Búrlivý život E. T. A. Hoffmanna
Život všestranne nadaného umelca a tvorcu hororových a detektívnych príbehov E. T. A. Hoffmanna poznačili traumy, závislosť na alkohole a choroby.
Spisovateľ, skladateľ a hudobník Ernst Theodor Amadeus Hoffmann sa narodil 24. januára 1776 v Königsbergu (vtedajšia metropola východného Pruska, dnešný Kaliningrad v Rusku) ako tretie dieťa manželov Hoffmannovcov. Bol pokrstený ako Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann, ale okolo roku 1813 si zmenil svoje pôvodné meno Wilhelm za Amadeus na znak obdivu ku geniálnemu skladateľovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi.
Keď mal dva roky, jeho rodičia sa rozviedli. Otec odišiel s najstarším bratom do takmer sto kilometrov vzdialeného Insterburgu (dnes Chernyakhovsk v Rusku) a Hoffmann ostal so svojou matkou v Königsbergu. Jeho starší brat umrel ešte v detskom veku a v tom čase už bol po smrti.
Jediné, čo pripomínalo jeho existenciu boli spomienky rodičov. A prízrak bratovej smrti v kombinácii s rozpadom rodiny postupne formoval myslenie mladého spisovateľa a napĺňal ho zúfalstvom a smútkom.
Spisovateľ, skladateľ a hudobník Ernst Theodor Amadeus Hoffmann sa narodil 24. januára 1776 v Königsbergu (vtedajšia metropola východného Pruska, dnešný Kaliningrad v Rusku) ako tretie dieťa manželov Hoffmannovcov. Bol pokrstený ako Ernst Theodor Wilhelm Hoffmann, ale okolo roku 1813 si zmenil svoje pôvodné meno Wilhelm za Amadeus na znak obdivu ku geniálnemu skladateľovi Wolfgangovi Amadeovi Mozartovi.
Keď mal dva roky, jeho rodičia sa rozviedli. Otec odišiel s najstarším bratom do takmer sto kilometrov vzdialeného Insterburgu (dnes Chernyakhovsk v Rusku) a Hoffmann ostal so svojou matkou v Königsbergu. Jeho starší brat umrel ešte v detskom veku a v tom čase už bol po smrti.
Jediné, čo pripomínalo jeho existenciu boli spomienky rodičov. A prízrak bratovej smrti v kombinácii s rozpadom rodiny postupne formoval myslenie mladého spisovateľa a napĺňal ho zúfalstvom a smútkom.
S matkou žil vo veľkom dome u starej mamy, kde spolu s nimi bývali aj jeho dve tety a strýko.
Najviac si rozumel s mladšou tetou Charlottou, tá však vo veku dvadsaťpäť rokov v roku 1779 náhle umrela. Ale Hoffmann na ňu nikdy nezabudol a postava, ktorá sa na ňu náramne podobá, vystupuje aj v jeho satirickom románe Pozoruhodné názory kocúra Mura. Spolužitie s príbuznými bolo pre mladučkého spisovateľa značne nepríjemné.
Namiesto matky, otrasenej rozvodom, ho vychovávala jeho stará mama – prísna náboženská fanatička.
Ernstov strýko bol samotár a čudák, ktorý celé dni trávil v dome a von vraj vychádzal iba príležitostne, obvykle raz do týždňa. Navyše vraj bol veľmi autoritatívny a všetko muselo byť podľa neho, keďže ako jediný dospelý muž v dome považoval sám seba za hlavu rodiny. Ani staršia teta často nechodila von a mladý Hoffmann si s ňou vôbec nerozumel.
Chlapca preto začali prepadať depresie a stavy úzkosti. Túžil po otcovi a bratovi, tí však oňho neprejavovali záujem. Čoraz melancholickejší Ernst sa preto snažil uniknúť pred realitou pomocou hry na hudobných nástrojoch a komponovaním vlastných skladieb.
Ako šestnásťročný nastúpil na univerzitu v Königsbergu, kde s obľubou navštevoval prednášky filozofa Immanuela Kanta, a štúdium práva úspešne ukončil záverečnými skúškami v roku 1800. Rok pred ukončením univerzitného štúdia, v roku 1799, napísal svoje prvé literárne dielo – libreto k opere Maska, ku ktorej skomponoval aj hudbu.
