Bombardovanie Prešova
Napriek tomu, že Slováci povstali proti fašistickej beštii so zbraňou v ruke už v auguste 1944, mesto Prešov zasialo bombardovanie krátko pred Vianocami v tom istom roku.
Pred bombardovaním
Potom, čo nemecké jednotky v spolupráci s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy a Domobrany potlačili SNP koncom októbra 1944, na Slovensku zavládol teror nevídaných rozmerov.
Nacisti a ich spojenci podpaľovali domy, vraždili partizánov, väznili a mučili ich pomocníkov a likvidovali posledné zvyšky židovskej komunity, pričom týmto represáliám podľahlo asi 5000 ľudí.
Mnohí statoční Slováci sa ale nevzdávali a pokračovali v boji partizánskym spôsobom v horách. Samozrejme, nedarilo by sa im to bez výdatnej pomoci obyvateľstva, ktoré partizánov zásobovalo potravinami a šatstvom. Ale navzdory pretrvávajúcim partizánskym akciám sa nemeckých okupantov a kolaborantov z radov tzv. ľudákov nepodarilo zneškodniť.
Útok
Prešov nadobudol po násilnom pripojení Košíc k Maďarskému kráľovstvu v roku 1938 mimoriadny strategický význam predovšetkým vďaka železnici a polohe v susedstve so ZSSR a Maďarskom. Ešte dôležitejším sa však stal v roku 1944, keď Nemci z Prešova vysielali vojenské jednotky na potlačenie povstaleckého hnutia. Okrem toho tu sídlilo aj nemecké poľné veliteľstvo 239.
V Prešove tiež bola väznica Gestapa, kasárne či muničné sklady. Nemci tu dokonca založili aj školu na výcvik tajných agentov. A podobne dôležitý bol Prešov aj pre nacisticky orientovanú slovenskú armádu. Tá tu mala zriadené kasárne a veliteľstvá.
Sovietski vojaci, ktorí už koncom roka 1944 na území Slovenska bojovali, preto vnímali mesto ako hniezdo nepriateľa a zároveň i problematický bod na ceste k oslobodeniu krajiny spod fašistického jarma. Sovieti ale taktiež vedeli, že zaútočiť na Prešov iba s pechotou, hoci aj vybavenou ťažkou technikou, by kvôli prítomnosti nepriateľských vojsk nemalo veľký zmysel, a tak sa velitelia rozhodli pre použitie letectva.
Pred bombardovaním
Potom, čo nemecké jednotky v spolupráci s pohotovostnými oddielmi Hlinkovej gardy a Domobrany potlačili SNP koncom októbra 1944, na Slovensku zavládol teror nevídaných rozmerov.
Nacisti a ich spojenci podpaľovali domy, vraždili partizánov, väznili a mučili ich pomocníkov a likvidovali posledné zvyšky židovskej komunity, pričom týmto represáliám podľahlo asi 5000 ľudí.
Mnohí statoční Slováci sa ale nevzdávali a pokračovali v boji partizánskym spôsobom v horách. Samozrejme, nedarilo by sa im to bez výdatnej pomoci obyvateľstva, ktoré partizánov zásobovalo potravinami a šatstvom. Ale navzdory pretrvávajúcim partizánskym akciám sa nemeckých okupantov a kolaborantov z radov tzv. ľudákov nepodarilo zneškodniť.
Útok
Prešov nadobudol po násilnom pripojení Košíc k Maďarskému kráľovstvu v roku 1938 mimoriadny strategický význam predovšetkým vďaka železnici a polohe v susedstve so ZSSR a Maďarskom. Ešte dôležitejším sa však stal v roku 1944, keď Nemci z Prešova vysielali vojenské jednotky na potlačenie povstaleckého hnutia. Okrem toho tu sídlilo aj nemecké poľné veliteľstvo 239.
V Prešove tiež bola väznica Gestapa, kasárne či muničné sklady. Nemci tu dokonca založili aj školu na výcvik tajných agentov. A podobne dôležitý bol Prešov aj pre nacisticky orientovanú slovenskú armádu. Tá tu mala zriadené kasárne a veliteľstvá.
