Básnik s dušou rebela
Pred 145. rokmi opustil tento svet básnik a revolucionár Janko Kráľ.
Peripetie života
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec, Ján, vlastnil krčmu, a tak Kráľova rodina nemusela trpieť hladom a biedou. Kráľova starostlivá matka, Žofia, mala šľachtický pôvod. Otec mal z prvého manželstva dcéru a okrem nich mal Janko troch vlastných bratov. Ako šesťročný začína navštevovať ľudovú školu, neskôr, vo veku trinásť rokov, odchádza na gymnázium v Šajavskom Gemeri.
V roku 1837 prichádza do Levoče, kde sa 4. septembra zapisuje na lýceum a začína literárne tvoriť. Z týchto čias sa zachovali dve po latinsky písané texty, z toho jedna báseň. V školskom roku 1841/42 prestupuje na lýceum v Kežmarku. Tu dosahuje len priemerné výsledky, pričom zaostáva najmä v prírodovedných predmetoch. Dvadsiateho septembra 1842 sa zapisuje na bratislavské evanjelické lýceum, kde sa po prvý raz stretne s Ľudovítom Štúrom (článok o Ľudovítovi Štúrovi). Uchvátený jeho myšlienkami, dostáva sa do centra študentských aktivít mladých štúrovcov. Venuje sa tiež tvorbe básní v češtine, maďarčine a od roku 1843 v tzv. Štúrovej slovenčine, ktorej ostal verný i v nasledujúcich obdobiach.
V roku 1844 podpisuje spolu s ďalšími študentmi list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z katedry. Keďže petícia ostane bez odozvy, rozhodne sa prerušiť štúdiá v Bratislave a v sprievode sedemnástich spolužiakov odchádza študovať do Levoče. Napokon tam však nedôjde, lebo sa zastaví v Liptovskom Mikuláši a skúšky na Levočskom lýceu si dokončí externe.
17. marca vydáva Jozef Miloslav Hurban druhý ročník almanachu Nitra, ktorý vyšiel ako vôbec prvá tlačená kniha písaná v Štúrovej slovenčine. Almanach obsahuje až osem rozsiahlych balád a básní Janka Kráľa, vďaka čomu sa v tom čase dvadsaťjedenročný poet stáva ústredným autorom celej knihy. Súčasťou ročenky je aj jeho najznámejšia balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Tá obsahuje mnoho autobiografických čŕt potvrdených v rámci zmienok o Jankovi Kráľovi v spomienkach a listoch jeho priateľov, príbuzných a známych. Ide teda o akúsi vlastnú psychoanalýzu – autor v texte napríklad odkrýva, že jeho otec bol surovec, „divného Janka“ (de facto Kráľove alter ego) často bil, kvôli čomu chlapec pravidelne utekal z domu a útechu nachádzal v ríši snov a fantázie. Ohlas o jeho diele sa zanedlho rozšíri po celom Uhorsku a povzbudený týmto úspechom publikuje ďalej.
Peripetie života
Janko Kráľ sa narodil 24. apríla 1822 v Liptovskom Mikuláši. Jeho otec, Ján, vlastnil krčmu, a tak Kráľova rodina nemusela trpieť hladom a biedou. Kráľova starostlivá matka, Žofia, mala šľachtický pôvod. Otec mal z prvého manželstva dcéru a okrem nich mal Janko troch vlastných bratov. Ako šesťročný začína navštevovať ľudovú školu, neskôr, vo veku trinásť rokov, odchádza na gymnázium v Šajavskom Gemeri.
V roku 1837 prichádza do Levoče, kde sa 4. septembra zapisuje na lýceum a začína literárne tvoriť. Z týchto čias sa zachovali dve po latinsky písané texty, z toho jedna báseň. V školskom roku 1841/42 prestupuje na lýceum v Kežmarku. Tu dosahuje len priemerné výsledky, pričom zaostáva najmä v prírodovedných predmetoch. Dvadsiateho septembra 1842 sa zapisuje na bratislavské evanjelické lýceum, kde sa po prvý raz stretne s Ľudovítom Štúrom (článok o Ľudovítovi Štúrovi). Uchvátený jeho myšlienkami, dostáva sa do centra študentských aktivít mladých štúrovcov. Venuje sa tiež tvorbe básní v češtine, maďarčine a od roku 1843 v tzv. Štúrovej slovenčine, ktorej ostal verný i v nasledujúcich obdobiach.
