Bohém s nemenným charakterom

Bol obdarený darom rozprávačstva. V kombinácii so sčítanosťou, všeobecnou inteligenciou, históriou i objektívnym kritickým pohľadom na súčasnosť bol vítanou osobou v každej spoločnosti. Ako tvrdia jeho vtedajší súčasníci, kanceláriou mu bola obľúbená kaviareň či vináreň. 15. júla uplynie päťdesiatpäť rokov odo dňa kedy opustil tento svet.

Emo Bohúň *13.4.1899 — † 15.7.1959
Písal aj pod pseudonymami Bemo, Dr. Rímsky, Skorpius.

Narodil sa v Ružomberku, do rodiny národne orientovaného obchodníka. Pragmatický otec Ján nástojil na tom, aby syn kráčal v jeho šľapajach. Keďže Slovensko bolo v tom čase Uhorsko a štátny jazyk bola maďarčina navštevoval Emo gymnázium v Ružomberku a v maďarskom Makove.

 

Jeho ďalšou štáciou na ceste za vzdelaním bola obchodná akadémia v Dolnom Kubíne, ktorú neukončil. Vzápätí musel narukovať na vojenčinu. V bojoch na fronte strávil osem mesiacov, ktoré ho na veľmi dlho poznačili. Vďaka jeho spôsobom života, entuziazmu a humoru sa so svojim stavom vyrovnával príbehmi, poviedkami, ktoré väčšinou ústne ventiloval medzi priateľmi a v spoločnosti.

Po vojne začal kuť svoju novinársku dráhu. Zážitky zo školy kedy založil svoj prvý časopis v maďarčine pochopiteľne sa nedali zabudnúť. Zvlášť jeho úspech medzi študentami. Napriek tomu, že pracoval v roku 1918 ako bankový úradník bol aj redaktorom „Šarišských hlasov" v Prešove. 

Trošku skepticky nazeral na koniec Uhorska a vznik nového štátu Čechov a Slovákov. Nevedel si predstaviť spolužitie dvoch národov ktoré „sa neveľmi navzájom poznajú". Spolu s kníhkupcom Eugenom Molnárom založili a začali vydávať literárny týždenník Slovenský svet 1921). Obsah i sadzbu pripravovali doma v Prešove, tlač však objednávali vo Viedni. V rámci reklamy prvé štyri čísla rozdávali zadarmo. Behom tohto obdobia získali až 14 predplatiteľov! Presťahovali redakciu do Bratislavy a čuduj sa svete týždenník vychádzal ešte desať rokov.

Vráťme sa na chvíľu späť do Emovho detstva. Keď mal sedem a pol roka prišiel na svet jeho brat Ján (meno po otcovi) *24.11.1906 — † 12.11.2000. Vyštudoval gymnázium v Ružomberku a v roku 1925 až 27 už bol redaktorom Pravdy. Práve vtedy, keď Emo vydával Slovenský svet a zodpovedným redaktorom týždenníka Dereš s podtitulom slovenský časopis pre satiru, humor a spoločnosť.

Od roku 1926 sa stal šéfredaktorom denníka Ľudová politika a týždenníka Ľudový chýrnik, ktoré patrili Československej strane Ľudovej. Brat Ján však nezasvätil celý život novinárčine, aj keď sa mu nedá uprieť jeho prispievateľská činnosť do viacerých médií a autorstvo románu Papierová láska (obdobie SNP), a rozprávok pre deti. Obidvaja bratia však boli inak politicky zmýšľajúci. Zatiaľ čo Emo bol orientovaný pravicovo až antikomunisticky, jeho brat bol ľavičiar, kamarát s Ladislavom Novomeským a Vladimírom Clementisom. 

