Apríl - mesiac ich odchodu
Apríl 2024 Je zvykom pripomínať si našich blízkych pri príležitosti výročia dňa narodenia alebo úmrtia. Väčšinou spomienky časom vyblednú, milosrdný čas zhojí bolesť v srdci. V prípade nás obyčajných ľudí nie je ničím výnimočným, ak si tretia generácia už nevie vybaviť nielen podobu, ale ani spomienky na zosnulého. Inak je to v prípade verejne známych osobností, ktoré sa zapísali do dejín Slovenska.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
Slovensko má tisíce osobností, ktoré viac či menej vynikli vo svojich pôsobiskách, ktoré sa zaslúžili o budovanie našej krajiny a ktoré ju nielen reprezentovali, ale stali sa aj vzormi pre nás žijúcich i generácie, ktoré prídu po nás. Všade po svete si ľudia ctia svojich významných predkov a dávajú to najavo aj starostlivosťou o ich miesta posledného odpočinku. V Paríži majú ikonický cintorín Père-Lachaise, vo Viedni ide napríklad o Zentralfriedhof (Ústredný cintorín), kde najvýznamnejšie osobnosti majú miesto čo najbližšie k stredu cintorína.
U nás sa prívlastkom „národný“ pýši cintorín v Martine (v roku 1967 vyhlásený za kultúrnu pamiatku), no dnes už ide skôr len o historický cintorín (cca 50 tisíc pochovaných od 1875). Väčšina pochovaných ktorí tvoria „národné“ pohrebisko tak predstavujú richtári, učitelia, úradníci, poštári, ochotníci, obchodníci, stavitelia, mäsiari, remeselníci, proste obyčajní ľudia, ktorých sú plné cintoríny kdekoľvek na Slovensku. Napríklad cintorín Slávičie údolie v Bratislave bol založený v roku 1912, pochovaných tu bolo odvtedy cca 250 tisíc zosnulých (podobne na Verejnom cintoríne v Košiciach). V súčasnosti (aj behom minulého storočia) sa skutočné osobnosti nechávali a nechávajú pochovať najmä v Bratislave, prípadne vo svojich rodiskách a miestach, kde vyrastali alebo pôsobili.
V tejto rubrike si pripomíname osobnosti, ktoré nejakým spôsobom ostali verejne známymi a v pamäti mnohých obyvateľov bez ohľadu na to, koľko generácií po nich už prišlo.
(foto: Pavel Ondera)
Belohradský Štefan *30. 8. 1930 — †19. 4. 2012
Narodil sa v obci Preseľany. V roku 1952 absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v roku 1959 ukončil štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení.
Učarila mu konštruktívno geometrická tvorba, ktorá sa odklonila od vtedajšieho ponímania noriem socialistického realizmu. Tvoril objekty z plexiskla, kovu, hliníka, duralu a využíva ich optických vlastností. V spolupráci s Arsénom Pohribným, ktorý založil v roku 1967 Klub konkretistov v Prahe, zakladá pod tým istým názvom klub na Slovensku, v Bratislave. V čase svojej vrcholnej tvorby vystavuje diela v Turíne, Paríži, Teheráne, Osake.
V čase normalizácie prišlo k útlmu a ku stiahnutiu sa konkretistov z umeleckých programov, pre režim ich tvorba neprodukovala tak potrebnú ideu socialistickej budúcnosti.
Nespornou zaujímavosťou je aj fakt, že si našiel priestor pre tvorbu náhrobku Jozefa Gregora Tajovského, ktorý môžeme nájsť na cintoríne v Tajove.
Ing. arch. akad. sochár Štefan Belohradský zomrel vo svojich 81 rokoch 19.4.2012 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Narodil sa v obci Preseľany. V roku 1952 absolvoval Fakultu architektúry Slovenskej vysokej školy technickej v Bratislave, v roku 1959 ukončil štúdium sochárstva na Vysokej škole výtvarných umení.
Učarila mu konštruktívno geometrická tvorba, ktorá sa odklonila od vtedajšieho ponímania noriem socialistického realizmu. Tvoril objekty z plexiskla, kovu, hliníka, duralu a využíva ich optických vlastností. V spolupráci s Arsénom Pohribným, ktorý založil v roku 1967 Klub konkretistov v Prahe, zakladá pod tým istým názvom klub na Slovensku, v Bratislave. V čase svojej vrcholnej tvorby vystavuje diela v Turíne, Paríži, Teheráne, Osake.
