Bude výška pomníkov limitovaná?
V slovenskej legislatíve by mala byť regulovaná maximálna výška pomníkov klasických hrobových miest, respektíve by niekto mal schvaľovať rozmernejšie pamätníky, aby bola preverená ich statická bezpečnosť. Odporúčajú to architekti z Ústavu krajinnej a záhradnej architektúry Fakulty architektúry na Slovenskej technickej univerzite (STU). O problematike výšky a samotnej estetickej stránke pomníkov sme sa rozprávali so zástupkyňou vedúcej ústavu Ing. arch. Evou Putrovou, CSc. a s Ing. Katarínou Gécovou, PhD.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Cintoríny považujeme za špecifické areály, ktorého vegetácia je nevyhnutnou súčasťou zelene sídla. Žiaľ, na Slovensku je taký stav, že aj na cintorínoch je zeleň značne eliminovaná na určité enklávy, ako sú napríklad vstupné aleje, respektíve stromová vegetácia po obvode pohrebísk. Zatiaľ, čo v zahraničí môžeme vidieť rôzne typy cintorínov, napríklad parkové, lesné atď., u nás vo väčšine prípadov prevažujú skôr tie architektonické pohrebiská, kde je pomerne málo vegetácie. Je otázne, či sa so zeleňou nepočítalo už pri založení cintorína, respektíve tam bola, no postupne sa odstraňovala pre nedostatok miesta a postupným zapĺňaním novými hrobovými miestami. Za pekný z hľadiska koncepcie zelene považujem cintorín Ružinov – Vrakuňa, ktorý je zaujímavo koncepčne navrhnutý usporiadaním hrobových miest do určitých kruhov, pričom samotná forma kruhov je po obvode vyplnená dostatkom vysokej aj krovitej zelene.
Ing. K. Gécová, PhD.: Zatiaľ, čo v minulosti boli pohrebiská situované na okrajoch obcí a miest, v súčasnosti si môžeme všimnúť, že cintoríny sa stávajú súčasťou zastavaného územia a táto poloha neumožňuje ich rozšírenie. Ďalším aspektom je to, že mestá nevlastnia pozemky, ktoré je možné funkčne využiť na rozšírenie cintorínov. Rýchle zapĺňanie cintorínov hrobovými miestami spôsobuje i nekoncepčnosť pochovávania, ktorá vedie k zaberaniu plôch určených na zeleň.
Dá sa povedať, aké percento z celého pohrebiska by mala pokrývať zeleň?
Ing. K. Gécová, PhD.: Neurčuje to zákon, ale normy, ktorými sa my architekti riadime. Na celom cintoríne by malo byť okolo 30 až 35 % zelene, pričom v tom môže byť zahrnutá aj rozptylová lúka.
Jedna vec je, že cintoríny na Slovensku sú preplnené hrobovými miestami, ale druhá vec je, akými pomníkmi. V zahraničí sú skôr trendom skromné pomníky s vertikálnymi kamennými platňami, na Slovensku sú pamätníky s vertikálnymi aj horizontálnymi kamennými platňami. Ako vnímajú architekti tento trend?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Dôvody môžeme vidieť viaceré. V prvom rade je to tradícia, v druhom rade si myslím, že ľudia sa rozhodujú pre celé zakrytie klasického hrobu z dôvodu uľahčenia starostlivosti o hrob, pretože v dnešnej uponáhľanej dobe nemajú toľko času. Pri zahraničnej ceste som mala to šťastie navštíviť veľmi pekný cintorín Neubiberg v Mníchove v Nemecku o veľkosti až 7 ha, kde bolo klasické hrobové miesto ohraničené len kamennou dlažbou a na hrobovom priestore bola vysadená vegetácia, väčšinou trvalkami, prípadne okrasnými kríkmi. Jednotlivé pomníky neboli také masívne a leštené, ako poznáme na Slovensku, ale skôr jednoduché, na hrubo spracované kamenné bloky, na ktorých boli vytesané nápisy zosnulých. Všimla som si tiež, že hoci pomníky neboli v jednej výške, neprevyšovali istú výškovú líniu.
