Balzamovanie
Mumifikovanie zosnulých patrí medzi najzáhadnejšie spôsoby posmrtného kultového aktu dávnych kultúr. Počiatky mumifikovania v starovekom Egypte sú staré ako samotná civilizácia. Ide vlastne o konzervovanie mŕtveho tela osoby vysušovaním alebo balzamovaním. Viac svetlo do tajomstva mumifikovania prinášajú až nové vedecké metódy, ktoré by inak zostali pre súčasníka zamlčané. Svoje poznatky nám odkrýva slovenský egyptológ Mgr. Dušan Magdolen, PhD. zo Slovenskej akadémie vied.
Balzamovanie tiel sa spája najmä so starovekým Egyptom. Z akého dôvodu Egypťania vôbec balzamovali mŕtvych a aký to malo pre nich zmysel?
Podľa staroegyptských predstáv bolo zachovanie tela po smrti človeka jedným zo základných predpokladov k tomu, aby tento človek mohol žiť večne na onom svete. Išlo tu teda o vieru v posmrtnú existenciu a jej zabezpečenie, okrem iného, aj prostredníctvom vykonania špecifických procedúr na ľudskom tele.
Zabalzamované telá poznáme pod moderným označením „múmie". Ochranným bohom tohto umenia bol Anup „ten, ktorý je na mieste balzamovania“, ktorého znázorňovali s hlavou šakala. Čo ukázali dlhoročné výskumy múmií - prekvapili niečím?
V súčasnosti sa múmie skúmajú modernými vedeckými metódami a prístrojmi, vrátane počítačovej tomografie a podobne. To nám umožňuje detailnejšie poznať životy konkrétnych ľudí a lepšie porozumieť a pochopiť minulosť. Takýmto spôsobom rozširujeme a prehlbujeme svoje poznatky o tom, ako ľudia žili, ako sa stravovali, s kým boli pokrvne spríbuznení, s akými chorobami zápasili, aké zranenia utrpeli počas života, čo mohlo byť napokon príčinou smrti a podobne. Ide o významný kvalitatívny posun vo výskume starovekého Egypta, ktorý nám umožňuje verifikovať a korigovať naše poznatky získané len na základe archeologických nálezov a písomných záznamov. Náš obraz o starovekom Egypte je tak úplnejší, plastickejší a bližšie k historickej realite.
Aké spôsoby a metódy mumifikácie Egypťania používali a ako ho vykonávali?
Informácie o aplikovaných postupoch pri mumifikovaní pochádzajúce z dobových písomných prameňov a vyobrazení sú strohé a neúplné. K najpodrobnejším zdrojom patrí záznam z 5. storočia pred Kristom, ktorý nám zanechal vo svojom diele grécky učenec Herodotos (jeho „Dejiny“ vyšli aj v slovenskom preklade). Herodotos opisuje tri spôsoby mumifikovania, ktoré vychádzali z ekonomických možností rodiny pozostalého. Najdrahší spôsob spočíval v odstránení mozgu z lebečnej dutiny pomocou dlhého kovového háčika. Ďalej nasledovalo narezanie brušnej dutiny, cez ktorú balzamovači vybrali vnútorné orgány. Brušnú dutinu vypláchli palmovým olejom a vyčistili aromatickými látkami a kadidlom. Potom do nej nasypali myrhu, škoricu, voňavé korenie a otvor zašili. Telo následne vystavili pôsobeniu natrónu (lúhu sodného) po dobu sedemdesiatich dní. Po tejto dobe telo opäť umyli a zabalili do plátenných obvínadiel s použitím živice. Takto pripravili múmiu a odovzdali ju príbuzným. Lacnejší spôsob, ktorý Herodotos opisuje, pozostával z toho, že balzamovači vstrekovali cédrový olej cez análny otvor do tela mŕtveho, ktorý z tela zase vypustili v posledný deň balzamovania. Rozpustené vnútorné orgány potom vytiekli z tela von. Natrón rozpustil i svalovinu, takže z tela sa zachovali len kosti a koža. Najlacnejší spôsob podľa Herodota pozostával z vypláchnutia brušnej dutiny reďkovkovým olejom a vysušovania natrónom.
Prečo v tele zosnulého starí Egypťania ponechávali srdce?
Z výskumu hrobiek, múmií a ďalších prameňov vieme, že starovekí Egypťania srdce považovali za centrum ľudskej inteligencie, rozumu a citov. Medzi plátenné obvínadlá ukladali šperky a amulety, ktoré mali podľa ich viery ochrannú funkciu. Na hruď medzi obvínadlá zvykli zavinúť amulet v tvare chrobáka skarabea s textom, v ktorom zosnulý vzýval svoje srdce, aby pri poslednom súde pred súdnou porotou v podsvetí nesvedčilo proti nemu.