V tomto období sa tiež zamiloval do istej Dory Hatt, o desať rokov staršej, vydatej matky šiestich detí, ktorú doučoval hudobnú výchovu. Tú však jeho náklonnosť vôbec netešila a situácia došla až tak ďaleko, že musel na prianie jej rodiny opustiť mesto. Po absolvovaní právnickej fakulty pracoval v rôznych častiach vtedajšieho Pruska, najmä na území dnešného Poľska.
V roku 1802 sa oženil a narodila sa mu dcéra. Rodinné šťastie ale netrvalo dlho – dcérka mu umrela v roku 1808 ako trojročná. Okrem toho krajinu sužovali napoleonské vojny a úradníci, ktorí neboli naklonení Napoleonovi, teda i Hoffmann, museli čeliť rôznym obmedzeniam, na ktoré doplatil aj samotný spisovateľ dočasnou stratou práce.
Hoffmann sa snažil utopiť žiaľ v alkohole. Denne popíjal a čoskoro sa stal závislým. K tomu ešte aj ochorel na syfilis. Ani tieto okolnosti ale nezmenšujú veľkosť a význam jeho diela.
Hoci začal publikovať až po tridsiatke (jeho prvou uverejnenou prácou bola próza Rytier Gluck z roku 1809) a prvá kniha mu vyšla vo veku 38 rokov (Fantasiestücke in Callots Manier – zbierka publikovaných príbehov, 1814), svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie spisovateľov. Jeho knihy sa stali studnicou inšpirácie pre spisovateľov Edgara Allana Poea, Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, Johanna Wolfganga von Goetheho, Charlesa Baudelaira, Franza Kafku a oslovili dokonca aj zakladateľa psychoanalýzy, slávneho Sigmunda Freuda.
Umelcov a vedcov zaujali okrem pútavých príbehov najmä postavy Hoffmannových strašidelných a kriminálnych diel. Tie sa objavujú napríklad v prózach Slečna zo Scuderie, Don Juan, Piesočný muž, Bratrancovo okno alebo Diablov elixír.
Často sú to ľudia žijúci na hrane šialenstva, sužovaní predstavami nadchádzajúceho zla, smutné a psychicky nevyrovnané kreatúry zobrazené s vysokou mierou autenticity, pretože každá z týchto postáv akoby v sebe niesla kúsok autorovho charakteru.
Avšak v našich zemepisných končinách je Hoffmann známy predovšetkým vďaka svojim rozprávkovým príbehom. Najznámejší je nepochybne jeho Luskáčik a myší kráľ z roku 1816, spracovaný fenomenálnym Piotrom Iľjičom Čajkovským do podoby baletu.
Literárni vedci zvyčajne Hoffmanna zaraďujú do nemeckej neskororomantickej literatúry, ale s trochou zveličenia možno povedať, že postupy, ktoré použil vo svojich dielach (ako napríklad pozorovanie postáv z okna v bratrancovom dome, pripomínajúce rozprávača „oka kamery“ známeho predovšetkým z tzv. francúzskeho nového románu v 20. storočí; splývanie dvoch príbehov v Piesočnom mužovi; mysteriózne prvky v Donovi Juanovi atď.) a typy postáv, ktoré vytvoril (vrahovia, podivíni...) ďaleko presahujú romantizmus a zachádzajú až do obdobia moderných hororov a literárnych avantgárd dvadsiateho storočia.
Pri čítaní jeho diel sa taktiež vynára otázka prvenstva Edgara Allana Poea ako zakladateľa moderného hororu a detektívneho žánru, pretože k hororovej a aj k detektívnej literatúre majú mimoriadne blízko viaceré prózy, ktoré Hoffmann napísal ešte skôr, než Poe vôbec začal publikovať.
Avšak ak by sme mali byť pri tejto záležitosti úplne presný a objektívny, museli by sme priznať, že hororové prvky nájdeme už v starodávnej ľudovej tvorbe – napríklad v slovenskej ľudovej rozprávke Laktibrada, kde dochádza k násilným vraždám a poškodzovaniu ľudských pozostatkov.