Ing. K. Gécová, PhD.: Zatiaľ, čo v zahraničí sú hrobové miesta súčasťou prírody, alebo lesa, a splývajú s prostredím, na Slovensku je cintorín areálom z náhrobných kameňov. Možno je to aj vierou alebo tradíciou. Napríklad, ja som sa niekoľkokrát pýtala mojej mamičky, prečo ľudia na dedinách zakrývajú hrobové miesta kamennými platňami a ona mi odpovedala, že ak hrob zakryje a položí naň jednu nádobu s kvetinkami, tak nemá prácu s údržbou hrobového miesta.
Na slovenských cintorínoch môžeme vidieť viaceré pomníky, ktoré doslova vytŕčajú spomedzi ostatných hrobových miest, predovšetkým svojou výškou, ale často aj rozmermi. Mala by byť limitovaná výška pomníkov?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Prílišná rôznorodosť určite nie je dobrá na vnímanie priestoru a architektúry. Určite neodporúčam veľké pamätníky rôznych, často komplikovaných tvarov, ale skôr jednoduchý blok z prírodného kameňa, ktorý by nemal prevyšovať výšku 120 až 150 cm.
Ing. K. Gécová, PhD.: Niekedy mám pocit, že hrobové miesto sa na Slovensku stáva aj otázkou prestíže, ktorá sa hodnotí od toho, kto má väčší a drahší kameň. Osobne by som však odporúčala jednoduchší pomník, pretože hrob by nemal byť okázalým miestom posledného odpočinku.
Vzorom pre ostatných prevádzkovateľov pohrebísk by mohla byť rekonštrukcia cintorína v Leviciach, na ktorej sa podieľala aj Fakulta architektúry STU v Bratislave.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, na cintoríne v Leviciach sa nám podarilo naplánovať tri oddychové zóny. Tak trochu nám v tomto pomohol aj geologický prieskum, ktorý preukázal, že na mieste nie je možné kopať a uvedená časť sa stala priestorom pre rozptylovú lúčku. Taktiež sme spokojní, že sa nám v rámci naplánovania novej časti cintorína podarilo presadiť vopred stanovené rozmery hrobových miest s určením odstupov medzi jednotlivými hrobmi, kde sa vysadili živé kríky, ktoré opticky oddeľujú jednotlivé hroby. Žiaľ, nepodarilo sa nám presadiť limitáciu výšky jednotlivých pamätníkov.
Ing. K. Gécová, PhD.: Snažili sme sa regulovať výšku pamätníkov, avšak vznikla až taká diskusia, že celá vec sa riešila na zastupiteľstve. Ľudia jednoducho nechceli, aby im niekto určoval to, aký majú mať veľký náhrobný kameň, aj keď treba povedať, že túto diskusiu z veľkej časti vyvolali kamenári.
Na Slovensku prevláda hladký leštený pomník pred prírodným a neopracovaným kameňom, pričom aj veľkosť a typ písma nie je vždy vhodný k vybranému typu materiálu pomníka. Dá sa hovoriť o gýči v takýchto prípadoch?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, určite by sme vo viacerých prípadoch mohli hovoriť o gýči. Gýč môžeme napríklad nájsť pri kamenných platniach, kde je kombinácia typu a veľkosti písma s príliš kontrastnými farbami voči kameňu, napríklad pri zlatom písme na čiernom kameni. Majitelia hrobových miest si myslia, že je to pekné a my im to nemôžeme zazlievať. Možno by hrobové miesta vyzerali na Slovensku inak, keby tu existovali nejaké areály tvorby pomníkov, respektíve samotnej úpravy hrobového miesta. Napríklad v Nemecku sa organizujú krajinné výstavy, ktorých cieľom je priblížiť tvorbu krajinných architektov. Súčasťou takýchto výstav bývajú aj ukážky aranžovania hrobových miest s rôznymi materiálmi od kameňa, ocele, skla, či dreva. Odborníci záujemcom ukážu aj možnosti dotvorenia hrobového miesta napríklad trvalkami, či ostatnými doplnkami a ľudia si tak vedia predstaviť, ako by hrobové miesto mohlo vyzerať.
