August - mesiac ich odchodu
August 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Rýchle hľadanie
Adamovič Jozef, Bartfay Július, Dančiak Stano, Demjén Štefan, Gessay Ignác, Kadavy Jan, Košanová Dana, Kuzmány Karol,
Legner Peter, Pántik Július, Pietor Ivan, Sivák Stanislav, Strnisková Viera, Vajanský Svetozár Hurban, Vlach Karol.
Legner Peter, Pántik Július, Pietor Ivan, Sivák Stanislav, Strnisková Viera, Vajanský Svetozár Hurban, Vlach Karol.
Adamovič Jozef *23.4.1939 — † 2.8.2013
Slovenský divadelný a filmový herec, režisér a pedagóg, manžel herečky Božidary Turzonovovej sa narodil v Trnave. Ešte ako dieťa sa stal polosirotou, keď jeho mamu pred koncom vojny prešiel tank Červenej armády. Po vojne sa presťahoval s otcom do Hlohovca. Zmaturoval v roku 1956 a následne odišiel do Bratislavy. V roku 1960 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stal sa členom Slovenského národného divadla. Bol obsadený do filmu „Valčík pre milión“ režiséra Josefa Macha z roku 1960.
Neskôr pri autonehode utrpel viaceré zranenia, ostala mu jedna noha kratšia a na tvári jazva. Možno práve kvôli nej ho obsadili do hlavnej úlohy 13-dielného koprodukčného seriálu „Vivat Beňovský“ kde stvárnil samotného grófa. Vyštudoval divadelnú a filmovú réžiu v Moskve na divadelnej škole GITIS a na filmovej škole GOSKINO. Od roku 1985 pôsobil aj ako režisér. Z činohry SND odišiel v roku 1990. Prekonal rakovinu vďaka svojskej diéte, kedy pil istý čas iba demineralizovanú vodu a neskôr kozie mlieko. Po vyzdravení sa rozhodol založiť koziu farmu v Ratkovej, no jeho firma skrachovala. Bol všestranným umelcom, na konte má viac ako 120 inscenácií, projektov, filmov, rolí a nevyhýbal sa ani dabingu, pôsobil v Československu, neskôr na Slovensku a v Českej republike.
Zomrel v Košiciach na zlyhanie srdca 2. augusta 2013 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Slovenský divadelný a filmový herec, režisér a pedagóg, manžel herečky Božidary Turzonovovej sa narodil v Trnave. Ešte ako dieťa sa stal polosirotou, keď jeho mamu pred koncom vojny prešiel tank Červenej armády. Po vojne sa presťahoval s otcom do Hlohovca. Zmaturoval v roku 1956 a následne odišiel do Bratislavy. V roku 1960 absolvoval herectvo na Vysokej škole múzických umení v Bratislave a stal sa členom Slovenského národného divadla. Bol obsadený do filmu „Valčík pre milión“ režiséra Josefa Macha z roku 1960.
Neskôr pri autonehode utrpel viaceré zranenia, ostala mu jedna noha kratšia a na tvári jazva. Možno práve kvôli nej ho obsadili do hlavnej úlohy 13-dielného koprodukčného seriálu „Vivat Beňovský“ kde stvárnil samotného grófa. Vyštudoval divadelnú a filmovú réžiu v Moskve na divadelnej škole GITIS a na filmovej škole GOSKINO. Od roku 1985 pôsobil aj ako režisér. Z činohry SND odišiel v roku 1990. Prekonal rakovinu vďaka svojskej diéte, kedy pil istý čas iba demineralizovanú vodu a neskôr kozie mlieko. Po vyzdravení sa rozhodol založiť koziu farmu v Ratkovej, no jeho firma skrachovala. Bol všestranným umelcom, na konte má viac ako 120 inscenácií, projektov, filmov, rolí a nevyhýbal sa ani dabingu, pôsobil v Československu, neskôr na Slovensku a v Českej republike.
Zomrel v Košiciach na zlyhanie srdca 2. augusta 2013 a je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 Jozef Adamovič. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:06, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Adamovi%C4%8D&oldid=7761603
1 Jozef Adamovič. (2023, december 18). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:06, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Adamovi%C4%8D&oldid=7761603
Bartfay Július *28.9.1988 — † 25.8.1979
Narodil sa v Nitre. V monografickom diele jeho syna Tibora sa však hovorí o pôvode otca Júliusa z Chynorian. Detstvo však prežil v Nitre pod Nitrianskym hradom. Do školy začal chodiť práve tu, dochádzku dokončil v Stoličnom Belehrade, kde presťahovali rodičia na dva roky.
Umeleckú dráhu začal už v školskom veku v stolárskej dielni umeleckého stolára. Po získaní výučného listu odišiel do Budapešti kde nadobudol ďalšie znalosti z oboru, ktorý ho napokon preslávil. Neskôr si našiel prácu vo Viedni, vyrábal umelecký štýlový nábytok.
Po 1. svetovej vojne (v ktorej bol ranený) sa vracia do Nitry. Otvára svoj prvý sochársky ateliér na ulici Janka Jesenského. Na svojich „študijných“ cestách mu učarovala Paríž a Rím. V roku 1936 vystavuje svoje diela v Prahe, v sieni Elán.
Po 2. svetovej vojne v rámci znárodňovania prišla na rad aj secesná vila pod Zoborom a ktorú hodlali komunisti zbúrať. Napokon je mesto Nitra ponúklo Bártfayovi a ten si v nej zriadil ateliér. Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov tu vznikli diela prevažne s témou práce baníkov, hutníkov a iných robotníckych povolaní.
Július Bártfay zomrel vo svojich 90 rokoch 25. augusta 1979 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj Bratislava - Krematórium.
Narodil sa v Nitre. V monografickom diele jeho syna Tibora sa však hovorí o pôvode otca Júliusa z Chynorian. Detstvo však prežil v Nitre pod Nitrianskym hradom. Do školy začal chodiť práve tu, dochádzku dokončil v Stoličnom Belehrade, kde presťahovali rodičia na dva roky.
Umeleckú dráhu začal už v školskom veku v stolárskej dielni umeleckého stolára. Po získaní výučného listu odišiel do Budapešti kde nadobudol ďalšie znalosti z oboru, ktorý ho napokon preslávil. Neskôr si našiel prácu vo Viedni, vyrábal umelecký štýlový nábytok.
Po 1. svetovej vojne (v ktorej bol ranený) sa vracia do Nitry. Otvára svoj prvý sochársky ateliér na ulici Janka Jesenského. Na svojich „študijných“ cestách mu učarovala Paríž a Rím. V roku 1936 vystavuje svoje diela v Prahe, v sieni Elán.
Po 2. svetovej vojne v rámci znárodňovania prišla na rad aj secesná vila pod Zoborom a ktorú hodlali komunisti zbúrať. Napokon je mesto Nitra ponúklo Bártfayovi a ten si v nej zriadil ateliér. Počas päťdesiatych a šesťdesiatych rokov tu vznikli diela prevažne s témou práce baníkov, hutníkov a iných robotníckych povolaní.
Július Bártfay zomrel vo svojich 90 rokoch 25. augusta 1979 v Bratislave a pochovaný je na cintoríne Urnový háj Bratislava - Krematórium.
Zdroje a literatúra
1 Július Bártfay. (2023, október 16). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:23, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%BAlius_B%C3%A1rtfay&oldid=7713316
2 Bártfay Július. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 153-154. ISBN 95-007-86.
1 Július Bártfay. (2023, október 16). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:23, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%BAlius_B%C3%A1rtfay&oldid=7713316
2 Bártfay Július. In: Slovenský biografický slovník I. zväzok A—D. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1984, str. 153-154. ISBN 95-007-86.