V čase normalizácie prišlo k útlmu a ku stiahnutiu sa konkretistov z umeleckých programov, pre režim ich tvorba neprodukovala tak potrebnú ideu socialistickej budúcnosti.
Nespornou zaujímavosťou je aj fakt, že si našiel priestor pre tvorbu náhrobku Jozefa Gregora Tajovského, ktorý môžeme nájsť na cintoríne v Tajove.
Ing. arch. akad. sochár Štefan Belohradský zomrel vo svojich 81 rokoch 19.4.2012 a pochovaný je na cintoríne Slávičie údolie Bratislava.
Zdroj: Štefan Belohradský. (2023, október 12). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:42, apríl 1, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=%C5%A0tefan_Belohradsk%C3%BD&oldid=7684658
(foto: Pavel Ondera)
Bielik Paľo *11. 12. 1910 — †23. 4. 1983
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Narodil sa za Rakúsko-Uhorska v malej dedinke Senica, ktorá leží v tesnej blízkosti mesta Banská Bystrica. Aj keď zmienka o nej je už z roku 1422, počet jej obyvateľov bol vždy malý a tak v roku 1971 kedy sa stala mestskou časťou Bystrice mala cca 400 obyvateľov.
Bielik vyučený zámočník vystriedal viacero povolaní (napr. aj predavača či četníka), popritom hral v ochotníckom divadle. Tam ho zaregistroval aj profesor Karol Plicka a odporúčal ho Martinovi Fričovi do filmu Jánošík. Film sa stal najúspešnejším dielom prvej ČSR a Bielika priam vystrelil na herecké dosky. Pôsobil v SND aj na začiatku vojny. Po vypuknutí Slovenského národného povstania nakrútil ako režisér materiál pre dokument „Za slobodu“.
Po vojne niektoré jeho úspešné filmy zavreli komunisti do trezoru ako ideologicky závadné. (Film „Varúj...!“ a „Vlčie diery“). Bielik na to zareagoval a nakrútil ďalšie dva filmy, ktoré boli ideologicky spoplatnené režimu. („Priehrada“ 1950, „Lazy sa pohli“ 1952). Ďalšou „objednanou zákazkou“ režimom bol film „V piatok trinásteho“ 1953. Už o dva roky neskôr dostal titul „Zaslúžilý umelec“ 1955 a v roku 1968 titul „Národný umelec“.
Herec, scenárista, režisér Paľo Bielik zomrel v Bratislave vo svojich 72 rokoch dňa 23.4.1983. Po spopolnení boli jeho ostatky uložené vo V.I.P. priestore (sektor1) v Urnovom háji pri bratislavskom krematóriu.
Zdroj: Paľo Bielik. (2024, marec 3). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 20:23, apríl 1, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Pa%C4%BEo_Bielik&oldid=7812327
(foto: Pavel Ondera)
Kochanský Marián *4. 6. 1955 — †28. 4. 2006
Narodil sa v Partizánskom. Neskorší skladateľ, spevák hral od detstva na akordeóne. Po absolvovaní vzdelania s maturitnou skúškou sa prihlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po škole pracoval ako ekonóm v národnom podniku Zdroj (sieť samoobslúh na Slovensku ekvivalent českého národního podniku Pramen). Neskôr bol vedúcim Domova dôchodcov.
V roku 1982 založil skupinu Lojzo, ktorá sa vymykala z bežného rámca hudobných skupín na Slovensku svojim recesisticky ladenými skladbami. Už samotný zašifrovaný názov tomu napovedal. LOJZO = Ľudový Orchester Jednotnej Zábavy Obyvateľstva. V roku založenia mala 6 členov Marián Kochanský (spev, akordeón), Jozef Ciller (spev, husle), Jozef Štalmašek (spev, gitara), Ján Brzáč (gitara), Tibor Čech (spev, kontrabas), Tomáš Fabor (konferencier, ozembuch).
K neodmysliteľnému imidžu patrili tepláky, baretky, Marián mal na svojom akordeóne telefónne slúchadlo. Okrem rôznych ľudových festivalov vystupovali aj spontánne na verejnosti, najznámejšia pravidelná účasť bola na Trhovisku Miletičova, kde znel hit „Na hrášok na kaleráb“. Dnes na trhovisku nájdeme spomienkovú tabuľu.