Vybraté vnútorné orgány, črevá, žalúdok, pľúca a pečeň ukladali do štyroch nádob a ponechávali v hrobke. Telesné dutiny vypĺňali aj pilinami, pieskom, látkami. Telá obalené v obvínadlách zdobili maľbou, pokrývali kartonážou s náboženskými motívmi, posmrtnými maskami a podobne. Mumifikovanie si mohli v starovekom Egypte dovoliť len bohaté vrstvy obyvateľstva. Prevažná väčšina ľudí sa pochovávala do jednoduchých jám v zemi. Telo takto uložené v špecifických klimatickým podmienkach sa na rozdiel od umelej mumifikácie mohlo zachovať v podobe múmie v dôsledku prirodzeného pôsobenia okolitého prostredia, v takom prípade hovoríme o prirodzenej mumifikácii.
Pri mumifikácii záležalo aj na tom, či ide o zámožného Egypťana, alebo o človeka bez majetku. Mal aj ten šancu nechať sa zabalzamovať, alebo to bola len výsada bohatých?
Mumifikovanie bolo výsadou majetnej vrstvy obyvateľstva. Najprepracovanejšie, najozdobnejšie a najväčšie hrobky, v ktorých boli uložené múmie, mali prirodzene faraóni, vládcovia starovekého Egypta. Múmie niektorých z nich možno v súčasnosti vidieť vo zvláštnom oddelení Egyptského múzea v Káhire (múmia faraóna Tutanchamona sa nachádza v jeho hrobke KV 62 v Údolí kráľov v Luxore).
Preniesol sa zvyk balzamovania aj do iných kultúr či krajín?
Múmie sú známe nielen z prostredia Egypta, ale aj z iných častí sveta ako sú Južná a Stredná Amerika, či Ázia. To však neznamená, že ich výskyt v niektorých z týchto končín sveta nevyhnutne znamená import zo starovekého Egypta. Pokiaľ ide o prirodzené múmie, ich vznik spôsobujú špecifické klimatické podmienky a prírodné prostredie. V prípade umelých múmií, ktoré sú výsledkom ľudskej činnosti, by určite boli zaujímavé výsledky nejakého komparatívneho výskumu, ktorý by skúmal podobnosti a odlišnosti pri mumifikovaní v jednotlivých kultúrach.
Kde na Slovensku sa môžu záujemcovia viac dozvedieť o egyptskej kultúre či balzamovaní mŕtvych?
Na Slovensku sa výskum civilizácie starovekého Egypta od 90. rokov minulého storočia realizuje na pôde Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. K rozvoju egyptológie na Slovensku už viac ako 15 rokov prispieva aj Nadácia Aigyptos. V slovenských múzeách a súkromných zbierkach sa nachádzajú aj predmety zo starovekého Egypta, napríklad v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave, či Mestskom múzeu v Bratislave. Na Slovensku máme aj staroegyptské múmie ľudí i zvierat. Ľudské múmie sa nachádzajú v múzeách v Bratislave, Betliari, či Rimavskej Sobote. Múmie krokodílov sú v Mestskom múzeu v Bratislave. Organizovanie výstav a ďalších podujatí pre širokú verejnosť si vyžaduje okrem iného hlavne finančné prostriedky, ktorých nedostatok sa v slovenskej vede pociťuje dlhodobo, nakoľko doterajšie vlády výskum a vzdelávanie, či kultúru ako takú, dlhodobo nepodporujú ani systematicky, ani dostatočne. Cyklus egyptologických prednášok sa naposledy realizoval v Bratislave v spolupráci s Filozofickou fakultou UK a Mestským múzeom.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
-------------------------------
Mgr. Dušan MAGDOLEN, PhD.
Po skončení štúdia histórie a archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval v roku 1997 doktorandské štúdium v Českom egyptologickom ústave Karlovej univerzity v Prahe. Ako sám poznamenáva, vo výskumnej práci sa od roku 1997 sústreďuje na kultúrno-historický vývoj staroegyptskej civilizácie, najmä v 3. a 2. tisícročí pred Kristom. Venuje sa téme egyptskej archeoastronómie, poznaním a vedomosťami starovekých Egypťanov. Zúčastnil sa viackrát terénnych výskumov na lokalite Abúsír a venoval som sa aj štúdiu pamiatok a prameňov v Londýne, Oxforde a samozrejme Bratislave. Svoje práce uverejňuje vo vedeckých publikáciách na Slovensku a v zahraničí a píše aj pre laickú verejnosť. Slovenská akadémia vied mu dvakrát udelila Cenu SAV za popularizáciu vedy. Od roku 2010 pôsobí vo funkcii riaditeľa Ústavu orientalistiky SAV. Je členom International Association of Egyptologists.