Ing. K. Gécová, PhD.: Keď sme navrhovali kolumbárium v novej časti cintorína v Leviciach, tak sme sa snažili zadefinovať aj typ písma na platniach. Vo väčšine prípadov sa nám to podarilo, boli však aj prípady, keď kamenár nerešpektoval naše odporúčanie. Výzor hrobového miesta tak trochu závisí aj od kamenárov, ktorí ponúkajú služby pozostalým. Mali by ich motivovať skôr k tomu, čo je estetickejšie, nie uprednostňovať svoj biznis.
Zákon 131/2010 o pohrebníctve určuje rozmery hrobového a urnového miesta. Myslíte si, že by legislatíva mala určovať aj výšku?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Ja si myslím, že by mala byť regulovaná jednoduchá výška od do. Prípadne by mali byť nejakým spôsobom schvaľované veľké pamätníky, aby bola preverená ich statická bezpečnosť. Taktiež je veľmi dôležitá osveta ľudí, ktorá súvisí s tým, aké sú možnosti vytvorenia pamätníka.
Ing. K. Gécová, PhD.: Určite súhlasím s kolegyňou, že by bolo vhodné stanoviť maximálnu výšku pomníkov s ohľadom na bezpečnosť, pretože pri vysokých kameňoch je tu riziko prasknutia kameňa a ohrozenia ľudí. Veď nedávno sme mali na Slovensku prípad, keď pamätník zavalil dieťa. Ja si myslím, že ľudí ťažko inak presvedčíte, aby si nevyberali vyššie kamenné platne, pretože oni majú niekedy dojem, že inak by si zosnulého nevážili.
Na stavbu pomníkov nie je potrebné stavebné povolenie, avšak niektoré z nich majú rozmery drobnej stavby. Ak diskutujeme o výške pomníkov, kedy ide, podľa Vás, o pomník a kedy o drobnú stavbu?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: V stavebnom zákone je jasne zadefinované, čo je drobná stavba. Pomníky nie sú drobnou stavbou, ale výtvarným dielom. Aj stĺp, na ktorom je anjel veľkých rozmerov, je výtvarné dielo, aj keď prevyšuje optimálnu veľkosť.
Jednou z výziev pre záhradných architektov sú historické pohrebiská. Fakulta architektúry STU sa podieľala na revitalizácii historického cintorína v Banskej Štiavnici.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, sme hrdí na to, že sa nám podarilo dať do pozornosti mesta a ľudí zanedbaný cintorín v Banskej Štiavnici, ktorý ma veľkú históriu. Toto miesto je zaujímavé svojou vegetáciou, ktorá síce v minulosti vznikla náletmi, ale v súčasnosti dotvára ducha tohto pohrebiska. Študenti Fakulty architektúry spracovali presný súpis všetkých pamätníkov a my súpis drevín, čo sa stalo východiskom pre spracovanie metodiky obnovy cintorínov. Všetky návrhy boli spracované pod vedením Doc. Ing. arch. Jarmily Lalkovej, PhD. v rámci projektov KEGA a VEGA MŠVVaŠ SR. Zo spracovania tejto úlohy vznikla aj publikácia Nekropolná architektúra. V súčasnosti sa cintorín pravidelne kosí. Naši študenti spracovali návrhy na rekonštrukcie historických zvoničiek. Bolo by dobré hľadať ďalšie finančné možnosti na projekt pamätného miesta a možnosti údržby. My sme rozmýšľali aj nad tým, ako by sa z neživého cintorína mohlo stať oddychové pietne miesto v meste, ktoré je pamiatkou UNESCO. Uvažovali sme nad tým, že by sa na tomto mieste mohli konať slávnosti, napr. sviatok mŕtvych, deň najstaršieho hrobu a pod. Zároveň by sa toto miesto zapojilo do turistických a náučných trás v rámci Banskej Štiavnice.