Dančiak Stano *26.10.1942 - †4.8.2018
Narodil sa v Bratislave, otec Štefan bol kriminalista. Na základnej, vtedy ľudovej škole účinkoval v Detskej dramatickej rozhlasovej skupine. Nemal ďaleko ani k športu, hral futbal za Slovan Bratislava aj v klube Dynamo spoje, v zime sa postavil do hokejovej bránky. Bol aj vicemajstrom Slovenska v behu na tisíc metrov za dorastencov.
Vyučil sa ako zubný laborant, ale to nebola jeho cesta. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení a po ukončení účinkoval jednu sezónu v SND. Bol zakladateľom Divadla Na korze. Po jeho zatvorení prešiel na Novú scénu. Tu hral dvadsať rokov. Po revolúcii sa stal členom činohry SND.
Stano mal silnú cukrovku kvôli ktorej začal strácať zrak. Absolvoval osem operácií no napokon aj tak oslepol. S chorobou bojoval ako sa dalo, pravidelne cvičil, aby mu neochabovalo svalstvo.
Najviac mu chýbala práca herca. Jeho životná dráha ho zviditeľnila nielen ako herca charakterových postáv, ale aj vrodený cit pre humor z neho urobili zabávača par excellance. Pamätáme si ho najmä z dabingu, kde prepožičal svoj hlas Alfovi z planéty Melmak, ktorý mu bol blízky ako hovoril práve vďaka jeho schopnosti používať úžasné výhovorky. Ani inšpektor Derrick by nebol bez jeho hlasu dokonalý. Napokon nemôžeme vynechať jeho spoluprácu s Mariánom Zednikovičom v postave sluhu Jamesa.
Na divadelné dosky sa naposledy postavil v predstavení „Aj kone sa strieľajú.“
Zomiera vo svojich 75 rokoch na zápal pľúc v nemocnici, ktorá pamätá časy spred sto rokov, žiaľ aj takmer tak starým vybavením. Písal sa 4. august 2018. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska. Medzi nimi skromný hrob skromného človeka, ktorý aj keď slávny, obdivovaný a uznávaný ostal vždy obyčajným človekom.
Narodil sa v Bratislave, otec Štefan bol kriminalista. Na základnej, vtedy ľudovej škole účinkoval v Detskej dramatickej rozhlasovej skupine. Nemal ďaleko ani k športu, hral futbal za Slovan Bratislava aj v klube Dynamo spoje, v zime sa postavil do hokejovej bránky. Bol aj vicemajstrom Slovenska v behu na tisíc metrov za dorastencov.
Vyučil sa ako zubný laborant, ale to nebola jeho cesta. Vyštudoval herectvo na Vysokej škole múzických umení a po ukončení účinkoval jednu sezónu v SND. Bol zakladateľom Divadla Na korze. Po jeho zatvorení prešiel na Novú scénu. Tu hral dvadsať rokov. Po revolúcii sa stal členom činohry SND.
Stano mal silnú cukrovku kvôli ktorej začal strácať zrak. Absolvoval osem operácií no napokon aj tak oslepol. S chorobou bojoval ako sa dalo, pravidelne cvičil, aby mu neochabovalo svalstvo.
Najviac mu chýbala práca herca. Jeho životná dráha ho zviditeľnila nielen ako herca charakterových postáv, ale aj vrodený cit pre humor z neho urobili zabávača par excellance. Pamätáme si ho najmä z dabingu, kde prepožičal svoj hlas Alfovi z planéty Melmak, ktorý mu bol blízky ako hovoril práve vďaka jeho schopnosti používať úžasné výhovorky. Ani inšpektor Derrick by nebol bez jeho hlasu dokonalý. Napokon nemôžeme vynechať jeho spoluprácu s Mariánom Zednikovičom v postave sluhu Jamesa.
Na divadelné dosky sa naposledy postavil v predstavení „Aj kone sa strieľajú.“
Zomiera vo svojich 75 rokoch na zápal pľúc v nemocnici, ktorá pamätá časy spred sto rokov, žiaľ aj takmer tak starým vybavením. Písal sa 4. august 2018. Pochovaný je na Ondrejskom cintoríne v Bratislave, kde odpočívajú slávne osobnosti Slovenska. Medzi nimi skromný hrob skromného človeka, ktorý aj keď slávny, obdivovaný a uznávaný ostal vždy obyčajným človekom.
Zdroje a literatúra
1 Stano Dančiak. (2024, február 24). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:41, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Stano_Dan%C4%8Diak&oldid=7807859
2 Dančiak Stanislav. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 35. ISBN 80-85226-06-5
1 Stano Dančiak. (2024, február 24). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:41, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Stano_Dan%C4%8Diak&oldid=7807859
2 Dančiak Stanislav. In: Kto je kto na Slovensku 1991. Svornosť š.p. Bratislava: Konzorcium Encyklopédia, 1991, s. 35. ISBN 80-85226-06-5
Demjén Štefan *15.2.1912 — † 10.8.2001
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zakladateľ plastickej chirurgie na Slovensku, sa narodil v Banskej Bystrici. Ako chirurg sa vypracoval na primára v Rožňavskej nemocnici, kde vidiac a študujúc vrodené chyby, pochopil potrebu plastickej chirurgie. Preto opustil primárske miesto a išiel do Prahy k prof. Burianovi bližšie sa oboznámiť s plastickou chirurgiou, ktorá ho zaujala ešte počas štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. Tak si ju zamiloval, že odchádza pre ďalšie skúsenosti k nestorom plastickej chirurgie, profesorovi H. Gilliesovi do Anglie a profesorovi Conversovi do New Yorku. Tu hlboko pochopiac princípy plastickej chirurgie a jej potrebu pre slovenských pacientov sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil zo začiatku pri I. chirurgickej klinike profesora Čárskeho.
V roku 1951 vzniká oddelenie plastickej chirurgie a konečne v roku 1952 bola založená Klinika plastickej chirurgie LF UK v Bratislave, prvá na Slovensku. Je jasné, že vznik kliniky a založenie plastickej chirurgie na Slovensku sú jeho deťmi. V roku 1952 bol menovaný docentom a od roku 1965 riadnym profesorom.
Prof. Demjén bol vysokoškolským učiteľom na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a tiež hosťujúcim profesorom na Lekárskej fakulte lowe v USA. Prednášal a pracoval na Columbijskej univerzite v New Yorku, prednášal i v Brazílii, Anglicku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku a v iných krajinách. Nezmazateľná je stopa, ktorú zanechal vo funkcii predsedu Československej a Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Bol členom a honorary member Spoločnosti americkej asociácie plastických chirurgov, Britskej asociácie plastickej chirurgie a jedným zo štyroch zakladateľov Európskej konfederácie plastických chirurgov pre dlhodobú výučbu disciplíny pre Európu.