V roku 1844 podpisuje spolu s ďalšími študentmi list proti odvolaniu Ľudovíta Štúra z katedry. Keďže petícia ostane bez odozvy, rozhodne sa prerušiť štúdiá v Bratislave a v sprievode sedemnástich spolužiakov odchádza študovať do Levoče. Napokon tam však nedôjde, lebo sa zastaví v Liptovskom Mikuláši a skúšky na Levočskom lýceu si dokončí externe.
17. marca vydáva Jozef Miloslav Hurban druhý ročník almanachu Nitra, ktorý vyšiel ako vôbec prvá tlačená kniha písaná v Štúrovej slovenčine. Almanach obsahuje až osem rozsiahlych balád a básní Janka Kráľa, vďaka čomu sa v tom čase dvadsaťjedenročný poet stáva ústredným autorom celej knihy. Súčasťou ročenky je aj jeho najznámejšia balada Zakliata panna vo Váhu a divný Janko. Tá obsahuje mnoho autobiografických čŕt potvrdených v rámci zmienok o Jankovi Kráľovi v spomienkach a listoch jeho priateľov, príbuzných a známych. Ide teda o akúsi vlastnú psychoanalýzu – autor v texte napríklad odkrýva, že jeho otec bol surovec, „divného Janka“ (de facto Kráľove alter ego) často bil, kvôli čomu chlapec pravidelne utekal z domu a útechu nachádzal v ríši snov a fantázie. Ohlas o jeho diele sa zanedlho rozšíri po celom Uhorsku a povzbudený týmto úspechom publikuje ďalej.
Od 20. septembra 1844 blúdi Kráľ po stopách Juraja Jánošíka a z jeho rodnej obce Terchová následne odchádza do Budapešti, kde sa zamestná ako pisár v tamojšej advokátskej kancelárii Alexandra Boleslavína Vrchovského. O rok neskôr už začína svoje trojročné putovanie po Uhorsku a okolí. Cestou zapaľuje vatry a pri žiary ohňa píše piesne a balady. Ľudia, ktorých stretáva na cestách, ho preto považujú za blázna, čudáka či podivína.
Jún roku 1845 trávi v chorvátskych mestách Karlovac a Záhreb, odkiaľ sa uprostred leta vracia na Liptov, kde sa zdrží do konca októbra. Nasledujúci rok odchádza na územie dnešného Maďarska a leto trávi v obci Kulpín v súčasnom Srbsku, kde pôsobí ako vychovávateľ. Počas svojho pobytu na území Srbska sa zúčastní na schôdzi Báčsko-srienskych učiteľov, o čom napíše pre Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny). V článku vytýka učiteľom hlavne maďarizáciu vyučovacieho procesu. Od konca septembra žije v srbskej Báčskej Palanke, odkiaľ sa vyberie zrejme až do Besarábie (východ súčasného Rumunska) a Turecka.
Ďalšia správa o Kráľových pohyboch pochádza z apríla 1847, keď sa znovu zamestnal ako pisár vo vyššie spomenutej advokátskej kancelárii Alexandra Boleslavína Vrchovského v Budapešti. Na Slovensko sa vracia po necelých troch mesiacoch. V rámci potuliek po južnom a východnom Slovensku navštívi aj obec Príbelce neďaleko Veľkého Krtíša, kde sa stretáva s dvojicou uvedomelých Slovákov - Jánom Rotaridesom a Viliamom Paulínym Tóthom. Začiatkom augusta je na Liptove, kde sa zanedlho navždy rozlúči so svojou matkou. Jej smrť ho zarmúti, ale aj prekvapí, pretože umrela nečakane, v pomerne mladom veku päťdesiatštyri rokov – rovnako ako samotný básnik. Vďaka listu spisovateľky Boženy Němcovej, ktorý adresovala svojej priateľke Žofii Rottrovej-Podlipskej, vieme, že sa o svojej matke vyjadril ako o jedinej žene, ktorú nadovšetko miloval, zatiaľ čo otca nenávidel, pretože matku týral a preto mu nešiel ani na pohreb.