Balzamovanie tiel sa spája najmä so starovekým Egyptom. Z akého dôvodu Egypťania vôbec balzamovali mŕtvych a aký to malo pre nich zmysel?
Podľa staroegyptských predstáv bolo zachovanie tela po smrti človeka jedným zo základných predpokladov k tomu, aby tento človek mohol žiť večne na onom svete. Išlo tu teda o vieru v posmrtnú existenciu a jej zabezpečenie, okrem iného, aj prostredníctvom vykonania špecifických procedúr na ľudskom tele.
Zabalzamované telá poznáme pod moderným označením „múmie". Ochranným bohom tohto umenia bol Anup „ten, ktorý je na mieste balzamovania“, ktorého znázorňovali s hlavou šakala. Čo ukázali dlhoročné výskumy múmií - prekvapili niečím?
V súčasnosti sa múmie skúmajú modernými vedeckými metódami a prístrojmi, vrátane počítačovej tomografie a podobne. To nám umožňuje detailnejšie poznať životy konkrétnych ľudí a lepšie porozumieť a pochopiť minulosť. Takýmto spôsobom rozširujeme a prehlbujeme svoje poznatky o tom, ako ľudia žili, ako sa stravovali, s kým boli pokrvne spríbuznení, s akými chorobami zápasili, aké zranenia utrpeli počas života, čo mohlo byť napokon príčinou smrti a podobne. Ide o významný kvalitatívny posun vo výskume starovekého Egypta, ktorý nám umožňuje verifikovať a korigovať naše poznatky získané len na základe archeologických nálezov a písomných záznamov. Náš obraz o starovekom Egypte je tak úplnejší, plastickejší a bližšie k historickej realite.
Aké spôsoby a metódy mumifikácie Egypťania používali a ako ho vykonávali?
Informácie o aplikovaných postupoch pri mumifikovaní pochádzajúce z dobových písomných prameňov a vyobrazení sú strohé a neúplné. K najpodrobnejším zdrojom patrí záznam z 5. storočia pred Kristom, ktorý nám zanechal vo svojom diele grécky učenec Herodotos (jeho „Dejiny“ vyšli aj v slovenskom preklade). Herodotos opisuje tri spôsoby mumifikovania, ktoré vychádzali z ekonomických možností rodiny pozostalého. Najdrahší spôsob spočíval v odstránení mozgu z lebečnej dutiny pomocou dlhého kovového háčika. Ďalej nasledovalo narezanie brušnej dutiny, cez ktorú balzamovači vybrali vnútorné orgány. Brušnú dutinu vypláchli palmovým olejom a vyčistili aromatickými látkami a kadidlom. Potom do nej nasypali myrhu, škoricu, voňavé korenie a otvor zašili. Telo následne vystavili pôsobeniu natrónu (lúhu sodného) po dobu sedemdesiatich dní. Po tejto dobe telo opäť umyli a zabalili do plátenných obvínadiel s použitím živice. Takto pripravili múmiu a odovzdali ju príbuzným. Lacnejší spôsob, ktorý Herodotos opisuje, pozostával z toho, že balzamovači vstrekovali cédrový olej cez análny otvor do tela mŕtveho, ktorý z tela zase vypustili v posledný deň balzamovania. Rozpustené vnútorné orgány potom vytiekli z tela von. Natrón rozpustil i svalovinu, takže z tela sa zachovali len kosti a koža. Najlacnejší spôsob podľa Herodota pozostával z vypláchnutia brušnej dutiny reďkovkovým olejom a vysušovania natrónom.
Prečo v tele zosnulého starí Egypťania ponechávali srdce?
Z výskumu hrobiek, múmií a ďalších prameňov vieme, že starovekí Egypťania srdce považovali za centrum ľudskej inteligencie, rozumu a citov. Medzi plátenné obvínadlá ukladali šperky a amulety, ktoré mali podľa ich viery ochrannú funkciu. Na hruď medzi obvínadlá zvykli zavinúť amulet v tvare chrobáka skarabea s textom, v ktorom zosnulý vzýval svoje srdce, aby pri poslednom súde pred súdnou porotou v podsvetí nesvedčilo proti nemu.