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zomrel vo svojich 89 rokoch 10. augusta 2001 Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zakladateľ plastickej chirurgie na Slovensku, sa narodil v Banskej Bystrici. Ako chirurg sa vypracoval na primára v Rožňavskej nemocnici, kde vidiac a študujúc vrodené chyby, pochopil potrebu plastickej chirurgie. Preto opustil primárske miesto a išiel do Prahy k prof. Burianovi bližšie sa oboznámiť s plastickou chirurgiou, ktorá ho zaujala ešte počas štúdií na Karlovej univerzite v Prahe. Tak si ju zamiloval, že odchádza pre ďalšie skúsenosti k nestorom plastickej chirurgie, profesorovi H. Gilliesovi do Anglie a profesorovi Conversovi do New Yorku. Tu hlboko pochopiac princípy plastickej chirurgie a jej potrebu pre slovenských pacientov sa vrátil do Bratislavy, kde pôsobil zo začiatku pri I. chirurgickej klinike profesora Čárskeho.
V roku 1951 vzniká oddelenie plastickej chirurgie a konečne v roku 1952 bola založená Klinika plastickej chirurgie LF UK v Bratislave, prvá na Slovensku. Je jasné, že vznik kliniky a založenie plastickej chirurgie na Slovensku sú jeho deťmi. V roku 1952 bol menovaný docentom a od roku 1965 riadnym profesorom.
Prof. Demjén bol vysokoškolským učiteľom na Lekárskej fakulte UK v Bratislave a tiež hosťujúcim profesorom na Lekárskej fakulte lowe v USA. Prednášal a pracoval na Columbijskej univerzite v New Yorku, prednášal i v Brazílii, Anglicku, Španielsku, Taliansku, Francúzsku a v iných krajinách. Nezmazateľná je stopa, ktorú zanechal vo funkcii predsedu Československej a Slovenskej spoločnosti plastickej chirurgie. Bol členom a honorary member Spoločnosti americkej asociácie plastických chirurgov, Britskej asociácie plastickej chirurgie a jedným zo štyroch zakladateľov Európskej konfederácie plastických chirurgov pre dlhodobú výučbu disciplíny pre Európu.
Prof. MUDr. Štefan Demjén, DrSc., zomrel vo svojich 89 rokoch 10. augusta 2001 Pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie v priestore V.I.P. neďaleko hlavného vchodu.
Zdroje a literatúra
1 Doc. MUDr. Jozef Fedeleš, CSc.,. 50. výročie Kliniky plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie LF UK v Bratislave a Prvý Demjénov Deň. Naša Univerzita spravodaj Univerzity Komenského v Bratislave. 2002, 49(3), 1-15. .
2 VALO, Peter. Prvá operácia rázštepu. Profesor Štefan Demjén – slovenská stálica v lekárskom svete. Lekárske noviny. 2020, roč. 2020, č. 10, s. 10. ISSN EV 5695/18
1 Doc. MUDr. Jozef Fedeleš, CSc.,. 50. výročie Kliniky plastickej, rekonštrukčnej a estetickej chirurgie LF UK v Bratislave a Prvý Demjénov Deň. Naša Univerzita spravodaj Univerzity Komenského v Bratislave. 2002, 49(3), 1-15. .
2 VALO, Peter. Prvá operácia rázštepu. Profesor Štefan Demjén – slovenská stálica v lekárskom svete. Lekárske noviny. 2020, roč. 2020, č. 10, s. 10. ISSN EV 5695/18
Ignác Gessay *17.6.1874 — † 12.8.1928
Narodil sa na Orave v meste Tvrdošín v rodine roľníka. Rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie. Ignác študoval na gymnáziu v Trstenej, Učiteľskom ústave v Spišskom podhradí a napokon ukončil svoje vzdelanie v maďarskom meste Eger, v hlavnom meste Hevešskej župy severného Maďarska.
Vrátil sa na Slovensko, pracoval ako učiteľ. Pre jeho názory ho považovali za pansláva. [Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona)].
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o jeho odchode do USA bol zákaz prispievať do slovenských novín. Pôsobil v Clevelande ako redaktor časopisu pre slovenských študentov „Mládež“, pracoval v Združení slovenských novinárov, podieľal sa na založení Slovenskej ligy v Amerike, zúčastnil sa prípravy Clevelandskej dohody a bol signatárom Pittsburskej dohody z ktorej vyplynula inklinácia k slovenskému autonomizmu. V rokoch 1919-20 bol členom čsl. delegácie na mierovej konferencii v Paríži.
Zomrel vo veku 54 rokov 12.8.1928 a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa na Orave v meste Tvrdošín v rodine roľníka. Rodičia správne usúdili, že cesta k lepšej budúcnosti potomkov vedie cez vzdelanie. Ignác študoval na gymnáziu v Trstenej, Učiteľskom ústave v Spišskom podhradí a napokon ukončil svoje vzdelanie v maďarskom meste Eger, v hlavnom meste Hevešskej župy severného Maďarska.
Vrátil sa na Slovensko, pracoval ako učiteľ. Pre jeho názory ho považovali za pansláva. [Prívrženec panslavizmu sa nazýval pansláv, pričom výraz „štvaví panslávi“ používali v Uhorsku na označenie národovcov (prevažne evanjelikov) snažiacich sa o vyčlenenie slovenských stolíc z Uhorska. Politický panslavizmus ako hnutie priamo ohrozujúce integritu štátu bol v Uhorsku trestným činom (§ 127. uhorského trestného zákona)].
Poslednou kvapkou, ktorá rozhodla o jeho odchode do USA bol zákaz prispievať do slovenských novín. Pôsobil v Clevelande ako redaktor časopisu pre slovenských študentov „Mládež“, pracoval v Združení slovenských novinárov, podieľal sa na založení Slovenskej ligy v Amerike, zúčastnil sa prípravy Clevelandskej dohody a bol signatárom Pittsburskej dohody z ktorej vyplynula inklinácia k slovenskému autonomizmu. V rokoch 1919-20 bol členom čsl. delegácie na mierovej konferencii v Paríži.
Zomrel vo veku 54 rokov 12.8.1928 a je pochovaný na Ondrejskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 Ignác Gessay. (2023, október 1). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:14, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ign%C3%A1c_Gessay&oldid=7643260
2 Gessay Ignác. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 188. ISBN 095-016-87.
1 Ignác Gessay. (2023, október 1). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:14, júl 12, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Ign%C3%A1c_Gessay&oldid=7643260
2 Gessay Ignác. In: Slovenský biografický slovník II. zväzok E—J. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1987, str. 188. ISBN 095-016-87.
Kadavý Jan *7.4.1810 — † 11.8.1883
bol to publicista, vydavateľ, osvetový pracovník, hudobný skladateľ a učiteľ. Narodil sa siedmeho apríla 1810 v Jestřebí v Krkonoších, okres Semily. Základnú školu navštevoval v Krížliciach, študoval v Trnave na evanjelických lýceách v Bratislave a v Modre, súčasne študoval prírodné vedy na polytechnickom ústave v Prahe, ktoré však nedokončil učiteľom bol Mydliciach Jičíne a Rudníku, v rokoch 1839-47 pôsobil v Liptovskom Mikuláši, neskôr ako vychovávateľ a domáci učiteľ v šľachtickej rodine v Pravoníne, následne ako učiteľ v Partizánskej Ľupči pritom hospodáril na vlastnom majetku. Od roku 1869 žil v Liptovskom Mikuláši a od roku 1870 pracoval ako úradník sporiteľne.
Bol autorom básní vlasteneckých ale najmä detských veršov a kratších próz. Ako hlásateľ československej vzájomnosti vydal knihu „Vzájemnost“ v ktorej rozšíril Kollárovo chápanie slovanskej vzájomnosti. Angažoval za sa za štúrovskú spisovnú slovenčinu voliť ktorej sa rozišiel s Jánom Kollárom. V roku 1843 ako účastník porady o uzákonenie spisovnej slovenčiny v Hlbokom zostavil prvú slovenskú čítanku. Pre roľníkov a remeselníkov vydal praktickú knižku Priateľ ľudu kalendár Živena a ďalej vydával poučno-zábavný časopis Priateľ ľudu.