Po matkinej smrti sa opäť vydáva na cestu do Budapešti. Tu ho v marci 1848 zasiahnu revolučné udalosti a povzbudený snahami o obmedzenie moci panovníka a feudálov prichádza na Slovensko, kde opásaný dvoma pištoľami a so šabľou v ruke búri a podnecuje spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom poddaný ľud k radikálnemu odboju voči zemepánom.
Od 25. marca žije spolu s povstalcami veľmi aktívnym revolučným životom a obsadí obec Príbelce, vtedy rozdelenú na dve časti. Ale radosť zo slobody veľmi dlho netrvá. Už 30. marca ho chytia, vypočujú a napokon odvlečú do väzenia v Šahách, odkiaľ ho prevezú do budapeštianskej väznice.
Z väzenia sa dostáva po desiatich mesiacoch zásluhou chorvátskeho bána Josipa Jelačića, ktorý Maďarom pohrozil, že ak Kráľa zmárnia, dá obesiť každého Maďara, ktorého stretne so svojou šesťdesiattisícovou armádou pri pochode na Budapešť. V marci 1849 Kráľ prichádza na pohreb slovenských martýrov revolúcie meruôsmych rokov, povstalcov Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho.
Je sklamaný neúspechom povstania, dokonca nenachádza spoločnú reč ani so Štúrom a jeho nasledovníkmi (viac o revolúcii meruôsmych rokov sa dočítate v našom článku Smrť slovenských dobrovolníkov). S túžbou pomstiť mŕtvych druhov už 16. marca 1849 organizuje v Liptovskom Mikuláši dobrovoľnícky oddiel. Zato ho opäť uvrhnú do väzenia, odkiaľ ho však zakrátko prepustia.
Potom pôsobí vo Viedni a na Morave a v septembri je vymenovaný za kapitána slovenských dobrovoľníkov v Krupine. Už koncom novembra však opäť odchádza – tentoraz do Budapešti. Odtiaľ ho pošlú do Balážských Ďarmot v dnešnom Maďarsku, kde pracuje ako stoličný pisár. Štúra pobúri, že prijal funkciu a kritizuje ho, že mu vláda funkciou zalepila oči a preto vraj ochabla jeho vôľa bojovať.
V roku 1850 sa presťahuje do mesta Modrý Kameň, kde sa stáva zástupcom hlavného slúžneho. V tom istom roku krátko vyšetruje v Lučenci vojenských zbehov a následne sa vracia do Balážských Ďarmot, kde opäť pôsobí ako pisár a úradník, a to až do konca roku 1854. V apríli 1851 sa ožení so sedemnásťročnou Máriou Modrányiovov, dcérou úradníka v obci Uhrovec a sestrou zabudnutého štúrovského básnika Karola Modrányiho. Manželstvo mu však neprinesie šťastie. S manželkou si nerozumie, považuje ju za hlupaňu a medzi manželmi často dochádza k hádkam i fyzickým potýčkam.
Zhruba rok po svadbe sa stretne s Boženou Němcovou, do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Tá ho však odmietne. V rokoch 1852 – 1857 sa mu postupne narodia tri deti – dvaja chlapci a dcéra.
Otcovstvo ale Kráľovu búrlivú povahu neutíši, práve naopak. Neustále sa háda s predstaviteľmi vrchnosti, a tak musí často meniť zamestnanie i miesto pobytu. V roku 1861, teda v roku vydania Memoranda národa slovenského, sa mu narodí posledné, štvrté dieťa – syn Ivan Ján. O rok neskôr je znovu preložený (do Zlatých Moraviec), kde až do roku 1867 pôsobí ako prísediaci súdu Tekovskej župy.
V roku 1867, po rozdelení rakúskeho cisárstva na Rakúsko a Uhorsko, je ako nepriateľ uhorskej vlády zbavený funkcie a uvažuje o emigrácii, ale pod vplyvom Jozefa Miloslava Hurbana napokon ostáva na Slovensku a až do smrti živorí ako pomocný advokát a pisár v Zlatých Moravciach.
V náruči smrti
Päťdesiatštyri ročný Kráľ umrel v biede a takmer zabudnutý, dňa 23. mája 1876. Za oficiálnu príčinu jeho smrti býva považovaný brušný týfus alebo cholera, avšak niektorí bádatelia veria, že v skutočnosti spáchal samovraždu.