Vybraté vnútorné orgány, črevá, žalúdok, pľúca a pečeň ukladali do štyroch nádob a ponechávali v hrobke. Telesné dutiny vypĺňali aj pilinami, pieskom, látkami. Telá obalené v obvínadlách zdobili maľbou, pokrývali kartonážou s náboženskými motívmi, posmrtnými maskami a podobne. Mumifikovanie si mohli v starovekom Egypte dovoliť len bohaté vrstvy obyvateľstva. Prevažná väčšina ľudí sa pochovávala do jednoduchých jám v zemi. Telo takto uložené v špecifických klimatickým podmienkach sa na rozdiel od umelej mumifikácie mohlo zachovať v podobe múmie v dôsledku prirodzeného pôsobenia okolitého prostredia, v takom prípade hovoríme o prirodzenej mumifikácii.
Pri mumifikácii záležalo aj na tom, či ide o zámožného Egypťana, alebo o človeka bez majetku. Mal aj ten šancu nechať sa zabalzamovať, alebo to bola len výsada bohatých?
Mumifikovanie bolo výsadou majetnej vrstvy obyvateľstva. Najprepracovanejšie, najozdobnejšie a najväčšie hrobky, v ktorých boli uložené múmie, mali prirodzene faraóni, vládcovia starovekého Egypta. Múmie niektorých z nich možno v súčasnosti vidieť vo zvláštnom oddelení Egyptského múzea v Káhire (múmia faraóna Tutanchamona sa nachádza v jeho hrobke KV 62 v Údolí kráľov v Luxore).
Preniesol sa zvyk balzamovania aj do iných kultúr či krajín?
Múmie sú známe nielen z prostredia Egypta, ale aj z iných častí sveta ako sú Južná a Stredná Amerika, či Ázia. To však neznamená, že ich výskyt v niektorých z týchto končín sveta nevyhnutne znamená import zo starovekého Egypta. Pokiaľ ide o prirodzené múmie, ich vznik spôsobujú špecifické klimatické podmienky a prírodné prostredie. V prípade umelých múmií, ktoré sú výsledkom ľudskej činnosti, by určite boli zaujímavé výsledky nejakého komparatívneho výskumu, ktorý by skúmal podobnosti a odlišnosti pri mumifikovaní v jednotlivých kultúrach.
Kde na Slovensku sa môžu záujemcovia viac dozvedieť o egyptskej kultúre či balzamovaní mŕtvych?
Na Slovensku sa výskum civilizácie starovekého Egypta od 90. rokov minulého storočia realizuje na pôde Ústavu orientalistiky Slovenskej akadémie vied v Bratislave. K rozvoju egyptológie na Slovensku už viac ako 15 rokov prispieva aj Nadácia Aigyptos. V slovenských múzeách a súkromných zbierkach sa nachádzajú aj predmety zo starovekého Egypta, napríklad v Archeologickom múzeu SNM v Bratislave, či Mestskom múzeu v Bratislave. Na Slovensku máme aj staroegyptské múmie ľudí i zvierat. Ľudské múmie sa nachádzajú v múzeách v Bratislave, Betliari, či Rimavskej Sobote. Múmie krokodílov sú v Mestskom múzeu v Bratislave. Organizovanie výstav a ďalších podujatí pre širokú verejnosť si vyžaduje okrem iného hlavne finančné prostriedky, ktorých nedostatok sa v slovenskej vede pociťuje dlhodobo, nakoľko doterajšie vlády výskum a vzdelávanie, či kultúru ako takú, dlhodobo nepodporujú ani systematicky, ani dostatočne. Cyklus egyptologických prednášok sa naposledy realizoval v Bratislave v spolupráci s Filozofickou fakultou UK a Mestským múzeom.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
-------------------------------
Mgr. Dušan MAGDOLEN, PhD.
Po skončení štúdia histórie a archívnictva na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave absolvoval v roku 1997 doktorandské štúdium v Českom egyptologickom ústave Karlovej univerzity v Prahe. Ako sám poznamenáva, vo výskumnej práci sa od roku 1997 sústreďuje na kultúrno-historický vývoj staroegyptskej civilizácie, najmä v 3. a 2. tisícročí pred Kristom. Venuje sa téme egyptskej archeoastronómie, poznaním a vedomosťami starovekých Egypťanov. Zúčastnil sa viackrát terénnych výskumov na lokalite Abúsír a venoval som sa aj štúdiu pamiatok a prameňov v Londýne, Oxforde a samozrejme Bratislave. Svoje práce uverejňuje vo vedeckých publikáciách na Slovensku a v zahraničí a píše aj pre laickú verejnosť. Slovenská akadémia vied mu dvakrát udelila Cenu SAV za popularizáciu vedy. Od roku 2010 pôsobí vo funkcii riaditeľa Ústavu orientalistiky SAV. Je členom International Association of Egyptologists.
Späť na tému Z histórie