Ing. K. Gécová, PhD.: Keď sme prišli na cintorín v Banskej Štiavnici, videli sme priestor s hromadou odpadkov, kde bývali bezdomovci a kde by sa človek bál chodiť vo večerných hodinách. Táto iniciatíva sa podarila nielen vďaka pedagógom a študentom, ale aj vďaka viacerým iniciátorom, rodákom z Banskej Štiavnice, ktorí nás oslovili v tejto veci.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Cintoríny považujeme za špecifické areály, ktorého vegetácia je nevyhnutnou súčasťou zelene sídla. Žiaľ, na Slovensku je taký stav, že aj na cintorínoch je zeleň značne eliminovaná na určité enklávy, ako sú napríklad vstupné aleje, respektíve stromová vegetácia po obvode pohrebísk. Zatiaľ, čo v zahraničí môžeme vidieť rôzne typy cintorínov, napríklad parkové, lesné atď., u nás vo väčšine prípadov prevažujú skôr tie architektonické pohrebiská, kde je pomerne málo vegetácie. Je otázne, či sa so zeleňou nepočítalo už pri založení cintorína, respektíve tam bola, no postupne sa odstraňovala pre nedostatok miesta a postupným zapĺňaním novými hrobovými miestami. Za pekný z hľadiska koncepcie zelene považujem cintorín Ružinov – Vrakuňa, ktorý je zaujímavo koncepčne navrhnutý usporiadaním hrobových miest do určitých kruhov, pričom samotná forma kruhov je po obvode vyplnená dostatkom vysokej aj krovitej zelene.
Ing. K. Gécová, PhD.: Zatiaľ, čo v minulosti boli pohrebiská situované na okrajoch obcí a miest, v súčasnosti si môžeme všimnúť, že cintoríny sa stávajú súčasťou zastavaného územia a táto poloha neumožňuje ich rozšírenie. Ďalším aspektom je to, že mestá nevlastnia pozemky, ktoré je možné funkčne využiť na rozšírenie cintorínov. Rýchle zapĺňanie cintorínov hrobovými miestami spôsobuje i nekoncepčnosť pochovávania, ktorá vedie k zaberaniu plôch určených na zeleň.
Dá sa povedať, aké percento z celého pohrebiska by mala pokrývať zeleň?
Ing. K. Gécová, PhD.: Neurčuje to zákon, ale normy, ktorými sa my architekti riadime. Na celom cintoríne by malo byť okolo 30 až 35 % zelene, pričom v tom môže byť zahrnutá aj rozptylová lúka.
Jedna vec je, že cintoríny na Slovensku sú preplnené hrobovými miestami, ale druhá vec je, akými pomníkmi. V zahraničí sú skôr trendom skromné pomníky s vertikálnymi kamennými platňami, na Slovensku sú pamätníky s vertikálnymi aj horizontálnymi kamennými platňami. Ako vnímajú architekti tento trend?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Dôvody môžeme vidieť viaceré. V prvom rade je to tradícia, v druhom rade si myslím, že ľudia sa rozhodujú pre celé zakrytie klasického hrobu z dôvodu uľahčenia starostlivosti o hrob, pretože v dnešnej uponáhľanej dobe nemajú toľko času. Pri zahraničnej ceste som mala to šťastie navštíviť veľmi pekný cintorín Neubiberg v Mníchove v Nemecku o veľkosti až 7 ha, kde bolo klasické hrobové miesto ohraničené len kamennou dlažbou a na hrobovom priestore bola vysadená vegetácia, väčšinou trvalkami, prípadne okrasnými kríkmi. Jednotlivé pomníky neboli také masívne a leštené, ako poznáme na Slovensku, ale skôr jednoduché, na hrubo spracované kamenné bloky, na ktorých boli vytesané nápisy zosnulých. Všimla som si tiež, že hoci pomníky neboli v jednej výške, neprevyšovali istú výškovú líniu.
