Čakajú nás zmeny kvôli migrantom?
Iný kraj, iný mrav platí doslovne pri pohľade na krajiny, kde dominuje kresťanstvo alebo islam. Odlišné mravy sa netýkajú len hygienických návykov, ale aj rozdielov v postoji k ženám, v obliekaní sa, v stravovaní, ako sme sa mali možnosť presvedčiť v prípade odmietania našej stravy v tábore Gabčíkovo. Rozdiely, a to markantné, sú aj vo zvyklostiach pri pochovávaní. Krajiny Európy, v ktorých žije islamská komunita vo väčšom počte, už majú svoje skúsenosti a zabehnutý systém aj v oblasti pohrebníctva. Ľudia hlásiaci sa k islamu majú neraz svoje cintoríny alebo vyhradené časti (ukážkovým príkladom z nášho blízkeho okolia je Zentralfriedhof Wien).
Tam, kde tieto samostatné cintoríny alebo oddelenia nie sú, zvyčajne prebieha uloženie zomrelých na cintorínoch kresťanských a židovských, a to aj z dôvodu styčných spoločných prvkov vyznávanej viery. Iné to však bude v krajinách, kde doteraz žila iba malá skupina obyvateľov hlásiacich sa k tomuto vierovyznaniu – islamu. Kto komu ustúpi? Poďme sa dnes pozrieť na rozdiely pri posledných veciach človeka medzi našimi kultúrami.
V roku 2013 sme uverejnili článok, ktorý nám formou rozhovoru ozrejmuje praktiky pri pochovávaní člena islamu – moslima. Rozhovor nám vtedy poskytol Mohamad Safwan Hasna, zakladateľ Islamskej nadácie na Slovensku. (pozn. redakcie, tieto praktiky sú akceptované i v týchto dňoch)
„Islamský pohreb sa riadi svojimi pravidlami, ktoré vychádzajú z islamského právneho systému – šarí´e. Zomrelý moslim by mal byť pochovaný v čo najkratšom čase, a to v krajine, kde zomrel.“ Prakticky to pre nás znamená, že prevoz nebohého do štátu odkiaľ prišiel je nemožný. Pozostalí majú výhrady aj proti pitve zomrelého, „je možná len v prípade, ak nastane situácia, kedy je nutné presne určiť bezprostrednú príčinu smrti, či už ide o dôvody forenzné (kriminálne prípady), alebo o verejný záujem (ochrana verejného zdravia, zamedzenie šírenia infekcií atď.)“. Náš Zákon však hovorí, že o tom, či prebehne pitva rozhoduje obhliadajúci lekár. Tak isto by mali príslušníci tejto komunity počítať s tým, že náš právny poriadok pokladá každého zomrelého za potencionálneho darcu tkanív a orgánov, čím však prichádza ku konfliktu, lebo islam vo svojom práve dbá aj na posmrtnú integritu ľudského tela a odsudzuje akékoľvek hanobenie mŕtvych, k čomu však pri odoberaní tkanív jednoducho prichádza.
Pohreb kremáciou je z náboženského hľadiska islamu vylúčený. V prípade úmrtia moslimov pôjde teda o normálne hrobové miesta, kde do jedného hrobu je možné pochovať len jedného zosnulého a s týmto miestom sa nesmie hýbať, pokiaľ sa všetky ostatky neobrátia v prach. Keďže vieme, že kostrové ostatky sa len veľmi ťažko zmenia na prach v priebehu desaťročí, musíme rátať s tým, že s takýmto hrobom sa nebude môcť pohnúť viac ako sto rokov, prípadne niekoľko storočí.
Podľa islamu by sa pohrebných prác, vrátane kopania jamy a zakopávania, mali zúčastňovať príbuzní. Zosnulý sa vkladá do priehlbiny v hrobe na pravý bok a tvárou smerom k Mekke. Náš platný zákon však výkop hrobu príbuzným nedovoľuje, vykonávajú ho zamestnanci pracujúci v organizácii s odbornou spôsobilosťou, ktorá právne preberá plnú zodpovednosť za výkon tejto činnosti.