V roku 1927 začal Bohúň vydávať časopis Bubon. Po Slovenskom svete, Dereši, Chýrniku a Bubne prichádza v roku 1934 práca redaktora v časopise Slovenský týždenník a o dva roky zakladá Emo nezávislý denník Nový deň (1935), Index (1940), ABC (1941). Treba povedať, že väčšina z novozaložených periodík nemala dlhé trvanie a to hlavne z finančných dôvodov. Redaktorská práca nie je až tak finančne dobre honorovaná (bolo tomu tak vždy), najväčšie náklady predstavuje tlač (materiál, stroje, farby, predpríprava, skúšobné matrice až po finále) a distribúcia i platby pre kolportérov.

Počas Druhej svetovej vojny v čase Slovenského štátu pracoval Bohúň ako redaktor Slovenskej tlačovej kancelárie (1938-1942), kde zodpovedal za vydávanie bulletinu Slovak press. V roku 1944 nastúpil ako redaktor Hospodárskeho denníka, kde pobudol len kratučko a prešiel do magazínu ABC. Nasledovalo založenie humoristického a spoločenského týždenníka Veselé noviny. (1942)

Emo sa potom stiahol do Ružomberku, kde mu otec vyjednal miesto v Slovenskej banke. Nahliadol do spôsobov účtovníctva a pričuchol k obchodu s vínom, ktorým sa banka v tej dobe zaoberala.

Išlo pravdepodobne o obdobie po nástupe komunistov, kedy podľa niektorých zdrojov mal zákaz pobytu v hlavnom meste i zákaz publikačnej činnosti. Ten bol zrušený až v roku 1955 na príhovor vtedajšieho tajomníka Zväzu československých spisovateľov Juraja Špitzera. Opäť mohol začať prispievať do časopisu Úderník, Roháč, Nová literatúra, Technické noviny, Večerník, Život a od roku 1957 aj ako redaktor do Kultúrneho života, časopisu Zväzu slovenských spisovateľov.

Na tomto mieste si dovolíme spomenúť dve výnimočné publikácie Ema Bohúňa. Ide o Zaprášené histórie a Dejiny veselé i neveselé. Obidve knihy sú písané šarmom vlastným Emovi Bohúňovi. Jeho rozprávačské ambície presiahli územie Bratislavy i Slovenska. Na svojich literárnych cestách nerobil národnostné či náboženské bariéry.

Napísal aj niekoľko románov z ľudového prostredia, kde skĺbil žánre ľudových rozprávok s kriminálnym románom a historicko dobrodružným pozadím. Išlo o diela Jánošíkov poklad (BA 1926) a Dedičstvo Jánošíkovho pokladu (TT 1927). Nesmieme zabudnúť ani na Nový zázrak Boží (TT 1927), Bratislavská biela pani a Zlaté mesto (BA 1936). Niektoré uverejňoval na pokračovanie v časopise Bubon a Veselé noviny.

Zomrel vo svojich 60 rokoch 15.07.1959 v Bratislave. Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v sektore pre VIP osobnosti.
 

Zdroj: LEIKERT, Jozef. Osobnosti Slovenska II diel. Bratislava: Vydavateľstvo Príroda, 2010. ISBN 978-80-07-01814-3  

Zdroj: Emo Bohúň. (2023, október 14). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 13:08, jún 23, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Emo_Boh%C3%BA%C5%88&oldid=7702484  

Zdroj: foto Emo Bohúň. Online. FILMOVÁ DATABÁZE.CZ. www.fdb.cz. 2020. Dostupné z: https://www.fdb.cz/lidi/61993-emo-bohun.html. [cit. 2024-06-27]  

Zdroj: BOHÚŇ, Emo. Zaprášená história. Online. Antikvariát Chaluparium.sk. 2002. Dostupné z: https://www.chaluparium.sk/zaprasene-historie-emo-bohun. [cit. 2024-06-28]  

Zdroj: Bohúň, Emo. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A — D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 282. ISBN 95-007-86  

Pripravil Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 07. 2024
 

Späť na tému Výročia