Zomrel vo veku 73 rokov 11.8.1883 a je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
bol to publicista, vydavateľ, osvetový pracovník, hudobný skladateľ a učiteľ. Narodil sa siedmeho apríla 1810 v Jestřebí v Krkonoších, okres Semily. Základnú školu navštevoval v Krížliciach, študoval v Trnave na evanjelických lýceách v Bratislave a v Modre, súčasne študoval prírodné vedy na polytechnickom ústave v Prahe, ktoré však nedokončil učiteľom bol Mydliciach Jičíne a Rudníku, v rokoch 1839-47 pôsobil v Liptovskom Mikuláši, neskôr ako vychovávateľ a domáci učiteľ v šľachtickej rodine v Pravoníne, následne ako učiteľ v Partizánskej Ľupči pritom hospodáril na vlastnom majetku. Od roku 1869 žil v Liptovskom Mikuláši a od roku 1870 pracoval ako úradník sporiteľne.
Bol autorom básní vlasteneckých ale najmä detských veršov a kratších próz. Ako hlásateľ československej vzájomnosti vydal knihu „Vzájemnost“ v ktorej rozšíril Kollárovo chápanie slovanskej vzájomnosti. Angažoval za sa za štúrovskú spisovnú slovenčinu voliť ktorej sa rozišiel s Jánom Kollárom. V roku 1843 ako účastník porady o uzákonenie spisovnej slovenčiny v Hlbokom zostavil prvú slovenskú čítanku. Pre roľníkov a remeselníkov vydal praktickú knižku Priateľ ľudu kalendár Živena a ďalej vydával poučno-zábavný časopis Priateľ ľudu.
Zomrel vo veku 73 rokov 11.8.1883 a je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.
Zdroje a literatúra
1 Ján Kadavý. (2023, august 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 09:59, júl 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Kadav%C3%BD&oldid=7621602
2 KADAVÝ, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 14. ISBN 80-7090-019-9.
1 Ján Kadavý. (2023, august 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 09:59, júl 26, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=J%C3%A1n_Kadav%C3%BD&oldid=7621602
2 KADAVÝ, Ján. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 14. ISBN 80-7090-019-9.
Košanová Dana *24.7.1953 — † 21.8.1968
Narodila sa v Sološnici. Informácie o jej detstve, pôvodných rodičoch i výchove sú skúpe. Internet aj inštitúcie posudzujúce časy okupácie v tomto prípade prekvapivo zaryte mlčia. Môžeme konštatovať, že Danku si adoptovali Štefan a Maria Košanovci, ktorí sami nemohli mať deti. Priniesli si ju domov ako trojtýždennú a venovali jej čas ako každý milujúci rodič, možno o čosi navyše, keďže si uvedomovali aký je to boží dar mať vlastné dieťa.
Ostaňme teda pri faktoch. Danka sa vyskytla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Každý z nás si prešiel pubertou, kde objavoval nepoznané, kde chcel vyskúšať všetko a napokon tak nájsť miesto na tomto svete medzi všetkými ostatnými. Tak ako malé deti túžia byť kapitánmi, vojakmi, smetiarmi alebo rušňovodičmi, neskôr si uvedomujú realitu a plány na budúcnosť nadobúdajú iné realistické kontúry.
V osudný deň stála na schodoch univerzity. Po prvých výstreloch sa schovala za za vyše metra silný ozrutný stĺp v priečelí. Nestačilo to. Odrazená guľka si ju našla aj v úkryte podobne ako iná guľka schovávajúceho sa Stanislava Siváka vedľa nej. Obidvoch to stálo život.
Danka zomrela 21.8.1968 mesiac po svojich 15 narodeninách a pochovaná je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodila sa v Sološnici. Informácie o jej detstve, pôvodných rodičoch i výchove sú skúpe. Internet aj inštitúcie posudzujúce časy okupácie v tomto prípade prekvapivo zaryte mlčia. Môžeme konštatovať, že Danku si adoptovali Štefan a Maria Košanovci, ktorí sami nemohli mať deti. Priniesli si ju domov ako trojtýždennú a venovali jej čas ako každý milujúci rodič, možno o čosi navyše, keďže si uvedomovali aký je to boží dar mať vlastné dieťa.
Ostaňme teda pri faktoch. Danka sa vyskytla v nesprávny čas na nesprávnom mieste. Každý z nás si prešiel pubertou, kde objavoval nepoznané, kde chcel vyskúšať všetko a napokon tak nájsť miesto na tomto svete medzi všetkými ostatnými. Tak ako malé deti túžia byť kapitánmi, vojakmi, smetiarmi alebo rušňovodičmi, neskôr si uvedomujú realitu a plány na budúcnosť nadobúdajú iné realistické kontúry.
V osudný deň stála na schodoch univerzity. Po prvých výstreloch sa schovala za za vyše metra silný ozrutný stĺp v priečelí. Nestačilo to. Odrazená guľka si ju našla aj v úkryte podobne ako iná guľka schovávajúceho sa Stanislava Siváka vedľa nej. Obidvoch to stálo život.
Danka zomrela 21.8.1968 mesiac po svojich 15 narodeninách a pochovaná je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
(Pozri aj dobové vydanie denníka Pravda 27.8.1968)
Kuzmány Karol *16.11.1806 - †14.8.1866
Narodil sa za Rakúskeho cisárstva v Brezne. Bol významným slovenským spisovateľom, novinár, spoluzakladateľ Matice slovenskej, v rokoch 1863 až 1866 jej podpredsedom. Bol farárom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania patriaceho medzi protestantské cirkvi.
Na gymnáziách v Dobšinej a na Gemeri si osvojil latinčinu, gréčtinu a maďarčinu. V roku 1822 prišiel do Bratislavy na lýceum, neskôr odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny. Po návrate sa stáva profesorom kežmarského gymnázia do roku 1830, kedy sa vracia k duchovnej službe a ako evanjelický farár slúži vo Zvolene a Banskej Bystrici.
Kuzmányho literárna tvorba členená na prózu, poéziu i literárnu estetiku, ako aj na vydávanie literárneho časopisu, spadá do rokov jeho mladosti. Venoval sa tiež cirkevnému právu a prekladaniu svetovej literatúry.
Je aj autorom a vydavateľom kázní, modlitieb a životopisu Martina Luthera. Na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni kde prednášal od roku 1849, vydal tri zväzky praktickej teológie v rokoch 1855-1860.
Zomrel vo svojich 59 rokoch dňa 14.8.1866 v Štubnianskych Tepliciach. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Narodil sa za Rakúskeho cisárstva v Brezne. Bol významným slovenským spisovateľom, novinár, spoluzakladateľ Matice slovenskej, v rokoch 1863 až 1866 jej podpredsedom. Bol farárom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania patriaceho medzi protestantské cirkvi.
Na gymnáziách v Dobšinej a na Gemeri si osvojil latinčinu, gréčtinu a maďarčinu. V roku 1822 prišiel do Bratislavy na lýceum, neskôr odišiel na univerzitu do nemeckej Jeny. Po návrate sa stáva profesorom kežmarského gymnázia do roku 1830, kedy sa vracia k duchovnej službe a ako evanjelický farár slúži vo Zvolene a Banskej Bystrici.