Sovietski vojaci, ktorí už koncom roka 1944 na území Slovenska bojovali, preto vnímali mesto ako hniezdo nepriateľa a zároveň i problematický bod na ceste k oslobodeniu krajiny spod fašistického jarma. Sovieti ale taktiež vedeli, že zaútočiť na Prešov iba s pechotou, hoci aj vybavenou ťažkou technikou, by kvôli prítomnosti nepriateľských vojsk nemalo veľký zmysel, a tak sa velitelia rozhodli pre použitie letectva.
Útok začal vo večerných hodinách dňa 20. decembra 1944 a trval iba 20 minút, od 18:55 do 19:15.
Nad mesto vtedy vzlietlo celkovo 150 bombardérov Iliušin II-4, ktoré pripravili o život zhruba 300 Nemcov a asi 140 civilistov. Je však možné, že obetí bolo viac, keďže ich telesné pozostatky mohli ostať pod ruinami budov alebo celkom zhorieť a Nemci svojich mŕtvych a ranených spolubojovníkov rýchlo odnášali preč. V tejto súvislosti je zaujímavá najmä správa, uverejnená 29. decembra 1944 v novinách Slovák, podľa ktorej zahynulo v budove väznice nemeckej bezpečnostnej služby na Konštantínovej ulici vyše 120 väzňov, no okrem nich bolo zabitých ešte asi 300 Nemcov a viac ako 100 občanov mesta.
Väčšina objavených civilných obetí bombardovania sa nachádzala v budove Gestapa na Konštantínovej ulici, kde túto tragédiu pripomína pamätník, osadený ešte v roku 1961.
Bombardéry išli v smere od Hlavnej železničnej stanice (v Prešove je aj tzv. Malá železničná stanica – pozn. red.) a pokračovali na sever, smerom na odevný podnik, Poštu, Hlinkovu ulicu (dnes: Hlavnú ulicu) a priľahlé ulice v strede mesta. Zásahy dostali aj kaviarne Imperial, Savoy, Corso a Lipa, divadlo, kiná Scala a Olympia a tzv. cigánska štvrť i maloroľnícke usadlosti na okraji mesta.
Najviac poškodené boli domy na Hlinkovej ulici a bomby spadli aj na jednu z prešovských synagóg na Konštantínovej ulici. Nezničili ju však až tak, ako neďalekú budovu Gestapa a väznice, ktorá skončila v ruinách. Bomby zasiahli aj futbalové ihrisko, kde vyhorela drevená tribúna, a mestské kúpalisko.
O ďalších materiálnych škodách sa môžeme dozvedieť hlavne z dobovej tlače, podľa ktorej bol značne poškodený i františkánsky kostol a kláštor, školy, kostol (v súčasnosti: konkatedrála) sv. Mikuláša, rezidencia biskupa Gojdiča, sociálny dom, Železničiarska a Levočská ulica, ako i ulice pod Kalváriou.
Z celkového počtu 2050 domov ostalo nepoškodených len 350. 85 domov bolo nenávratne zničených a 250 vážne poškodených. Ostatné budovy si vyžadovali menej vážne opravy. Celkové vojnové škody boli vyčíslené na 560 miliónov korún, teda približne 48 miliónov 772 tisíc ríšskych mariek.
Pre úplnosť ale treba podotknúť, že útok na Prešov bol súčasťou rozsiahlej ofenzívy vojska 2. ukrajinského frontu Červenej armády, pri ktorej boli bomby zhodené aj na iné ciele na východnom Slovensku. Sovieti napríklad bombardovali železničnú stanicu a obec Kysak, okolie Košíc a obec Bidovce. No bombardovaniu sa v tú noc nevyhlo ani stredoslovenské mesto Brezno, na ktoré dopadlo približne 40 bômb.
A ako si na bombardovanie spomínajú samotní Prešovčania?
Podľa pani Márie Č., ktorá mala v tom čase iba 5 rokov a bývala v nájomnom dome na Hlinkovej 22, išlo o ničivý, kobercový nálet, na ktorý do konca života nezabudne.
„Keď som sa ako decko pozrela hore, tak to bolo také krásne osvetlenie! Bolo to ako keby na nebi svietili krásne farebné gule, ktoré ožiarili celý Prešov...“ spomína pani Mária a v očiach sa jej pomaly začínajú lesknúť slzy.
