestiam, ani ich nerozširuje.“
Výstižnou poučkou zhodnotil i rozdiel medzi ľudským dobrom a zlom: „Ľudia s láskavým srdcom konajú dobro celý deň, a predsa si myslia, že ho nebolo dosť; zlí ľudia konajú zlo celý deň a tiež si myslia, že nevykonali dosť.“ Popritom radí, ako spoznať charakter človeka: „Pozoruj, čím sa človek zaoberá, skúmaj, čo ho k tomu vedie, všímaj si, čo ho uspokojuje, a nie je možné, aby si ho neodhadol!“ V inej rozprave rozvíja uvedenú myšlienku delením na tri druhy ľudí: „U koho prevládne materiálno nad kultúrnosťou, je primitívny človek; u koho prevládne kultúrnosť nad materiálnom, je nepraktický človek. Len ten, u koho sú kultúrnosť a materiálno v dokonalej harmónii, len ten je naozaj ušľachtilý človek!“
Okrem toho neustále porovnáva „ušľachtilého“ s „malým“ človekom: „Ušľachtilý človek zastupuje všetkých, a preto je nestranný. Malý človek nie je nestranný, a preto nevie byť zástupcom všetkých!“ Ušľachtilý človek tiež na rozdiel od malého: „Najprv sám uskutočňuje, čo hlása, a až potom chce, aby ho v tom nasledovali aj iní!“
Dbal aj na jasnosť zmyslu slov, vyzdvihoval potrebu neustáleho vzdelávania a obrovský význam pripisoval slušnosti a mravom, ktoré považoval za hrádzu pred úpadkom.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