Kuzmányho literárna tvorba členená na prózu, poéziu i literárnu estetiku, ako aj na vydávanie literárneho časopisu, spadá do rokov jeho mladosti. Venoval sa tiež cirkevnému právu a prekladaniu svetovej literatúry.
Je aj autorom a vydavateľom kázní, modlitieb a životopisu Martina Luthera. Na evanjelickej teologickej fakulte Univerzity vo Viedni kde prednášal od roku 1849, vydal tri zväzky praktickej teológie v rokoch 1855-1860.
Zomrel vo svojich 59 rokoch dňa 14.8.1866 v Štubnianskych Tepliciach. Jeho ostatky boli uložené na Národnom cintoríne v Martine.
Zdroje a literatúra
1 Karol Kuzmány. (2023, október 2). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:31, júl 30, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Kuzm%C3%A1ny&oldid=7643926
2 KUZMÁNY, Karol. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 321. ISBN 80-7090-019-9.
1 Karol Kuzmány. (2023, október 2). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:31, júl 30, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Karol_Kuzm%C3%A1ny&oldid=7643926
2 KUZMÁNY, Karol. In: Slovenský biografický slovník III. zväzok K—L. Tlačiarne SNP n.p. Martin: Matica slovenská v Martine, 1989, str. 321. ISBN 80-7090-019-9.
Legner Peter *3.3.1952 — †22.8.1968
Učeň druhého ročníka Učilišťa Slovnaftu, odbornej školy chemickej sa svojich sedemnástich narodenín nedožil. Zastrelili ho ruskí okupanti na námestí SNP pred budovou pošty 22. augusta 1968. Strely zasiahli životné dôležité orgány v brušnej dutine a zomrel už pri prevoze do nemocnice. Spolu s ním postrelili aj Jozefa Szvityela 18 ročného maliara. Ten zraneniam podľahol až 26. 11. 1968, tri týždne pred svojimi 19-timi narodeninami.
Napriek snahe vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti (vtedajší názov polície) sa nepodarilo nájsť páchateľov tejto zákernej vraždy. Tank s číslom 509 nebol pre ruských okupantov žiadnym dôkazom a veliteľ „sovietskych“ jednotiek v Bratislave nedovolil vykonať žiadne vyšetrovanie medzi ruskými vojakmi a sám žiadne neinicializoval. Peter Legner je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Na budove pošty na námestí SNP je inštalovaná pamätná doska s jeho menom a v bratislavskom Lamači pripomína jeho zbytočnú smrť nová „Ulica Petra Legnera.“ Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Učeň druhého ročníka Učilišťa Slovnaftu, odbornej školy chemickej sa svojich sedemnástich narodenín nedožil. Zastrelili ho ruskí okupanti na námestí SNP pred budovou pošty 22. augusta 1968. Strely zasiahli životné dôležité orgány v brušnej dutine a zomrel už pri prevoze do nemocnice. Spolu s ním postrelili aj Jozefa Szvityela 18 ročného maliara. Ten zraneniam podľahol až 26. 11. 1968, tri týždne pred svojimi 19-timi narodeninami.
Napriek snahe vyšetrovateľov Verejnej bezpečnosti (vtedajší názov polície) sa nepodarilo nájsť páchateľov tejto zákernej vraždy. Tank s číslom 509 nebol pre ruských okupantov žiadnym dôkazom a veliteľ „sovietskych“ jednotiek v Bratislave nedovolil vykonať žiadne vyšetrovanie medzi ruskými vojakmi a sám žiadne neinicializoval. Peter Legner je pochovaný na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Na budove pošty na námestí SNP je inštalovaná pamätná doska s jeho menom a v bratislavskom Lamači pripomína jeho zbytočnú smrť nová „Ulica Petra Legnera.“ Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 PAMÄŤ NÁRODA: Prípad Petra Legnera. 2018, roč. XIV, č. 2 s.27-38. 2018. ISSN 1336-6297. Autori štúdie Peter Jašek, Pavol Pytlík, www.upn.gov.sk Stiahnuť ako pdf
1 PAMÄŤ NÁRODA: Prípad Petra Legnera. 2018, roč. XIV, č. 2 s.27-38. 2018. ISSN 1336-6297. Autori štúdie Peter Jašek, Pavol Pytlík, www.upn.gov.sk Stiahnuť ako pdf
Pántik Július *15.1.1922 — † 25.8.2002
Narodil sa v Stredných Plachtinciach v učiteľskej rodine. Tam začal vystupovať aj v ochotníckom divadle. Gymnázium ukončil v Banskej Štiavnici. Rodičia z neho chceli mať právnika, nie komedianta. Odišiel preto študovať právo, no popri tom navštevoval ochotnícky krúžok Štefánik. Tam si ho všimli A. Bagar s J. Borodáčom a navrhli mu štúdium na Štátnom konzervatóriu. Napriek sklamaniu rodičov zanechal práva a prestúpil na herectvo. Už počas štúdií v roku 1942 dostal angažmán v SND.
Okrem domovskej scény, kde ostal celých päťdesiat rokov a kde stvárnil viac ako 150 postáv, pôsobil ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu a ako docent na VŠMU.
Jeho charakteristický hlasový prejav si získal obľubu nielen divákov na divadelných scénach, ale aj vo filmoch a seriáloch. Nezabudnuteľná postava deda Jozefa v „Bambuľkiných dobrodružstvách“ oslovuje mladých divákov aj dnes. Pôvodne mal túto postavu hrať Jožko Kroner, ale režisér Juraj Lihosit si do nej presadil Jula Pántika. Práve vďaka hlasovému prejavu ho veľmi často obsadzovali do rozhlasových inscenácií. Divadelní teoretici sa zhodli, že Július Pántik bol najírečitejším reprezentantom našej dediny, jej rôznych sociálnych vrstiev, chlapských nátur, sklonov, ľudovej tragiky a humoru. V roku 1966 ho ocenili titulom Zaslúžilý umelec neskôr v roku 1979 titulom Národný umelec. V Bratislave Dúbravke po ňom pomenovali aj ulicu (2012).
Veľkou prioritou veľkého herca bola rodina a manželka Jolanka, s ktorou strávili spoločných 46 rokov života. Bol tiež členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Po smrti manželky v roku 1992 sa začal zhoršovať aj jeho zdravotný stav.
Július Pántik odišiel fyzicky z tohto sveta vo svojich 80 rokoch, 25. augusta 2002. Jeho telesné ostatky uložili do rodinného hrobu na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Stredných Plachtinciach v učiteľskej rodine. Tam začal vystupovať aj v ochotníckom divadle. Gymnázium ukončil v Banskej Štiavnici. Rodičia z neho chceli mať právnika, nie komedianta. Odišiel preto študovať právo, no popri tom navštevoval ochotnícky krúžok Štefánik. Tam si ho všimli A. Bagar s J. Borodáčom a navrhli mu štúdium na Štátnom konzervatóriu. Napriek sklamaniu rodičov zanechal práva a prestúpil na herectvo. Už počas štúdií v roku 1942 dostal angažmán v SND.
Okrem domovskej scény, kde ostal celých päťdesiat rokov a kde stvárnil viac ako 150 postáv, pôsobil ako pedagóg na Štátnom konzervatóriu a ako docent na VŠMU.