Ing. K. Gécová, PhD.: Zatiaľ, čo v zahraničí sú hrobové miesta súčasťou prírody, alebo lesa, a splývajú s prostredím, na Slovensku je cintorín areálom z náhrobných kameňov. Možno je to aj vierou alebo tradíciou. Napríklad, ja som sa niekoľkokrát pýtala mojej mamičky, prečo ľudia na dedinách zakrývajú hrobové miesta kamennými platňami a ona mi odpovedala, že ak hrob zakryje a položí naň jednu nádobu s kvetinkami, tak nemá prácu s údržbou hrobového miesta.
 |
|
V životnej veľkosti, Slávičie údolie, Bratislava
|
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Prílišná rôznorodosť určite nie je dobrá na vnímanie priestoru a architektúry. Určite neodporúčam veľké pamätníky rôznych, často komplikovaných tvarov, ale skôr jednoduchý blok z prírodného kameňa, ktorý by nemal prevyšovať výšku 120 až 150 cm.
Ing. K. Gécová, PhD.: Niekedy mám pocit, že hrobové miesto sa na Slovensku stáva aj otázkou prestíže, ktorá sa hodnotí od toho, kto má väčší a drahší kameň. Osobne by som však odporúčala jednoduchší pomník, pretože hrob by nemal byť okázalým miestom posledného odpočinku.
Vzorom pre ostatných prevádzkovateľov pohrebísk by mohla byť rekonštrukcia cintorína v Leviciach, na ktorej sa podieľala aj Fakulta architektúry STU v Bratislave.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, na cintoríne v Leviciach sa nám podarilo naplánovať tri oddychové zóny. Tak trochu nám v tomto pomohol aj geologický prieskum, ktorý preukázal, že na mieste nie je možné kopať a uvedená časť sa stala priestorom pre rozptylovú lúčku. Taktiež sme spokojní, že sa nám v rámci naplánovania novej časti cintorína podarilo presadiť vopred stanovené rozmery hrobových miest s určením odstupov medzi jednotlivými hrobmi, kde sa vysadili živé kríky, ktoré opticky oddeľujú jednotlivé hroby. Žiaľ, nepodarilo sa nám presadiť limitáciu výšky jednotlivých pamätníkov.
Ing. K. Gécová, PhD.: Snažili sme sa regulovať výšku pamätníkov, avšak vznikla až taká diskusia, že celá vec sa riešila na zastupiteľstve. Ľudia jednoducho nechceli, aby im niekto určoval to, aký majú mať veľký náhrobný kameň, aj keď treba povedať, že túto diskusiu z veľkej časti vyvolali kamenári.
Na Slovensku prevláda hladký leštený pomník pred prírodným a neopracovaným kameňom, pričom aj veľkosť a typ písma nie je vždy vhodný k vybranému typu materiálu pomníka. Dá sa hovoriť o gýči v takýchto prípadoch?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, určite by sme vo viacerých prípadoch mohli hovoriť o gýči. Gýč môžeme napríklad nájsť pri kamenných platniach, kde je kombinácia typu a veľkosti písma s príliš kontrastnými farbami voči kameňu, napríklad pri zlatom písme na čiernom kameni. Majitelia hrobových miest si myslia, že je to pekné a my im to nemôžeme zazlievať. Možno by hrobové miesta vyzerali na Slovensku inak, keby tu existovali nejaké areály tvorby pomníkov, respektíve samotnej úpravy hrobového miesta. Napríklad v Nemecku sa organizujú krajinné výstavy, ktorých cieľom je priblížiť tvorbu krajinných architektov. Súčasťou takýchto výstav bývajú aj ukážky aranžovania hrobových miest s rôznymi materiálmi od kameňa, ocele, skla, či dreva. Odborníci záujemcom ukážu aj možnosti dotvorenia hrobového miesta napríklad trvalkami, či ostatnými doplnkami a ľudia si tak vedia predstaviť, ako by hrobové miesto mohlo vyzerať.