Kochanský podľahol rakovine vo veku 50 rokov. Zomrel 25.4.2006 a je pochovaný na cintoríne v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Narodil sa v Partizánskom. Neskorší skladateľ, spevák hral od detstva na akordeóne. Po absolvovaní vzdelania s maturitnou skúškou sa prihlásil na Vysokú školu ekonomickú v Bratislave. Po škole pracoval ako ekonóm v národnom podniku Zdroj (sieť samoobslúh na Slovensku ekvivalent českého národního podniku Pramen). Neskôr bol vedúcim Domova dôchodcov.
V roku 1982 založil skupinu Lojzo, ktorá sa vymykala z bežného rámca hudobných skupín na Slovensku svojim recesisticky ladenými skladbami. Už samotný zašifrovaný názov tomu napovedal. LOJZO = Ľudový Orchester Jednotnej Zábavy Obyvateľstva. V roku založenia mala 6 členov Marián Kochanský (spev, akordeón), Jozef Ciller (spev, husle), Jozef Štalmašek (spev, gitara), Ján Brzáč (gitara), Tibor Čech (spev, kontrabas), Tomáš Fabor (konferencier, ozembuch).
K neodmysliteľnému imidžu patrili tepláky, baretky, Marián mal na svojom akordeóne telefónne slúchadlo. Okrem rôznych ľudových festivalov vystupovali aj spontánne na verejnosti, najznámejšia pravidelná účasť bola na Trhovisku Miletičova, kde znel hit „Na hrášok na kaleráb“. Dnes na trhovisku nájdeme spomienkovú tabuľu.
Kochanský podľahol rakovine vo veku 50 rokov. Zomrel 25.4.2006 a je pochovaný na cintoríne v Urnovom háji pri bratislavskom Krematóriu.
Zdroj: Marián Kochanský. (2023, november 19). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 18:29, apríl 1, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Mari%C3%A1n_Kochansk%C3%BD&oldid=7740975
(foto: Pavel Ondera)
Kubal Viktor *20. 3. 1923 — †24. 4. 1997
Herec, výtvarník, karikaturista, spisovateľ, scenárista, animátor, režisér, humorista, zakladateľ slovenského kresleného filmu, sa narodil vo Svätom Jure, neďaleko Bratislavy. Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú, odbor kreslenie a maľovanie. Absolvoval aj kurz kinetickej fotografie a kinematografie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.
Bol spoluzakladateľom úspešného humoristického periodika Roháč (1948) a pôsobil v ňom až do roku 1966 kedy ho musel proti svojej vôli opustiť. Vrátil sa k výrobe animovaných filmov a začal pôsobiť ako režisér Oddelenia animovanej tvorby v ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Vytvoril takmer 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z nich najznámejšie Janko Hraško, Dita, Zbojník Jurko, Krvavá pani. Svoje karikaturistické dielo prezentoval po Európe a aj na výstavách v zámorí, napríklad v kanadskom Montreale a na Kube.
Viktor Kubal zomrel po dlhotrvajúcej chorobe v roku 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Herec, výtvarník, karikaturista, spisovateľ, scenárista, animátor, režisér, humorista, zakladateľ slovenského kresleného filmu, sa narodil vo Svätom Jure, neďaleko Bratislavy. Absolvoval Slovenskú vysokú školu technickú, odbor kreslenie a maľovanie. Absolvoval aj kurz kinetickej fotografie a kinematografie na Škole umeleckých remesiel v Bratislave.
Bol spoluzakladateľom úspešného humoristického periodika Roháč (1948) a pôsobil v ňom až do roku 1966 kedy ho musel proti svojej vôli opustiť. Vrátil sa k výrobe animovaných filmov a začal pôsobiť ako režisér Oddelenia animovanej tvorby v ateliéroch na bratislavskej Kolibe. Vytvoril takmer 400 krátkometrážnych animovaných filmov, z nich najznámejšie Janko Hraško, Dita, Zbojník Jurko, Krvavá pani. Svoje karikaturistické dielo prezentoval po Európe a aj na výstavách v zámorí, napríklad v kanadskom Montreale a na Kube.
Viktor Kubal zomrel po dlhotrvajúcej chorobe v roku 1997 v Bratislave vo veku 74 rokov. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroj: Viktor Kubal. (2024, február 23). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 16:08, marec 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Viktor_Kubal&oldid=7806835
(foto: Pavel Ondera)
Mrvečka Anton *27. 2. 1934 — †20. 4. 1985
Narodil sa v Budatíne (dnes súčasť Žiliny) v rodine železničiara. V pätnástich rokoch sa vybral do Zvolena na konkurz tamojšieho divadla. Tam ostal dva roky a potom prešiel do Bratislavy a začal účinkovať v činohre Slovenského národného divadla. Herectvo absolvoval v roku 1953 na bratislavskom konzervatóriu. Ešte počas štúdia si ho vybral režisér Jiří Krejčík do filmu Nad námi svítá, hneď potom režisér Kachyňa do filmu Stracená stopa.
