Brokovnicou rozstrieľal...

 Otvárame sériu kriminálnych prípadov z archívu policajného zboru. Mená aktérov sú z pochopiteľných dôvodov pozmenené, ale opis udalostí za akých sa prípad stal zodpovedá skutočnosti, podobne ako vyšetrovacie postupy a úkony vyšetrovateľov i prokuratúry. Táto séria článkov z archívu kriminálnej polície vznikla vďaka ochote pracovníkov Odborového zväzu polície v SR. Prevzaté so súhlasom autora, redaktora novín OZ Polície v SR, Mgr. Petra Onderu.
 

Rázovitá obec s okolitými lazmi na hornom Považí mala vždy svoju životnú filozofiu. Desaťročia bola známa tým, že akýmsi čudným Božím riadením sa tu rodilo neobyčajne veľa budúcich, spravidla veľmi nevydarených straníckych funkcionárov, ktorí potom roky kraľovali najmä Banskej Bystrici. A z času na čas sa tu stala hrôzostrašná udalosť, o ktorej ľudia rozprávali tak dlho, ako o namyslených „aparatčikoch“. Nepochybne medzi ne patrí aj tunajší príbeh vraždy 76-ročnej babky v roku 1998.

V obecnej hierarchii patrili Rúrikovci kdesi dole. Mama Rúriková ovdovela, keď mal mladší chlapec Janko iba päť rokov, starší sedem. Ťažko sa s nimi pretĺkala, rodičov už nemala a peňazí tiež nie. Najmä Jankovi sa veľmi nedarilo ani v škole, po biede vychodil osemročku, na učilišti nevydržal ani rok a na vojenčinu ho tiež nezobrali, lebo vraj je „psychicky labilný“, no ľúbila ho z celého srdca slepou materinskou láskou.

Starší brat sa vyučil za murára a držal trochu rodinu nad vodou. Vedno udržiavali skromné gazdovstvo, chlapci na ženbu nemysleli a kvôli susednej lúke sa už roky vadili so susedou Macákovou. Tá tvrdila, že pasienok patrí jej, Rúrikovci zasa opačne. Už sa s viacerými susedmi nebavili, keď „tej starej bosorke“ niekto dal za pravdu. Raz, vari pred dvoma rokmi sa Ján tak naštval, že zobral načierno držanú brokovnicu a rozstrieľal Macákovej okno aj sošku Panenky Márie, čo trónila vo výklenku jej chalupy. Starena ho oznámila, mal vytriasačky s políciou, pušku mu zhabali. No a vari pred mesiacom mu zasa prišla do cesty. Chytil ju pod krk, šmaril o zem, kade chodil, vyhrážal sa, že ju raz kvôli tej lúke zabije. Nuž, ako taký zlostný blázon. Mnohí sa mu radšej vyhli. Macáková ale chodila po úradoch a ponosovala sa, že jej ten Jano Rúrik na staré kolená robí peklo zo života a čo s ním úrady budú robiť... No, čo už mali robiť? Prišli policajti z Považskej Bystrice, Macáková im dala lekárske potvrdenie, že ju ľahko zranil a celú vec odstúpili na priestupkové konanie, pretože nešlo „o trestný čin ublíženia na zdraví“.

V auguste 1998 končila Jánovi Rúrikovi podpora v nezamestnanosti, vedel, že bude dostávať iba sociálne dávky — ak vôbec. Chodil do lesa na drevo, staral sa o gazdovstvo, pomáhal matke. Až prišiel osudný 17. august. Brat Ivan s matkou sa motali po dvore, on nevedel doma vydržať a pobral sa do lesa so sekerou. Dolný sused Mazúr, tiež už starý dedko, uzrel ho popoludní, ,,mohli byť tak dve“, medzerou medzi domami kúsok od Macákovej chalupy. „Janko, kamže ideš s tou sekerou?“ začul hlas starej Macákovej. Bol si istý, že je to jej hlas, počúval ho päťdesiat rokov. Potom sa mu zdalo, že počuje nejaké údery.  Ale z jeho chalupy je k Macáčke takých štyridsať metrov, nuž tomu nevenoval nijakú pozornosť. Iba čo pred piatou začali po dedine behať policajné autá a všetko sa hrčilo práve pred Macákovej chalupou. Tá už roky žila sama, ale v dedine bývala aj jej dcéra s mužom a deťmi, nuž netrpela samotou.  Dcéra tiež stála na ulici a  bedákala, zaliata v slzách. Každý vravel, že to asi Jano Rúrik zabil starú Macákovú. Vraj ju sekerou...