Ďalší rozpor vidím v použití, vlastne skôr v nepoužití rakvy. Moslimovia sa nepochovávajú do rakvy v duchu citátu „prach si a v prach sa obrátiš“. Telo sa uloží do hrobu na pravý bok tvárou obrátenou smerom na Mekku (a to v plátenom rubáši). Potom, ako sa položí do zeme a každý z prítomných do jamy hodí tri hrste hliny, sa jama zakope. Zákon č. 131/2010 Z. z. o pohrebníctve v § 7 bod (1) hovorí, že: "Ľudské pozostatky pri preprave na miesto vystavenia, pohrebu alebo pochovania musia byť oblečené a uložené do rakvy". Podľa pravidiel islamského pohrebu sa však pozostatky ukladajú do hrobu bez rakvy.
Ako vidieť, všetky tieto rozdiely môžu prispieť ku rozporom z hľadiska kultúr, no ak by sme sa na vec pozerali očami právnika, môže dochádzať aj k porušovaniu platných zákonov SR. Iste bude do okamihu, kým nepríde k legislatívnym zmenám, potrebná dávka rešpektu a privierania očí s ohľadom na toleranciu voči inému vierovyznaniu tak ako je to aj do dnešných dní.
Nedá mi na tomto mieste nespomenúť aj opačnú stranu mince a tou je asimilácia, prispôsobenie sa zvyklostiam v krajine, v ktorej sa rozhodli migranti žiť po odchode zo svojej domoviny a rešpektovanie zákonov panujúcich v novom domove, nech by boli akokoľvek odlišné.
Našinec, keď príde do oblasti islamu, musí rešpektovať ich právny poriadok, pri jeho prekročení naň neraz doplatili cudzinci dlhoročným väzením, či dokonca životom. Natíska sa teda otázka: „Do akej miery akceptovať kultúrne a náboženské zvyklosti? Do akej miery dovoliť moslimom, aby sme sa my, na našom území, domáci, museli prispôsobovať zákonom, ktoré platia tisícky kilometrov od nás, a to aj za cenu, že porušíme naše vlastné platné zákony?“ Je len otázkou času, kedy jeden subjekt v pohrebníctve privolí ku zvyklostiam iných, vykoná pohreb podľa ich pravidiel a druhý ho za to popoženie pred súd. Že k tomu zatiaľ neprišlo? Všetko je raz prvý raz.
V Európe 21. storočia je v kurze sloboda, tolerancia a humanizmus. Môže sa preto poľahky stať, že s odvolaním sa na tieto hodnoty budeme meniť aj naše zákony, ten o pohrebníctve nevynímajúc. Potom už ozaj zostane len skonštatovať, že multikulturalizmus prevalcoval naše tradičné hodnoty. Prichádza nová Európa, do akej miery si ju pustíme na Slovensko...
Tam, kde tieto samostatné cintoríny alebo oddelenia nie sú, zvyčajne prebieha uloženie zomrelých na cintorínoch kresťanských a židovských, a to aj z dôvodu styčných spoločných prvkov vyznávanej viery. Iné to však bude v krajinách, kde doteraz žila iba malá skupina obyvateľov hlásiacich sa k tomuto vierovyznaniu – islamu. Kto komu ustúpi? Poďme sa dnes pozrieť na rozdiely pri posledných veciach človeka medzi našimi kultúrami.