Preslávil sa najmä rolami vo filmoch Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). Počas 35 rokov, ktoré strávil v SND vytvoril množstvo postáv, s najslávnejším slovenským muzikálom Na skle maľované precestoval pol Európy. Popri divadle a filme účinkoval aj v rozhlase a dabingu.
V hoteli Carlton sa zoznámil s Viedenčankou Elfriedou a v roku 1959 sa s ňou oženil. Z manželstva vzišli tri dcéry.
Tono Mrvečka (ako ho volali priatelia) dlho trpel psychickým ochorením, ktoré sa prejavovalo ako migréna s úpornými bolesťami hlavy. Dlhodobo užíval proti bolestiam lieky, ale aj tak skončil najskôr na liečení vo vojenskej nemocnici v Bratislave, neskôr na psychiatrickej klinike v Pezinku.
Práve pri hospitalizácii v liečebni Pezinok si siahol na život a 20. apríla 1985 vyskočil z druhého poschodia budovy, ktorá nemala zabezpečené okná. Zomrel vo veku 51 rokov. Ako príčinu úporných bolestí hlavy mu po smrti diagnostikovali lekári atrofiu mozgu. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Narodil sa v Budatíne (dnes súčasť Žiliny) v rodine železničiara. V pätnástich rokoch sa vybral do Zvolena na konkurz tamojšieho divadla. Tam ostal dva roky a potom prešiel do Bratislavy a začal účinkovať v činohre Slovenského národného divadla. Herectvo absolvoval v roku 1953 na bratislavskom konzervatóriu. Ešte počas štúdia si ho vybral režisér Jiří Krejčík do filmu Nad námi svítá, hneď potom režisér Kachyňa do filmu Stracená stopa.
Preslávil sa najmä rolami vo filmoch Šťastie príde v nedeľu (1958) a Skalní v ofsajde (1960). Počas 35 rokov, ktoré strávil v SND vytvoril množstvo postáv, s najslávnejším slovenským muzikálom Na skle maľované precestoval pol Európy. Popri divadle a filme účinkoval aj v rozhlase a dabingu.
V hoteli Carlton sa zoznámil s Viedenčankou Elfriedou a v roku 1959 sa s ňou oženil. Z manželstva vzišli tri dcéry.
Tono Mrvečka (ako ho volali priatelia) dlho trpel psychickým ochorením, ktoré sa prejavovalo ako migréna s úpornými bolesťami hlavy. Dlhodobo užíval proti bolestiam lieky, ale aj tak skončil najskôr na liečení vo vojenskej nemocnici v Bratislave, neskôr na psychiatrickej klinike v Pezinku.
Práve pri hospitalizácii v liečebni Pezinok si siahol na život a 20. apríla 1985 vyskočil z druhého poschodia budovy, ktorá nemala zabezpečené okná. Zomrel vo veku 51 rokov. Ako príčinu úporných bolestí hlavy mu po smrti diagnostikovali lekári atrofiu mozgu. Pochovaný je na Martinskom cintoríne v Bratislave.
Zdroj: ČSFD. Anton Mrvečka. LOPOUR, Jaroslav a Luboš KLUČÁR. Československá filmová databáze [online]. 2001 [cit. 2024-03-29]. Dostupné z: https://www.csfd.cz/tvurce/13019-anton-mrvecka/biografie/?biography=21172
(foto: Pavel Ondera)
Očenáš Andrej *8. 1. 1911 — †8. 4. 1995
Hudobný skladateľ a pedagóg na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) sa narodil v obci Selce neďaleko Banskej Bystrice v rodine tesára. Od malička bol vedený k hudbe, hrával v skupine Selčianski trubači.
Absolvoval kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Alexandra Moyzesa a klavír u Eugena Suchoňa (1937), kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória v Prahe v triede Vítězslava Nováka (1938).