Policajti dostali odkaz z operačného strediska okolo štvrtej popoludní. V tej obci vraj má byť nejaká babka buď zranená, alebo zabitá. Jeden z nich už v aute kolegom vravel: „Ak sa niečo stalo Macákovej, tak to má určite na svedomí ten Rúrik!“ vyhlasoval ako voľajaký veštec. Ibaže dobre vedel, čo hovorí, pretože tu bol iba nedávno, keď Rúrik hodil babku o zem. Všetci mu vtedy hovorili, že Jano Rúrik je zlý, násilný chlapík a raz sa môže stať nešťastie, lebo už po nej aj strieľal... Policajti to vedeli, nuž si preventívne zobrali aj nepriestrelné vesty. Ktovie, čo môže vystáť od takého blázna?

Na mieste už bola lekárka. Tá policajtom oznámila, že Macáková je doslova zmasakrovaná — zrejme sekerou. „Nechcite to vidieť!“ radila, sama sa ešte trasúc. Všimli si, že dvere sú násilne otvorené, vrah do nich zrejme rúbal sekerou a potom ich vyvalil, možno vypáčil alebo vykopol.  Všimli si, že jazýček na zámke je riadne vystrčený, bolo teda zamknuté na dva západy. Vošli dovnútra a pohľad v obývačke babkinho skromného príbytku naozaj predčil všetky očakávania. Krv bola všade - aj na skriniach a stenách. Babka ležala na zemi, hlavu mala rozťatú až hlboko do mozgu a mala ju voľajako nabok. Keď sa pozreli bližšie, zistili, že jej drží iba na koži, pretože chrbtica je úplne preťatá. Podobne iba na koži držala aj jedna ruka. To by mäsiar neurobil...

Keďže každý vravel, že to musel urobiť Jano Rúrik, hoci ho nikto nevidel, policajti zišli o dva domy nižšie a dozvedali Jána Rúrika. Vyšiel iba Jozef, povedal, že brat nie je doma a že tam nemajú čo robiť. Hrabali sa dovnútra, ale ich zahnal. „Hovorím vám, že nie je doma,“ tvrdil. ,,Máte súhlas na prehliadku? Ak nemáte, tak budete za bránkou!“ A hotovo. Čakali teda. Náš policajt - veštec bol presvedčený, že Rúrik je vo vnútri a z minulej návštevy vedel aj to, že zadnou stranou dvora sa cez šopu dá ujsť von, do blízkeho lesa. Postavili sa teda tak, aby im nijako nemohol ujsť „ani zadom ani predom“ a čakali na „papier“.  Odrazu Rúrik vyšiel spoza domu, zbadal policajtov a zdalo sa, že chce ujsť. Hneď skočili po ňom a založili mu putá. Nehovoril vôbec nič.

Prehliadli dom, našli aj mokrú sekeru, či skôr sekerisko s takmer 80-centimetrovým poriskom. Niektorým sa zdalo, že porisko je mierne ružové. V kuchyni bolo horúco, ktorýsi z policajtov siahol na sporák a popálil sa. Pritom na „šporhéte“ nebol žiaden hrniec. Rúrika zaviezli k lekárovi, aby mu zobral krv a zistil, či má nejaké zranenia. Ten ho zhodou okolností poznal ešte z odvodovej komisie, keď ho nezobrali na vojnu kvôli psychickej labilite. Rúrik vyzeral triezvy. Starý skúsený praktik si všimol na jeho krku čerstvý dlhý škrabanec. ,,Odkiaľ ho máte?“ pýtal sa doktor. Ján mlčal ako ryba, neodpovedal na akúkoľvek otázku. Podľa doktora bol čisto oblečený a nebyť tej mlčanlivosti, zdal by sa mu celkom v poriadku.

