Bodyguard „stríčka“ Šebesty
Neviem ako ste na tom vy, ale ja osobne pondelky jednoducho neznášam. Možno ešte zo školy, možno z detstva, sám neviem odkedy sa u mňa táto averzia začala prejavovať.
Zavalený kancelársky stôl v pohrebnej službe naznačoval, že by som mal začať roztrieďovať papiere z minulého týždňa, ale moje druhé ja mi v tom podvedome bránilo. Rozjímanie o tom, čo ma čaká a neminie sa skončilo v momente, keď do kancelárie vstúpili službukonajúci šoféri Jozífek s Franckom.
Francek sa škeril od ucha k uchu, zato Jozífek mal podivne sklesnutú náladu a divné držanie tela, zdalo sa, ako keby mal ruky vykrivené dozadu. „Chlapi čo sa stalo!?“ zrúkol som. „Veď si sadnite, čo tam stojíte!?“
Francek si sadá s potmehúdskym výrazom, vyzerá to, že mu bránica praská od smiechu. Jozífek sa pomaly, ale iste otáča ku mne chrbtom, ukazujúc svoje napadnuté pozadie a roztrhané nohavice. Zrak mi prelieta z postihnutej Jozífkovej časti na Francka, ktorý sa zmieta v kŕčoch od smiechu. Pomaly z neho vylieza: „No umreli stríček Šebesta z dolného konca“. „Viem, veď som vás tam poslal, ale to nie je dôvod na smiech!“ okamžite namietam, aby vedeli, že som v obraze. „No to né, šéfe, to né, ale strýčka Šebestu odprevádzal k pohrebnému vozu aj jeho pes!“ vyhŕkol zo seba Francek, ukazujúc so širokým úsmevom na zadok svojho kamaráta Jozífka.
Začal som pomaly ale iste tušiť čo sa stalo, pričom pozerám na Jozífka a jeho roztrhané nohavice. „Toš to víte šéfe, nebylo to veľké zvíra,“ pokračuje Francek . „Kto strýček Šebesta?“ pristupujem na ich hru na naťahovanú. „Nie šéfe, ten pes! No co Vám povím,“ referuje Francek, „visel na jeho zadku ako zrelá hruška na strome, Jozífek sa síce vrtel ako osa na bonbóne, ale márne. Ani domáci ho z neho nevedeli dostať!!!“ Živo som si scénu začal predstavovať, čo sa prejavilo mykaním kútikov úst. Pred očami sa mi odohráva tragikomédia s názvom „Pat a Mat vynášajú rakvu“.
„No ukáž, krvácaš?“ pýtam sa. „Naščescí né,“ odvetil Jozífek, ale vzápätí dodal, že nevie sedieť na zadku, ale „énem“ na boku, a ako on teraz bude po fajronte hrať v šenku karty?
Potľapkávam Jozífka po chrbte a ako správny šéf okamžite zaujmem stanovisko k danej veci. „Prezliecť a máte vývoz do krematória!“ Situácia sa začína upokojovať pričom si jasne začínam spomínať na múdru radu (preverenú dlhoročnou praxou) od svojho nebohého otca, že domácich miláčikov ako je pes či aj mačka, treba na tú smutnú chvíľu vývozu svojho pána z domu, zavrieť pod zámok.
© Slovenské pohrebníctvo
Zavalený kancelársky stôl v pohrebnej službe naznačoval, že by som mal začať roztrieďovať papiere z minulého týždňa, ale moje druhé ja mi v tom podvedome bránilo. Rozjímanie o tom, čo ma čaká a neminie sa skončilo v momente, keď do kancelárie vstúpili službukonajúci šoféri Jozífek s Franckom.
Francek sa škeril od ucha k uchu, zato Jozífek mal podivne sklesnutú náladu a divné držanie tela, zdalo sa, ako keby mal ruky vykrivené dozadu. „Chlapi čo sa stalo!?“ zrúkol som. „Veď si sadnite, čo tam stojíte!?“
Francek si sadá s potmehúdskym výrazom, vyzerá to, že mu bránica praská od smiechu. Jozífek sa pomaly, ale iste otáča ku mne chrbtom, ukazujúc svoje napadnuté pozadie a roztrhané nohavice. Zrak mi prelieta z postihnutej Jozífkovej časti na Francka, ktorý sa zmieta v kŕčoch od smiechu. Pomaly z neho vylieza: „No umreli stríček Šebesta z dolného konca“. „Viem, veď som vás tam poslal, ale to nie je dôvod na smiech!“ okamžite namietam, aby vedeli, že som v obraze. „No to né, šéfe, to né, ale strýčka Šebestu odprevádzal k pohrebnému vozu aj jeho pes!“ vyhŕkol zo seba Francek, ukazujúc so širokým úsmevom na zadok svojho kamaráta Jozífka.
Začal som pomaly ale iste tušiť čo sa stalo, pričom pozerám na Jozífka a jeho roztrhané nohavice. „Toš to víte šéfe, nebylo to veľké zvíra,“ pokračuje Francek . „Kto strýček Šebesta?“ pristupujem na ich hru na naťahovanú. „Nie šéfe, ten pes! No co Vám povím,“ referuje Francek, „visel na jeho zadku ako zrelá hruška na strome, Jozífek sa síce vrtel ako osa na bonbóne, ale márne. Ani domáci ho z neho nevedeli dostať!!!“ Živo som si scénu začal predstavovať, čo sa prejavilo mykaním kútikov úst. Pred očami sa mi odohráva tragikomédia s názvom „Pat a Mat vynášajú rakvu“.
„No ukáž, krvácaš?“ pýtam sa. „Naščescí né,“ odvetil Jozífek, ale vzápätí dodal, že nevie sedieť na zadku, ale „énem“ na boku, a ako on teraz bude po fajronte hrať v šenku karty?
Potľapkávam Jozífka po chrbte a ako správny šéf okamžite zaujmem stanovisko k danej veci. „Prezliecť a máte vývoz do krematória!“ Situácia sa začína upokojovať pričom si jasne začínam spomínať na múdru radu (preverenú dlhoročnou praxou) od svojho nebohého otca, že domácich miláčikov ako je pes či aj mačka, treba na tú smutnú chvíľu vývozu svojho pána z domu, zavrieť pod zámok.
© Slovenské pohrebníctvo
Späť na tému Zo života