Jeho charakteristický hlasový prejav si získal obľubu nielen divákov na divadelných scénach, ale aj vo filmoch a seriáloch. Nezabudnuteľná postava deda Jozefa v „Bambuľkiných dobrodružstvách“ oslovuje mladých divákov aj dnes. Pôvodne mal túto postavu hrať Jožko Kroner, ale režisér Juraj Lihosit si do nej presadil Jula Pántika. Práve vďaka hlasovému prejavu ho veľmi často obsadzovali do rozhlasových inscenácií. Divadelní teoretici sa zhodli, že Július Pántik bol najírečitejším reprezentantom našej dediny, jej rôznych sociálnych vrstiev, chlapských nátur, sklonov, ľudovej tragiky a humoru. V roku 1966 ho ocenili titulom Zaslúžilý umelec neskôr v roku 1979 titulom Národný umelec. V Bratislave Dúbravke po ňom pomenovali aj ulicu (2012).
Veľkou prioritou veľkého herca bola rodina a manželka Jolanka, s ktorou strávili spoločných 46 rokov života. Bol tiež členom Evanjelickej cirkvi augsburského vyznania na Slovensku. Po smrti manželky v roku 1992 sa začal zhoršovať aj jeho zdravotný stav.
Július Pántik odišiel fyzicky z tohto sveta vo svojich 80 rokoch, 25. augusta 2002. Jeho telesné ostatky uložili do rodinného hrobu na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroje a literatúra
1 LEIKERT, Jozef. Július Pántik. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 229-231. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Pántik Július. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 520. ISBN 80-200-0443-2
1 LEIKERT, Jozef. Július Pántik. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 229-231. ISBN 978-80-07-01849-5.
2 Pántik Július. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 520. ISBN 80-200-0443-2
Pietor Ivan *29.7.1904 — † 5.8.1977
Člen slávnej rodiny sa narodil v Turčianskom Svätom Martine. Otec Miloš Pietor starší bol divadelník a redaktor novín Národný hlásnik, starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik a spoluzakladateľ Národných novín.
Ivan vyštudoval práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil ako kandidát advokácie od roku 193 ako advokát v Bratislave. Počas Slovenského štátu pôsobil v odboji a pomáhal židom. Ako spolupracovník Vavro Šrobára sa podieľal aj na prípravách SNP.
V apríli 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera ako minister vnútorného obchodu, neskôr dopravy. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi a bol medzi ministrami, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu a po komunistickom puči odišiel z politiky.
Jeho sestra bola známou herečkou Naďa Hejná, jeho syn Miloš Pietor ml. sa stal známym slovenským režisérom, vnuk Miloš Pietor najml. Je scénografom a architektom, pravnučka Mária Pietorová je moderátorka.
JUDr. Ivan Pietor zomrel v Trenčíne †5.8.1977 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave v rodinnom hrobe.
Člen slávnej rodiny sa narodil v Turčianskom Svätom Martine. Otec Miloš Pietor starší bol divadelník a redaktor novín Národný hlásnik, starý otec Ambro Pietor bol novinár, politik a spoluzakladateľ Národných novín.
Ivan vyštudoval práva na Právnickej fakulte Karlovej univerzity, pôsobil ako kandidát advokácie od roku 193 ako advokát v Bratislave. Počas Slovenského štátu pôsobil v odboji a pomáhal židom. Ako spolupracovník Vavro Šrobára sa podieľal aj na prípravách SNP.
V apríli 1945 sa stal súčasťou prvej slobodnej česko-slovenskej vlády Zdeňka Fierlingera ako minister vnútorného obchodu, neskôr dopravy. V roku 1947 patril medzi ministrov, ktorí hlasovali za udelenie milosti bývalému prezidentovi Slovenského štátu Jozefovi Tisovi a bol medzi ministrami, ktorí podali 20. februára 1948 demisiu a po komunistickom puči odišiel z politiky.
Jeho sestra bola známou herečkou Naďa Hejná, jeho syn Miloš Pietor ml. sa stal známym slovenským režisérom, vnuk Miloš Pietor najml. Je scénografom a architektom, pravnučka Mária Pietorová je moderátorka.
JUDr. Ivan Pietor zomrel v Trenčíne †5.8.1977 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Pri Kozej bráne v Bratislave v rodinnom hrobe.
Zdroje a literatúra
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Ivan Pietor. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 52. ISBN 978-80-569-0700-9.
2 Pietor Ivan. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 542. ISBN 80-200-0443-2
1 OBUCHOVÁ, Viera a HOLČÍK, Štefan. Ivan Pietor. In: Cintorín pri Kozej bráne. 2 vydanie. Bratislava: Marenčin PT spol. s r.o., 2020, s. 52. ISBN 978-80-569-0700-9.
2 Pietor Ivan. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 542. ISBN 80-200-0443-2
Sivák Stanislav *12. 2. 1939 — † 21. 8. 1968
Narodil sa v Bojniciach. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom.
Vyučil sa zámočníkom a ako bolo v tomto kraji zvykom, nastúpil do Banských stavieb. Mal dve sestry Anku a Evu. Postupne sa všetci rozutekali do sveta, pravda, v tej dobe obmedzeného železnou oponou. Kým Anka sa vydala do Opavy, Eva skončila v Bratislave. Aj preto sa Stano rozhodol prísť do hlavného mesta a zamestnal sa v Závodoch priemyslovej automatizácie ZPA.
V osudný deň 21. augusta sa zhodou náhod ocitol pred univerzitou práve v tej chvíli, kedy sa situácia začala vyhrocovať. Zakričal na Danku: „Poď ideme sa schovať dovnútra“, vtedy Ján Holík hodil kameň spoza zátarasu pri univerzite. Dávka z guľometu, ktorá ukončila jeho život okamžite zasiahla aj Danku a odrazená guľka trafila aj Stana. Zvonku sa zranenie nezdalo byť smrteľným, až neskôr sa zistilo, že strela roztrhla brušnú aortu a Sivák zomrel o pár minút neskôr ako Danka Košanová a Ján Holík. Mal iba 29 rokov.
Po jeho prevoze do rodných Bojníc ho ŠtB zakázala riadne vystaviť v dome smútku, lebo sa obávala protištátnej demonštrácie. Pomohla až miestna fara, kde v kaplnke prebehla aj rozlúčka. Jeho kamaráti sa dohodli, že sa pri jeho hrobe budú stretávať rok čo rok. Tento zámer im ale pod hrozbou represií nevyšiel, a tak sa na miestnom cintoríne viackrát už nestretli.
Štyri desaťročia visela na budove univerzity tabuľa iba s jediným menom – Košanová. Rodina Stana Siváka sa hneď po revolúcii snažila o morálnu satisfakciu. Márne. Všetky doklady ohľadom jeho smrti, vrátane písomného vyjadrenia vtedajšieho Sovietskeho velenia vojsk, napokon skončili v rukách mladej redaktorky novovzniknutého periodika ZMENA, ktorá prisľúbila zverejnenie, a samozrejme aj podporu pri jednaní s vtedajšími úradmi. Napokon vyšiel krátky článoček a odvtedy sa dievčina -redaktorka stratila v dave, spolu so všetkou Sivákovou dokumentáciou.
Na bojnickom cintoríne stojí pomníček, ktorý pripomína túto tragickú obeť len vďaka ZPKO – Zväzu protikomunistického odboja. Iba vďaka nim sa podarilo na náhrobník napísať ako zahynul.