V roku 2013 sme uverejnili článok, ktorý nám formou rozhovoru ozrejmuje praktiky pri pochovávaní člena islamu – moslima. Rozhovor nám vtedy poskytol Mohamad Safwan Hasna, zakladateľ Islamskej nadácie na Slovensku. (pozn. redakcie, tieto praktiky sú akceptované i v týchto dňoch)
„Islamský pohreb sa riadi svojimi pravidlami, ktoré vychádzajú z islamského právneho systému – šarí´e. Zomrelý moslim by mal byť pochovaný v čo najkratšom čase, a to v krajine, kde zomrel.“ Prakticky to pre nás znamená, že prevoz nebohého do štátu odkiaľ prišiel je nemožný. Pozostalí majú výhrady aj proti pitve zomrelého, „je možná len v prípade, ak nastane situácia, kedy je nutné presne určiť bezprostrednú príčinu smrti, či už ide o dôvody forenzné (kriminálne prípady), alebo o verejný záujem (ochrana verejného zdravia, zamedzenie šírenia infekcií atď.)“. Náš Zákon však hovorí, že o tom, či prebehne pitva rozhoduje obhliadajúci lekár. Tak isto by mali príslušníci tejto komunity počítať s tým, že náš právny poriadok pokladá každého zomrelého za potencionálneho darcu tkanív a orgánov, čím však prichádza ku konfliktu, lebo islam vo svojom práve dbá aj na posmrtnú integritu ľudského tela a odsudzuje akékoľvek hanobenie mŕtvych, k čomu však pri odoberaní tkanív jednoducho prichádza.
Pohreb kremáciou je z náboženského hľadiska islamu vylúčený. V prípade úmrtia moslimov pôjde teda o normálne hrobové miesta, kde do jedného hrobu je možné pochovať len jedného zosnulého a s týmto miestom sa nesmie hýbať, pokiaľ sa všetky ostatky neobrátia v prach. Keďže vieme, že kostrové ostatky sa len veľmi ťažko zmenia na prach v priebehu desaťročí, musíme rátať s tým, že s takýmto hrobom sa nebude môcť pohnúť viac ako sto rokov, prípadne niekoľko storočí.
Podľa islamu by sa pohrebných prác, vrátane kopania jamy a zakopávania, mali zúčastňovať príbuzní. Zosnulý sa vkladá do priehlbiny v hrobe na pravý bok a tvárou smerom k Mekke. Náš platný zákon však výkop hrobu príbuzným nedovoľuje, vykonávajú ho zamestnanci pracujúci v organizácii s odbornou spôsobilosťou, ktorá právne preberá plnú zodpovednosť za výkon tejto činnosti.
 |
|
Orientácia hrobov podľa svetových strán
Cintorín Slávičie údolie |
Ako vidieť, všetky tieto rozdiely môžu prispieť ku rozporom z hľadiska kultúr, no ak by sme sa na vec pozerali očami právnika, môže dochádzať aj k porušovaniu platných zákonov SR. Iste bude do okamihu, kým nepríde k legislatívnym zmenám, potrebná dávka rešpektu a privierania očí s ohľadom na toleranciu voči inému vierovyznaniu tak ako je to aj do dnešných dní.
Nedá mi na tomto mieste nespomenúť aj opačnú stranu mince a tou je asimilácia, prispôsobenie sa zvyklostiam v krajine, v ktorej sa rozhodli migranti žiť po odchode zo svojej domoviny a rešpektovanie zákonov panujúcich v novom domove, nech by boli akokoľvek odlišné.
Našinec, keď príde do oblasti islamu, musí rešpektovať ich právny poriadok, pri jeho prekročení naň neraz doplatili cudzinci dlhoročným väzením, či dokonca životom. Natíska sa teda otázka: „Do akej miery akceptovať kultúrne a náboženské zvyklosti? Do akej miery dovoliť moslimom, aby sme sa my, na našom území, domáci, museli prispôsobovať zákonom, ktoré platia tisícky kilometrov od nás, a to aj za cenu, že porušíme naše vlastné platné zákony?“ Je len otázkou času, kedy jeden subjekt v pohrebníctve privolí ku zvyklostiam iných, vykoná pohreb podľa ich pravidiel a druhý ho za to popoženie pred súd. Že k tomu zatiaľ neprišlo? Všetko je raz prvý raz.
V Európe 21. storočia je v kurze sloboda, tolerancia a humanizmus. Môže sa preto poľahky stať, že s odvolaním sa na tieto hodnoty budeme meniť aj naše zákony, ten o pohrebníctve nevynímajúc. Potom už ozaj zostane len skonštatovať, že multikulturalizmus prevalcoval naše tradičné hodnoty. Prichádza nová Európa, do akej miery si ju pustíme na Slovensko...
Späť na tému Súčasnosť