Okrem príčiny smrti v prípade Kráľa nedokážeme určiť ani presné miesto jeho posledného odpočinku, keďže nad jeho telom vztýčili len drevený kríž, ktorý už dávno podľahol zubu času. V roku 1940 dokonca našli pod zemou na približnom mieste jeho hrobu ľudskú kostru, avšak to, či ide skutočne o básnika, nie je vôbec isté. Na zlatomoravskom cintoríne preto pripomína jeho osobnosť len symbolický pomník a symbolický hrob má aj na Národnom cintoríne v Martine.
Tajomstvom je tiež opradený výzor básnika – podobizne, ktoré nájdeme v učebniciach či na pamätných tabuliach a Kráľove busty a sochy sú v podstate iba výplodom fantázie. Kráľov autentický portrét sa nezachoval. K dispozícii však máme jeho diela, ktoré boli publikované v rôznych prekladoch časopisecky i v rámci knižných vydaní.
Jún roku 1845 trávi v chorvátskych mestách Karlovac a Záhreb, odkiaľ sa uprostred leta vracia na Liptov, kde sa zdrží do konca októbra. Nasledujúci rok odchádza na územie dnešného Maďarska a leto trávi v obci Kulpín v súčasnom Srbsku, kde pôsobí ako vychovávateľ. Počas svojho pobytu na území Srbska sa zúčastní na schôdzi Báčsko-srienskych učiteľov, o čom napíše pre Slovenskje národňje novini (Slovenské národné noviny). V článku vytýka učiteľom hlavne maďarizáciu vyučovacieho procesu. Od konca septembra žije v srbskej Báčskej Palanke, odkiaľ sa vyberie zrejme až do Besarábie (východ súčasného Rumunska) a Turecka.
Ďalšia správa o Kráľových pohyboch pochádza z apríla 1847, keď sa znovu zamestnal ako pisár vo vyššie spomenutej advokátskej kancelárii Alexandra Boleslavína Vrchovského v Budapešti. Na Slovensko sa vracia po necelých troch mesiacoch. V rámci potuliek po južnom a východnom Slovensku navštívi aj obec Príbelce neďaleko Veľkého Krtíša, kde sa stretáva s dvojicou uvedomelých Slovákov - Jánom Rotaridesom a Viliamom Paulínym Tóthom. Začiatkom augusta je na Liptove, kde sa zanedlho navždy rozlúči so svojou matkou. Jej smrť ho zarmúti, ale aj prekvapí, pretože umrela nečakane, v pomerne mladom veku päťdesiatštyri rokov – rovnako ako samotný básnik. Vďaka listu spisovateľky Boženy Němcovej, ktorý adresovala svojej priateľke Žofii Rottrovej-Podlipskej, vieme, že sa o svojej matke vyjadril ako o jedinej žene, ktorú nadovšetko miloval, zatiaľ čo otca nenávidel, pretože matku týral a preto mu nešiel ani na pohreb.
Po matkinej smrti sa opäť vydáva na cestu do Budapešti. Tu ho v marci 1848 zasiahnu revolučné udalosti a povzbudený snahami o obmedzenie moci panovníka a feudálov prichádza na Slovensko, kde opásaný dvoma pištoľami a so šabľou v ruke búri a podnecuje spolu s príbelským učiteľom Jánom Rotaridesom poddaný ľud k radikálnemu odboju voči zemepánom.
Od 25. marca žije spolu s povstalcami veľmi aktívnym revolučným životom a obsadí obec Príbelce, vtedy rozdelenú na dve časti. Ale radosť zo slobody veľmi dlho netrvá. Už 30. marca ho chytia, vypočujú a napokon odvlečú do väzenia v Šahách, odkiaľ ho prevezú do budapeštianskej väznice.
Z väzenia sa dostáva po desiatich mesiacoch zásluhou chorvátskeho bána Josipa Jelačića, ktorý Maďarom pohrozil, že ak Kráľa zmárnia, dá obesiť každého Maďara, ktorého stretne so svojou šesťdesiattisícovou armádou pri pochode na Budapešť. V marci 1849 Kráľ prichádza na pohreb slovenských martýrov revolúcie meruôsmych rokov, povstalcov Vilka Šuleka a Karola Jána Holubyho.