Medzičasom kolegovia vypočúvali svedkov. Okrem už spomenutej výpovede starého Mazúra zaujali aj tvrdenia jeho syna. Ten sa priznal, že vari pred štyrmi dňami ho stretol Jano Rúrik na ulici. „Nič nevravel, iba tak čudne pozeral,“ rozprával úplne rozrušený. „Niesol vidly. Už dávnejšie ma nezdraví, tak som mlčal aj ja, veď som oveľa starší. Keď prechádzal okolo mňa, iba sa odrazu zahnal a tými vidlami ma pichol poniže zadku do stehna. Aha, tu! Čo to robíš, Jano? povedal som mu a on mi ešte jednu vrazil. Vraj, ak čo len ceknem, tak ma zabije. Nuž som mlčal, nikomu som nič nepovedal, bál som sa,“ priznal. „Je to blázon!“

S matkou Jána Rúrika nebolo reči, ani brat Jozef sa s policajtmi nebavil. A Ján mlčal ešte aj pred vyšetrovateľom. Ten zabezpečil advokáta, akonáhle bolo pravdepodobné, že „to vyzerá na Rúrika“. Vyšetrovateľ na stroji napísal akurát poučenie a osobné údaje, oficiálne Rúrika obvinil, ten však mlčal a neodpovedal na otázky. „Tak mi aspoň podpíšte, že odmietate vypovedať!“ žiadal ho. „Je to vaše zákonné právo!“ Rúrik nič. Ani slova. Ani nepodpísal. Advokátovi ex offo neostalo iné, iba písomne potvrdiť, že jeho klient sa odmieta vyjadriť k čomukoľvek. Ján Rúrik putoval priamo do väzby.

Čo v  situácii, keď podozrivý odmieta povedať čokoľvek ? Vyšetrovateľ vedel, že najdôležitejšie môžu byť výpovede ľudí, ktorí boli na mieste bezprostredne po čine. Pozbieral teda aj výpovede „operatívcov“, čiže príslušníkov kriminálnej polície a zabezpečil expertízy. Jeden z kriminalistov potvrdil, že sa s matkou Jána Rúrika rozprával nedlho po príchode. Tvrdila vtedy, že Ján „je na hlavu, inak by také čosi neurobil.“ Žeby sa jej bol zveril? ,,Ale potom zasa tvrdila,“ dodal policajt, „že jej Janko by také niečo nedokázal urobiť, lebo je to dobrý chlapec, skôr bojazlivý, pomáha v domácnosti, určite ju chcel iba postrašiť...“

Dcéra nebohej Macákovej sa o dva-tri dni dala psychicky do poriadku a spomínala si na jednotlivé momenty, predchádzajúce dráme. „Matka sa mi opakovane sťažovala na Rúrika,“ potvrdila. „Vedela som, že ju už dvakrát napadol, že ju naháňal s brokovnicou i to, že ju udrel a hodil o zem. Nuž som jej akurát poradila, aby sa mu vyhýbala a keď je doma, nech sa radšej zamyká,“ vzlykala.
 
Rúrikovu agresívnosť potvrdili i ženy z obecného úradu, ktoré s ním mali problémy, keď už žiadal sociálne dávky, hoci ešte poberal podporu v nezamestnanosti. Obraz ,,dôvodne podozrivého“ si tak vyšetrovateľ utvoril ľahko a vcelku jednoznačne. Po niekoľkých dňoch mal aj dosť presnú predstavu o tom, čo sa vlastne v Macákovej dome udialo. Presným časom si nikto nebol istý, no podľa svedectva starého Mazúra bolo jasné, že sa Rúrik s Macákovou stretli vlastne priamo pred jej domov. Či náhodou, alebo tam Rúrik prišiel naschvál, nevedel nikto. Rezonovali iba tie slová: „Janko, kamže ideš s tou sekerou?“ Vtedy zrejme stará Macáková zistila, že jej hrozí nebezpečenstvo a vbehla do chalupy. Zamkla na dva západy, trasúc sa od strachu. Ďalší priebeh už zodpovedal zisteniam kriminalistov.

Súd poslal Rúrika za mreže v tretej nápravnovýchovnej skupine celkom bez pochybností a dali mu maximum, koľko mu podľa sadzby mohli dať. Odvolal sa, ale márne...

Späť na tému Zo života