„Pamätám si, že že Nemci vtedy utekali z Prešova, jeden sa dokonca skryl vo veľkom kostole (t. j. v dnešnej konkatedrále sv. Mikuláša – pozn. red.) za oltár. Ale toho našli. Do úkrytu sme vtedy išli všetci, ktorí sme bývali v dome. Bolo nás tam 6 až 7 nájomných rodín. A pamätám si tiež na to, keď prišli do Prešova ruské vojská. Bolo to 19. januára 1945. Tiahli smerom od veľkej stanice (t. j. od Hlavnej stanice – pozn. red.). Boli veľmi znivočení, len tak šúchali nohami, ťažko sa im išlo a pýtali sa na vodku, že by si radi dali. No a keďže sa vtedy ruština neučila, tak môj brat priniesol vedro vody, ale vojakov tým veľmi nepotešil...“
Od úsmevnej historky sa však pani Mária po chvíli vracia späť k téme bombardovania. Tentoraz si zaspomína na väzňov na Konštantínovej ulici, ktorých osobne poznala.
„Bola tam napríklad jedna mamička s čerstvo narodeným dieťaťom. Tú zaistili, pretože ruským vojakom nosila do lesa stravu a niekto ju nahlásil... Tak málo vtedy stačilo na to, aby človek skončil vo väzení... Pochádzala z Červenice (obec vzdialená zhruba 30 km od Prešova – pozn. red.). “
Na otázku, či bombardovanie nepovažuje za krivdu, pamätníčka pomerne prekvapivo odpovedá, že nie.
„Aj keď bolo bombardovanie až po Slovenskom národnom povstaní, nálety boli potrebné, pretože ako inak mali vyhnať Nemcov z Prešova? Veď to čo tu tí esesáci predvádzali sa už nedalo vydržať! Napríklad na našom dvore robili každý deň kontrolu s vlčiakmi... Pre nás, Prešovčanov, bola ich prítomnosť veľká záťaž. Preto schvaľujem aj rozhodnutie o výstavbe pamätníka padlým Sovietom (t. j. prešovského Pamätníka osloboditeľom z roku 1945 – pozn. red.), aby sa im takýmto spôsobom vzdal hold. Veď tí úbohí vojaci boli celkom umordovaní, niektorí išli na front rovno z poľa - mladí chlapci, čo nič nevedeli o vojne... Podľa mňa si našu úctu rozhodne zaslúžia!“ uzatvára svoje rozprávanie pani Mária, ktorej otec bojoval v SNP.
Zároveň ale podotýka, že podľa nej žiadna vojna nie je potrebná a ľudia by to už dnes, v 21. storočí, konečne mali pochopiť.
Nad mesto vtedy vzlietlo celkovo 150 bombardérov Iliušin II-4, ktoré pripravili o život zhruba 300 Nemcov a asi 140 civilistov. Je však možné, že obetí bolo viac, keďže ich telesné pozostatky mohli ostať pod ruinami budov alebo celkom zhorieť a Nemci svojich mŕtvych a ranených spolubojovníkov rýchlo odnášali preč. V tejto súvislosti je zaujímavá najmä správa, uverejnená 29. decembra 1944 v novinách Slovák, podľa ktorej zahynulo v budove väznice nemeckej bezpečnostnej služby na Konštantínovej ulici vyše 120 väzňov, no okrem nich bolo zabitých ešte asi 300 Nemcov a viac ako 100 občanov mesta.
Väčšina objavených civilných obetí bombardovania sa nachádzala v budove Gestapa na Konštantínovej ulici, kde túto tragédiu pripomína pamätník, osadený ešte v roku 1961.
Bombardéry išli v smere od Hlavnej železničnej stanice (v Prešove je aj tzv. Malá železničná stanica – pozn. red.) a pokračovali na sever, smerom na odevný podnik, Poštu, Hlinkovu ulicu (dnes: Hlavnú ulicu) a priľahlé ulice v strede mesta. Zásahy dostali aj kaviarne Imperial, Savoy, Corso a Lipa, divadlo, kiná Scala a Olympia a tzv. cigánska štvrť i maloroľnícke usadlosti na okraji mesta.
Najviac poškodené boli domy na Hlinkovej ulici a bomby spadli aj na jednu z prešovských synagóg na Konštantínovej ulici. Nezničili ju však až tak, ako neďalekú budovu Gestapa a väznice, ktorá skončila v ruinách. Bomby zasiahli aj futbalové ihrisko, kde vyhorela drevená tribúna, a mestské kúpalisko.