Strašidelné prvky však u Hoffmanna neslúžia iba na vyvolanie napätia, ako to obvykle v hororovom žánri býva, autor ich používa aj ako symboly, čím sa jeho diela stávajú ešte pútavejšie. Napríklad oči v próze Piesočný muž podľa Freuda predstavujú mužské semenníky a strach hlavnej postavy zo straty, respektíve odcudzenia očí hrôzostrašným Coppéliom teda môže byť symbolom obáv zo straty mužnosti.
Čím viac sa však Hoffmann venoval tvorbe, tým viac sa začal svojim postavám podobať. A čím viac písal o smrti a zločinoch, tým viac siahal po alkohole, ktorý mu ponuré vízie a životné traumy zdanlivo pomáhal prekonať. Aj keď po Napoleonovej porážke opäť pôsobil ako právnik a mohol sa tešiť pomerne významnému spoločenskému postaveniu súdneho úradníka, večer po práci, v stave opitosti, zabúdal na svoju spoločenskú rolu a menil sa na nespútaného bohéma.
V dôsledku nákazy syfilisom sa uňho začali prejavovať rôzne zdravotné komplikácie; okrem iného strácal zrak a alkohol mu zničil pečeň. Začiatkom roka 1822 ochrnul. Umrel ako 46-ročný, 25. júna toho istého roku.
Najviac si rozumel s mladšou tetou Charlottou, tá však vo veku dvadsaťpäť rokov v roku 1779 náhle umrela. Ale Hoffmann na ňu nikdy nezabudol a postava, ktorá sa na ňu náramne podobá, vystupuje aj v jeho satirickom románe Pozoruhodné názory kocúra Mura. Spolužitie s príbuznými bolo pre mladučkého spisovateľa značne nepríjemné.
Namiesto matky, otrasenej rozvodom, ho vychovávala jeho stará mama – prísna náboženská fanatička.
Ernstov strýko bol samotár a čudák, ktorý celé dni trávil v dome a von vraj vychádzal iba príležitostne, obvykle raz do týždňa. Navyše vraj bol veľmi autoritatívny a všetko muselo byť podľa neho, keďže ako jediný dospelý muž v dome považoval sám seba za hlavu rodiny. Ani staršia teta často nechodila von a mladý Hoffmann si s ňou vôbec nerozumel.
Chlapca preto začali prepadať depresie a stavy úzkosti. Túžil po otcovi a bratovi, tí však oňho neprejavovali záujem. Čoraz melancholickejší Ernst sa preto snažil uniknúť pred realitou pomocou hry na hudobných nástrojoch a komponovaním vlastných skladieb.
Ako šestnásťročný nastúpil na univerzitu v Königsbergu, kde s obľubou navštevoval prednášky filozofa Immanuela Kanta, a štúdium práva úspešne ukončil záverečnými skúškami v roku 1800. Rok pred ukončením univerzitného štúdia, v roku 1799, napísal svoje prvé literárne dielo – libreto k opere Maska, ku ktorej skomponoval aj hudbu.
V tomto období sa tiež zamiloval do istej Dory Hatt, o desať rokov staršej, vydatej matky šiestich detí, ktorú doučoval hudobnú výchovu. Tú však jeho náklonnosť vôbec netešila a situácia došla až tak ďaleko, že musel na prianie jej rodiny opustiť mesto. Po absolvovaní právnickej fakulty pracoval v rôznych častiach vtedajšieho Pruska, najmä na území dnešného Poľska.
V roku 1802 sa oženil a narodila sa mu dcéra. Rodinné šťastie ale netrvalo dlho – dcérka mu umrela v roku 1808 ako trojročná. Okrem toho krajinu sužovali napoleonské vojny a úradníci, ktorí neboli naklonení Napoleonovi, teda i Hoffmann, museli čeliť rôznym obmedzeniam, na ktoré doplatil aj samotný spisovateľ dočasnou stratou práce.
Hoffmann sa snažil utopiť žiaľ v alkohole. Denne popíjal a čoskoro sa stal závislým. K tomu ešte aj ochorel na syfilis. Ani tieto okolnosti ale nezmenšujú veľkosť a význam jeho diela.