Je sklamaný neúspechom povstania, dokonca nenachádza spoločnú reč ani so Štúrom a jeho nasledovníkmi (viac o revolúcii meruôsmych rokov sa dočítate v našom článku Smrť slovenských dobrovolníkov). S túžbou pomstiť mŕtvych druhov už 16. marca 1849 organizuje v Liptovskom Mikuláši dobrovoľnícky oddiel. Zato ho opäť uvrhnú do väzenia, odkiaľ ho však zakrátko prepustia.
Potom pôsobí vo Viedni a na Morave a v septembri je vymenovaný za kapitána slovenských dobrovoľníkov v Krupine. Už koncom novembra však opäť odchádza – tentoraz do Budapešti. Odtiaľ ho pošlú do Balážských Ďarmot v dnešnom Maďarsku, kde pracuje ako stoličný pisár. Štúra pobúri, že prijal funkciu a kritizuje ho, že mu vláda funkciou zalepila oči a preto vraj ochabla jeho vôľa bojovať.
V roku 1850 sa presťahuje do mesta Modrý Kameň, kde sa stáva zástupcom hlavného slúžneho. V tom istom roku krátko vyšetruje v Lučenci vojenských zbehov a následne sa vracia do Balážských Ďarmot, kde opäť pôsobí ako pisár a úradník, a to až do konca roku 1854. V apríli 1851 sa ožení so sedemnásťročnou Máriou Modrányiovov, dcérou úradníka v obci Uhrovec a sestrou zabudnutého štúrovského básnika Karola Modrányiho. Manželstvo mu však neprinesie šťastie. S manželkou si nerozumie, považuje ju za hlupaňu a medzi manželmi často dochádza k hádkam i fyzickým potýčkam.
Zhruba rok po svadbe sa stretne s Boženou Němcovou, do ktorej sa bezhlavo zamiluje. Tá ho však odmietne. V rokoch 1852 – 1857 sa mu postupne narodia tri deti – dvaja chlapci a dcéra.
Otcovstvo ale Kráľovu búrlivú povahu neutíši, práve naopak. Neustále sa háda s predstaviteľmi vrchnosti, a tak musí často meniť zamestnanie i miesto pobytu. V roku 1861, teda v roku vydania Memoranda národa slovenského, sa mu narodí posledné, štvrté dieťa – syn Ivan Ján. O rok neskôr je znovu preložený (do Zlatých Moraviec), kde až do roku 1867 pôsobí ako prísediaci súdu Tekovskej župy.
V roku 1867, po rozdelení rakúskeho cisárstva na Rakúsko a Uhorsko, je ako nepriateľ uhorskej vlády zbavený funkcie a uvažuje o emigrácii, ale pod vplyvom Jozefa Miloslava Hurbana napokon ostáva na Slovensku a až do smrti živorí ako pomocný advokát a pisár v Zlatých Moravciach.
V náruči smrti
Päťdesiatštyri ročný Kráľ umrel v biede a takmer zabudnutý, dňa 23. mája 1876. Za oficiálnu príčinu jeho smrti býva považovaný brušný týfus alebo cholera, avšak niektorí bádatelia veria, že v skutočnosti spáchal samovraždu.
Okrem príčiny smrti v prípade Kráľa nedokážeme určiť ani presné miesto jeho posledného odpočinku, keďže nad jeho telom vztýčili len drevený kríž, ktorý už dávno podľahol zubu času. V roku 1940 dokonca našli pod zemou na približnom mieste jeho hrobu ľudskú kostru, avšak to, či ide skutočne o básnika, nie je vôbec isté. Na zlatomoravskom cintoríne preto pripomína jeho osobnosť len symbolický pomník a symbolický hrob má aj na Národnom cintoríne v Martine.
Tajomstvom je tiež opradený výzor básnika – podobizne, ktoré nájdeme v učebniciach či na pamätných tabuliach a Kráľove busty a sochy sú v podstate iba výplodom fantázie. Kráľov autentický portrét sa nezachoval. K dispozícii však máme jeho diela, ktoré boli publikované v rôznych prekladoch časopisecky i v rámci knižných vydaní.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