Narodil sa v Bojniciach. V detstve bol medzi svojimi rovesníkmi najviac viditeľným vďaka pestvám, ktoré dokázal bleskovo vymyslieť a aj zrealizovať. Veľmi rád chodil na ryby k rieke Nitra a obohacoval tak rodinný stôl rôznymi pochúťkami rybacieho sveta, čo bolo krátko po vojne významným prínosom.
Vyučil sa zámočníkom a ako bolo v tomto kraji zvykom, nastúpil do Banských stavieb. Mal dve sestry Anku a Evu. Postupne sa všetci rozutekali do sveta, pravda, v tej dobe obmedzeného železnou oponou. Kým Anka sa vydala do Opavy, Eva skončila v Bratislave. Aj preto sa Stano rozhodol prísť do hlavného mesta a zamestnal sa v Závodoch priemyslovej automatizácie ZPA.
V osudný deň 21. augusta sa zhodou náhod ocitol pred univerzitou práve v tej chvíli, kedy sa situácia začala vyhrocovať. Zakričal na Danku: „Poď ideme sa schovať dovnútra“, vtedy Ján Holík hodil kameň spoza zátarasu pri univerzite. Dávka z guľometu, ktorá ukončila jeho život okamžite zasiahla aj Danku a odrazená guľka trafila aj Stana. Zvonku sa zranenie nezdalo byť smrteľným, až neskôr sa zistilo, že strela roztrhla brušnú aortu a Sivák zomrel o pár minút neskôr ako Danka Košanová a Ján Holík. Mal iba 29 rokov.
Po jeho prevoze do rodných Bojníc ho ŠtB zakázala riadne vystaviť v dome smútku, lebo sa obávala protištátnej demonštrácie. Pomohla až miestna fara, kde v kaplnke prebehla aj rozlúčka. Jeho kamaráti sa dohodli, že sa pri jeho hrobe budú stretávať rok čo rok. Tento zámer im ale pod hrozbou represií nevyšiel, a tak sa na miestnom cintoríne viackrát už nestretli.
Štyri desaťročia visela na budove univerzity tabuľa iba s jediným menom – Košanová. Rodina Stana Siváka sa hneď po revolúcii snažila o morálnu satisfakciu. Márne. Všetky doklady ohľadom jeho smrti, vrátane písomného vyjadrenia vtedajšieho Sovietskeho velenia vojsk, napokon skončili v rukách mladej redaktorky novovzniknutého periodika ZMENA, ktorá prisľúbila zverejnenie, a samozrejme aj podporu pri jednaní s vtedajšími úradmi. Napokon vyšiel krátky článoček a odvtedy sa dievčina -redaktorka stratila v dave, spolu so všetkou Sivákovou dokumentáciou.
Na bojnickom cintoríne stojí pomníček, ktorý pripomína túto tragickú obeť len vďaka ZPKO – Zväzu protikomunistického odboja. Iba vďaka nim sa podarilo na náhrobník napísať ako zahynul.
Zdroje a literatúra
ONDERA, Pavel. Zabudnuté obete augusta 1968. SAPaKS časopis Slovenské pohrebníctvo [online]. 2016, 19.8.2016, [cit. 2024-07-31].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/zabudnute-obete-augusta-1968
ONDERA, Pavel. Zabudnuté obete augusta 1968. SAPaKS časopis Slovenské pohrebníctvo [online]. 2016, 19.8.2016, [cit. 2024-07-31].
Dostupné z: https://www.pohrebnictvo.sk/zabudnute-obete-augusta-1968
Strnisková Viera *30.10.1929 — †31.8.2013
Narodila sa v Hlohovci. Jej brat Vladimír (1938) je divadelným režisérom. Viera sa chcela pôvodne vydať inou cestou akú poznáme. Začala študovať Filozofickú a neskôr Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napokon sa rozhodla pre herectvo a začala svoju kariéru na Novej Scéne v Bratislave. Až do roku 1962 vystriedala viacero divadelných scén Československa až napokon našla svoje pôsobisko v Slovenskom národnom divadle.
Už za pôsobenia na oblasti ju oslovil aj film. Väčšinou točila na Slovensku v českej kinematografii sa objavila len trikrát. Naopak v slovenskom rozhlase mala úloh nadostač.
Získala rad ocenení, spomeňme Zaslúžilá umelkyňa (1969), MTF Zlatá Praha (najlepší ženský herecký výkon 1969), Krištáľová ruža (1980), cena Karla Čapka (1996), Zlatá slučka (dabing 2001), Pribinov kríž II. triedy (2003) a Kvet Tálie (2004).
Zomrela vo svojich nedožitých 84 rokov v Bratislave a je pochovaná cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Narodila sa v Hlohovci. Jej brat Vladimír (1938) je divadelným režisérom. Viera sa chcela pôvodne vydať inou cestou akú poznáme. Začala študovať Filozofickú a neskôr Lekársku fakultu Univerzity Komenského v Bratislave. Napokon sa rozhodla pre herectvo a začala svoju kariéru na Novej Scéne v Bratislave. Až do roku 1962 vystriedala viacero divadelných scén Československa až napokon našla svoje pôsobisko v Slovenskom národnom divadle.
Už za pôsobenia na oblasti ju oslovil aj film. Väčšinou točila na Slovensku v českej kinematografii sa objavila len trikrát. Naopak v slovenskom rozhlase mala úloh nadostač.
Získala rad ocenení, spomeňme Zaslúžilá umelkyňa (1969), MTF Zlatá Praha (najlepší ženský herecký výkon 1969), Krištáľová ruža (1980), cena Karla Čapka (1996), Zlatá slučka (dabing 2001), Pribinov kríž II. triedy (2003) a Kvet Tálie (2004).
Zomrela vo svojich nedožitých 84 rokov v Bratislave a je pochovaná cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroje a literatúra
1 Viera Strnisková. (2023, december 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:56, júl 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viera_Strniskov%C3%A1&oldid=7760057.
2 Strnisková Viera. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 666. ISBN 80-200-0443-2
1 Viera Strnisková. (2023, december 17). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:56, júl 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viera_Strniskov%C3%A1&oldid=7760057.
2 Strnisková Viera. In: Československý biografický slovník. Praha: Academia ČAV, 1992, s. 666. ISBN 80-200-0443-2
Vajanský Svetozár Hurban *16.1.1847 — † 17.8.1916
Svetozár Hurban Vajanský bol prvorodeným synom známeho slovenského národovca a politika, romantického spisovateľa Jozefa Miloslava Hurbana. Narodil sa na fare v Hlbokom šestnásteho januára 1847 a od detstva sa pohyboval v intelektuálnom prostredí kde spoznal otcových priateľov – štúrovcov. Počas štúdia sa najviac priatelil s Andrejom Sládkovičom.
Po ukončení základnej školy Svetozár Hurban navštevoval gymnázium v Modre, Tešíne a v Oberschützene. Už tam po vzore štúrovcov začal písať svoje prvé literárne pokusy. Sú napísané po slovensky a po česky. Vyššie triedy gymnázia navštevoval v Stendale pri Berlíne kde sa dostal do luteránskych rodín, názorovo veľmi blízkych jeho rodine. Maturoval v Banskej Bystrici.
Právo študoval v Bratislave a v Pešti. Pracoval ako advokát v Skalici, Námestove a v Liptovskom Mikuláši. Vajanský bol neúnavný v kultúrnych aktivitách bol tajomníkom spolku Živena a spoluorganizoval národné augustové slávnosti v Martine. Venoval sa aj prekladateľskej práci a jeho zásluhou sa k Slovákom dostali významné diela európskej literatúry. Známy bol ako literárny kritik a esejista. Ako kritik si všímal aj divadelníctvo a výtvarné umenie
Zomrel vo svojich 69 rokoch v Martine kde je aj pochovaný na Národnom cintoríne. Náhrobník je dielom jeho bratranca, známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča.