Hoci začal publikovať až po tridsiatke (jeho prvou uverejnenou prácou bola próza Rytier Gluck z roku 1809) a prvá kniha mu vyšla vo veku 38 rokov (Fantasiestücke in Callots Manier – zbierka publikovaných príbehov, 1814), svojou tvorbou ovplyvnil celé generácie spisovateľov. Jeho knihy sa stali studnicou inšpirácie pre spisovateľov Edgara Allana Poea, Nikolaja Vasilieviča Gogoľa, Johanna Wolfganga von Goetheho, Charlesa Baudelaira, Franza Kafku a oslovili dokonca aj zakladateľa psychoanalýzy, slávneho Sigmunda Freuda.
Umelcov a vedcov zaujali okrem pútavých príbehov najmä postavy Hoffmannových strašidelných a kriminálnych diel. Tie sa objavujú napríklad v prózach Slečna zo Scuderie, Don Juan, Piesočný muž, Bratrancovo okno alebo Diablov elixír.
Často sú to ľudia žijúci na hrane šialenstva, sužovaní predstavami nadchádzajúceho zla, smutné a psychicky nevyrovnané kreatúry zobrazené s vysokou mierou autenticity, pretože každá z týchto postáv akoby v sebe niesla kúsok autorovho charakteru.
Avšak v našich zemepisných končinách je Hoffmann známy predovšetkým vďaka svojim rozprávkovým príbehom. Najznámejší je nepochybne jeho Luskáčik a myší kráľ z roku 1816, spracovaný fenomenálnym Piotrom Iľjičom Čajkovským do podoby baletu.
Literárni vedci zvyčajne Hoffmanna zaraďujú do nemeckej neskororomantickej literatúry, ale s trochou zveličenia možno povedať, že postupy, ktoré použil vo svojich dielach (ako napríklad pozorovanie postáv z okna v bratrancovom dome, pripomínajúce rozprávača „oka kamery“ známeho predovšetkým z tzv. francúzskeho nového románu v 20. storočí; splývanie dvoch príbehov v Piesočnom mužovi; mysteriózne prvky v Donovi Juanovi atď.) a typy postáv, ktoré vytvoril (vrahovia, podivíni...) ďaleko presahujú romantizmus a zachádzajú až do obdobia moderných hororov a literárnych avantgárd dvadsiateho storočia.
Pri čítaní jeho diel sa taktiež vynára otázka prvenstva Edgara Allana Poea ako zakladateľa moderného hororu a detektívneho žánru, pretože k hororovej a aj k detektívnej literatúre majú mimoriadne blízko viaceré prózy, ktoré Hoffmann napísal ešte skôr, než Poe vôbec začal publikovať.
Avšak ak by sme mali byť pri tejto záležitosti úplne presný a objektívny, museli by sme priznať, že hororové prvky nájdeme už v starodávnej ľudovej tvorbe – napríklad v slovenskej ľudovej rozprávke Laktibrada, kde dochádza k násilným vraždám a poškodzovaniu ľudských pozostatkov.
Strašidelné prvky však u Hoffmanna neslúžia iba na vyvolanie napätia, ako to obvykle v hororovom žánri býva, autor ich používa aj ako symboly, čím sa jeho diela stávajú ešte pútavejšie. Napríklad oči v próze Piesočný muž podľa Freuda predstavujú mužské semenníky a strach hlavnej postavy zo straty, respektíve odcudzenia očí hrôzostrašným Coppéliom teda môže byť symbolom obáv zo straty mužnosti.
Čím viac sa však Hoffmann venoval tvorbe, tým viac sa začal svojim postavám podobať. A čím viac písal o smrti a zločinoch, tým viac siahal po alkohole, ktorý mu ponuré vízie a životné traumy zdanlivo pomáhal prekonať. Aj keď po Napoleonovej porážke opäť pôsobil ako právnik a mohol sa tešiť pomerne významnému spoločenskému postaveniu súdneho úradníka, večer po práci, v stave opitosti, zabúdal na svoju spoločenskú rolu a menil sa na nespútaného bohéma.
V dôsledku nákazy syfilisom sa uňho začali prejavovať rôzne zdravotné komplikácie; okrem iného strácal zrak a alkohol mu zničil pečeň. Začiatkom roka 1822 ochrnul. Umrel ako 46-ročný, 25. júna toho istého roku.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