O ďalších materiálnych škodách sa môžeme dozvedieť hlavne z dobovej tlače, podľa ktorej bol značne poškodený i františkánsky kostol a kláštor, školy, kostol (v súčasnosti: konkatedrála) sv. Mikuláša, rezidencia biskupa Gojdiča, sociálny dom, Železničiarska a Levočská ulica, ako i ulice pod Kalváriou.
Z celkového počtu 2050 domov ostalo nepoškodených len 350. 85 domov bolo nenávratne zničených a 250 vážne poškodených. Ostatné budovy si vyžadovali menej vážne opravy. Celkové vojnové škody boli vyčíslené na 560 miliónov korún, teda približne 48 miliónov 772 tisíc ríšskych mariek.
Pre úplnosť ale treba podotknúť, že útok na Prešov bol súčasťou rozsiahlej ofenzívy vojska 2. ukrajinského frontu Červenej armády, pri ktorej boli bomby zhodené aj na iné ciele na východnom Slovensku. Sovieti napríklad bombardovali železničnú stanicu a obec Kysak, okolie Košíc a obec Bidovce. No bombardovaniu sa v tú noc nevyhlo ani stredoslovenské mesto Brezno, na ktoré dopadlo približne 40 bômb.
A ako si na bombardovanie spomínajú samotní Prešovčania?
Podľa pani Márie Č., ktorá mala v tom čase iba 5 rokov a bývala v nájomnom dome na Hlinkovej 22, išlo o ničivý, kobercový nálet, na ktorý do konca života nezabudne.
„Keď som sa ako decko pozrela hore, tak to bolo také krásne osvetlenie! Bolo to ako keby na nebi svietili krásne farebné gule, ktoré ožiarili celý Prešov...“ spomína pani Mária a v očiach sa jej pomaly začínajú lesknúť slzy.
„Pamätám si, že že Nemci vtedy utekali z Prešova, jeden sa dokonca skryl vo veľkom kostole (t. j. v dnešnej konkatedrále sv. Mikuláša – pozn. red.) za oltár. Ale toho našli. Do úkrytu sme vtedy išli všetci, ktorí sme bývali v dome. Bolo nás tam 6 až 7 nájomných rodín. A pamätám si tiež na to, keď prišli do Prešova ruské vojská. Bolo to 19. januára 1945. Tiahli smerom od veľkej stanice (t. j. od Hlavnej stanice – pozn. red.). Boli veľmi znivočení, len tak šúchali nohami, ťažko sa im išlo a pýtali sa na vodku, že by si radi dali. No a keďže sa vtedy ruština neučila, tak môj brat priniesol vedro vody, ale vojakov tým veľmi nepotešil...“
Od úsmevnej historky sa však pani Mária po chvíli vracia späť k téme bombardovania. Tentoraz si zaspomína na väzňov na Konštantínovej ulici, ktorých osobne poznala.
„Bola tam napríklad jedna mamička s čerstvo narodeným dieťaťom. Tú zaistili, pretože ruským vojakom nosila do lesa stravu a niekto ju nahlásil... Tak málo vtedy stačilo na to, aby človek skončil vo väzení... Pochádzala z Červenice (obec vzdialená zhruba 30 km od Prešova – pozn. red.). “
Na otázku, či bombardovanie nepovažuje za krivdu, pamätníčka pomerne prekvapivo odpovedá, že nie.
„Aj keď bolo bombardovanie až po Slovenskom národnom povstaní, nálety boli potrebné, pretože ako inak mali vyhnať Nemcov z Prešova? Veď to čo tu tí esesáci predvádzali sa už nedalo vydržať! Napríklad na našom dvore robili každý deň kontrolu s vlčiakmi... Pre nás, Prešovčanov, bola ich prítomnosť veľká záťaž. Preto schvaľujem aj rozhodnutie o výstavbe pamätníka padlým Sovietom (t. j. prešovského Pamätníka osloboditeľom z roku 1945 – pozn. red.), aby sa im takýmto spôsobom vzdal hold. Veď tí úbohí vojaci boli celkom umordovaní, niektorí išli na front rovno z poľa - mladí chlapci, čo nič nevedeli o vojne... Podľa mňa si našu úctu rozhodne zaslúžia!“ uzatvára svoje rozprávanie pani Mária, ktorej otec bojoval v SNP.
Zároveň ale podotýka, že podľa nej žiadna vojna nie je potrebná a ľudia by to už dnes, v 21. storočí, konečne mali pochopiť.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