Svetozár Hurban Vajanský bol prvorodeným synom známeho slovenského národovca a politika, romantického spisovateľa Jozefa Miloslava Hurbana. Narodil sa na fare v Hlbokom šestnásteho januára 1847 a od detstva sa pohyboval v intelektuálnom prostredí kde spoznal otcových priateľov – štúrovcov. Počas štúdia sa najviac priatelil s Andrejom Sládkovičom.
Po ukončení základnej školy Svetozár Hurban navštevoval gymnázium v Modre, Tešíne a v Oberschützene. Už tam po vzore štúrovcov začal písať svoje prvé literárne pokusy. Sú napísané po slovensky a po česky. Vyššie triedy gymnázia navštevoval v Stendale pri Berlíne kde sa dostal do luteránskych rodín, názorovo veľmi blízkych jeho rodine. Maturoval v Banskej Bystrici.
Právo študoval v Bratislave a v Pešti. Pracoval ako advokát v Skalici, Námestove a v Liptovskom Mikuláši. Vajanský bol neúnavný v kultúrnych aktivitách bol tajomníkom spolku Živena a spoluorganizoval národné augustové slávnosti v Martine. Venoval sa aj prekladateľskej práci a jeho zásluhou sa k Slovákom dostali významné diela európskej literatúry. Známy bol ako literárny kritik a esejista. Ako kritik si všímal aj divadelníctvo a výtvarné umenie
Zomrel vo svojich 69 rokoch v Martine kde je aj pochovaný na Národnom cintoríne. Náhrobník je dielom jeho bratranca, známeho slovenského architekta Dušana Jurkoviča.
Zdroje a literatúra
1 Svetozár Hurban-Vajanský. (2024, apríl 21). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:51, júl 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Svetoz%C3%A1r_Hurban-Vajansk%C3%BD&oldid=7839102.
2 LEIKERT, Jozef. Svetozár Hurban Vajanský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 325-327. ISBN 978-80-07-01849-5.
1 Svetozár Hurban-Vajanský. (2024, apríl 21). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:51, júl 31, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Svetoz%C3%A1r_Hurban-Vajansk%C3%BD&oldid=7839102.
2 LEIKERT, Jozef. Svetozár Hurban Vajanský. In: Osobnosti Slovenska I diel. 2 vydanie. Bratislava: Príroda, 2010, s. 325-327. ISBN 978-80-07-01849-5.
Vlach Karol *10.6.1926 — †30.8.1982
Narodil sa v Bratislave. Po ukončení štúdií spieval ako neprofesionál - amatér. Jeho tenor však mal osobitý charakter, bolo len otázkou času, kedy ho uplatní v plnej miere. Najskôr pracoval ako úradník a od roku 1955 prešiel ako sólista na Novú scénu. Debutoval vo Franz Lehárovej Giuditte ako postava Pierrina.
V roku 1960 odišiel na štúdium do bulharskej Sofie, po návrate absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Móryovej. Do roku 1978 bol prvým operetným tenorom divadla Novej scény v Bratislave, rokoch 1977 až 1982 bol aj jej riaditeľom. Titul zaslúžilý umelec dostal v roku 1976.
Pod jeho vedením absolvoval umelecký súbor NS zájazd po krajinách Beneluxu a SRN. On sám viackrát vystupoval v zahraničí, Dánsko, Holandsko, Maďarsko, Nemecko a ZSSR.
Zomrel v Bratislave 30.8.1982 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP.
Narodil sa v Bratislave. Po ukončení štúdií spieval ako neprofesionál - amatér. Jeho tenor však mal osobitý charakter, bolo len otázkou času, kedy ho uplatní v plnej miere. Najskôr pracoval ako úradník a od roku 1955 prešiel ako sólista na Novú scénu. Debutoval vo Franz Lehárovej Giuditte ako postava Pierrina.
V roku 1960 odišiel na štúdium do bulharskej Sofie, po návrate absolvoval štúdium na Konzervatóriu v Bratislave u profesorky Móryovej. Do roku 1978 bol prvým operetným tenorom divadla Novej scény v Bratislave, rokoch 1977 až 1982 bol aj jej riaditeľom. Titul zaslúžilý umelec dostal v roku 1976.
Pod jeho vedením absolvoval umelecký súbor NS zájazd po krajinách Beneluxu a SRN. On sám viackrát vystupoval v zahraničí, Dánsko, Holandsko, Maďarsko, Nemecko a ZSSR.
Zomrel v Bratislave 30.8.1982 jeho hrob sa nachádza na cintoríne Slávičie údolie v Bratislave v sektore VIP.
Viac v článku
BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena. Operné korzo, Pripomíname si v júni (2016). Online. Opera Slovakia. 2016, roč. 2016. ISSN 2453-6490. Dostupné z: https://operaslovakia.sk/pripominame-si-v-juni-2016/. [cit. 2024-07-31].
BLAHOVÁ-MARTIŠOVÁ, Elena. Operné korzo, Pripomíname si v júni (2016). Online. Opera Slovakia. 2016, roč. 2016. ISSN 2453-6490. Dostupné z: https://operaslovakia.sk/pripominame-si-v-juni-2016/. [cit. 2024-07-31].
Poznámka
Na tomto mieste si môžeme tiež pripomenúť osobnosti u ktorých nám chýbajú bližšie informácie. Či už životopisné údaje, alebo informácie o mieste ich posledného odpočinku. Ak máte potrebné údaje, alebo aj link na stránku kde ich získať, pošlite nám ich (v prípade záujmu zverejníme aj vaše meno). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Huťan Martin.*7.10.1951 — † 8.6.2012.cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Korkoš Ludwik *17.1.1928 — † 24.12.1992 Slávičie údolie
Kostrová Bendová Krista *27.1.1923 — † 27.1.1988 Slávičie údolie
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 08. 2024
Rýchle hľadanie
Adamovič Jozef *23.4.1939 — † 2.8.2013, Martinský cintorín, Bratislava
Bartfay Július *28.9.1988 — † 25.8.1979, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Dančiak Stano *26.10.1942 — † 4.8.2018, Ondrejský cintorín, Bratislava
Demjén Štefan *15.2.1912 † 10.8.2001, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Gessay Ignác *17.6.1874 — † 12.8.1928, Ondrejský cintorín, Bratislava
Kadavy Jan *7.4.1810 — † 11.8.1883, Národný cintorín Martin
Košanová Dana *24.7.1953 — † 21.8.1968, Martinský cintorín, Bratislava
Kuzmány Karol *16.11.1806 — † 14.8.1866, Národný cintorín Martin
Legner Peter *3.3.1952 — † 22.8.1968, Martinský cintorín, Bratislava
Pántik Július *15.1.1922 — † 25.8.2002, Martinský cintorín, Bratislava
Pietor Ivan *29.7.1904 — † 5.8.1977, cintorín Pri Kozej bráne, Bratislava
Sivák Stanislav *12.2.1939 — † 21.8.1968, Miestny cintorín Bojnice
Strnisková Viera *30.10.1929 — † 31.8.2013, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Vajanský Svetozár Hurban *16.1.1847 — † 17.8.1916, Národný cintorín Martin
Vlach Karol *10.6.1926 — † 30.8.1982, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Späť na tému Výročia