Ing. K. Gécová, PhD.: Keď sme navrhovali kolumbárium v novej časti cintorína v Leviciach, tak sme sa snažili zadefinovať aj typ písma na platniach. Vo väčšine prípadov sa nám to podarilo, boli však aj prípady, keď kamenár nerešpektoval naše odporúčanie. Výzor hrobového miesta tak trochu závisí aj od kamenárov, ktorí ponúkajú služby pozostalým. Mali by ich motivovať skôr k tomu, čo je estetickejšie, nie uprednostňovať svoj biznis.
 |
|
Cintorín v Hlohovci
|
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Ja si myslím, že by mala byť regulovaná jednoduchá výška od do. Prípadne by mali byť nejakým spôsobom schvaľované veľké pamätníky, aby bola preverená ich statická bezpečnosť. Taktiež je veľmi dôležitá osveta ľudí, ktorá súvisí s tým, aké sú možnosti vytvorenia pamätníka.
Ing. K. Gécová, PhD.: Určite súhlasím s kolegyňou, že by bolo vhodné stanoviť maximálnu výšku pomníkov s ohľadom na bezpečnosť, pretože pri vysokých kameňoch je tu riziko prasknutia kameňa a ohrozenia ľudí. Veď nedávno sme mali na Slovensku prípad, keď pamätník zavalil dieťa. Ja si myslím, že ľudí ťažko inak presvedčíte, aby si nevyberali vyššie kamenné platne, pretože oni majú niekedy dojem, že inak by si zosnulého nevážili.
Na stavbu pomníkov nie je potrebné stavebné povolenie, avšak niektoré z nich majú rozmery drobnej stavby. Ak diskutujeme o výške pomníkov, kedy ide, podľa Vás, o pomník a kedy o drobnú stavbu?
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: V stavebnom zákone je jasne zadefinované, čo je drobná stavba. Pomníky nie sú drobnou stavbou, ale výtvarným dielom. Aj stĺp, na ktorom je anjel veľkých rozmerov, je výtvarné dielo, aj keď prevyšuje optimálnu veľkosť.
Jednou z výziev pre záhradných architektov sú historické pohrebiská. Fakulta architektúry STU sa podieľala na revitalizácii historického cintorína v Banskej Štiavnici.
Ing. arch. E. Putrová, CSc.: Áno, sme hrdí na to, že sa nám podarilo dať do pozornosti mesta a ľudí zanedbaný cintorín v Banskej Štiavnici, ktorý ma veľkú históriu. Toto miesto je zaujímavé svojou vegetáciou, ktorá síce v minulosti vznikla náletmi, ale v súčasnosti dotvára ducha tohto pohrebiska. Študenti Fakulty architektúry spracovali presný súpis všetkých pamätníkov a my súpis drevín, čo sa stalo východiskom pre spracovanie metodiky obnovy cintorínov. Všetky návrhy boli spracované pod vedením Doc. Ing. arch. Jarmily Lalkovej, PhD. v rámci projektov KEGA a VEGA MŠVVaŠ SR. Zo spracovania tejto úlohy vznikla aj publikácia Nekropolná architektúra. V súčasnosti sa cintorín pravidelne kosí. Naši študenti spracovali návrhy na rekonštrukcie historických zvoničiek. Bolo by dobré hľadať ďalšie finančné možnosti na projekt pamätného miesta a možnosti údržby. My sme rozmýšľali aj nad tým, ako by sa z neživého cintorína mohlo stať oddychové pietne miesto v meste, ktoré je pamiatkou UNESCO. Uvažovali sme nad tým, že by sa na tomto mieste mohli konať slávnosti, napr. sviatok mŕtvych, deň najstaršieho hrobu a pod. Zároveň by sa toto miesto zapojilo do turistických a náučných trás v rámci Banskej Štiavnice.
Ing. K. Gécová, PhD.: Keď sme prišli na cintorín v Banskej Štiavnici, videli sme priestor s hromadou odpadkov, kde bývali bezdomovci a kde by sa človek bál chodiť vo večerných hodinách. Táto iniciatíva sa podarila nielen vďaka pedagógom a študentom, ale aj vďaka viacerým iniciátorom, rodákom z Banskej Štiavnice, ktorí nás oslovili v tejto veci.
Späť na tému Architektúra