Jeho cítenie, formované od detstva ľudovou hudobnosťou sa prejavilo aj v množstve úprav slovenských ľudových piesní z rodného stredného Slovenska ale aj iných regiónov. Prešiel severné Slovensko, Pohronie, južné Slovensko i Záhorie. Lásku k ľudovej piesni, zvykom a tradíciám sa prejavujú v mnohých jeho dielach. Orientoval sa na symfonickú, vokálno-symfonickú a komornú hudbu inšpirovanú najmä folklórnymi tradíciami rodného kraja. Jeho tvorba je bohatá počtom skladieb i žánrov. Pri príležitosti jeho 55 narodenín prijal z rúk prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka diplom Zaslúžilého umelca. Odovzdávania sa účastnili aj Ján Cikker a Eugen Suchoň (7.1.1966). Vo veku 84 rokov zomiera Andrej Očenáš v Bratislave. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P.
Hudobný skladateľ a pedagóg na bratislavskej Vysokej škole múzických umení (VŠMU) sa narodil v obci Selce neďaleko Banskej Bystrice v rodine tesára. Od malička bol vedený k hudbe, hrával v skupine Selčianski trubači.
Absolvoval kompozíciu a dirigovanie na Hudobnej a dramatickej akadémii v Bratislave u Alexandra Moyzesa a klavír u Eugena Suchoňa (1937), kompozíciu na Majstrovskej škole konzervatória v Prahe v triede Vítězslava Nováka (1938).
Jeho cítenie, formované od detstva ľudovou hudobnosťou sa prejavilo aj v množstve úprav slovenských ľudových piesní z rodného stredného Slovenska ale aj iných regiónov. Prešiel severné Slovensko, Pohronie, južné Slovensko i Záhorie. Lásku k ľudovej piesni, zvykom a tradíciám sa prejavujú v mnohých jeho dielach. Orientoval sa na symfonickú, vokálno-symfonickú a komornú hudbu inšpirovanú najmä folklórnymi tradíciami rodného kraja. Jeho tvorba je bohatá počtom skladieb i žánrov. Pri príležitosti jeho 55 narodenín prijal z rúk prvého tajomníka ÚV KSS Alexandra Dubčeka diplom Zaslúžilého umelca. Odovzdávania sa účastnili aj Ján Cikker a Eugen Suchoň (7.1.1966). Vo veku 84 rokov zomiera Andrej Očenáš v Bratislave. Miesto svojho posledného odpočinku našiel na cintoríne Urnový háj pri bratislavskom Krematóriu v sektore I. určenom pre V.I.P.
Zdroj: Andrej Očenáš. (2023, október 26). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 15:50, marec 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Andrej_O%C4%8Den%C3%A1%C5%A1&oldid=7726228
(foto: Pavel Ondera)
Radič Stano *7. 5. 1955 — †8. 4. 2005
Narodil sa v Kalinove v okrese Lučenec. Po maturite začal pracovať v Závodoch ťažkého strojárstva v Hriňovej. Odtiaľ odišiel študovať do Bratislavy sociológiu na Filozofickej fakulte UK. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Ivetou Karafiátovou, neskôr Radičovou. Manželstvo im vydržalo 25 rokov až do nečakanej Stankovej smrti v roku 2005, kedy sa Iveta Radičová stala aj ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.
Po ukončení štúdií pracoval ako sociológ v Československom rozhlase, neskôr (1983) sa stal redaktorom a od roku 1990 aj vedúcim Redakcie zábavy. Ako člen VPN bol jeden čas aj poslancom SNR. V roku 1993 sa osamostatnil a pracoval na „voľnej nohe“ v slobodnom povolaní prostredníctvom neziskovej organizácie NEO a agentúry Filipson, ktorých bol aj spoluzakladateľom.
Bol vynikajúcim humoristom, glosátorom a zabávačom. Vedel komentovať politické dianie a problémy slovenskej spoločnosti s nadhľadom a pointou triafajúcou presne do stredu. Jeho sociologický pohľad v politickej satire pomenovával veci pravdivo a otvorene, čo bolo tŕňom v oku vládnucej klike. Pôsobil tiež ako moderátor a popri tom ako scenárista, redaktor a autor; spolupracoval s Jarom Filipom či Jánom Snopkom.
V roku 2005 mu vyšla kniha s názvom „Aforizmy Stana Radiča“, vydavateľstvo Space, ktorá obsahuje cca 1 600 aforizmov z rokov 1980 – 2005.
Stano radič zomrel nečakane na následky srdcového infarktu počas jazdy vozidlom na Plynárenskej ulici v Bratislave. Aj keď záchranári boli u neho do pár minút, všetky snahy o návrat životných funkcií boli márne. Svedkom udalosti bola dcéra Eva, ktorá sa viezla s ním. Zomrel necelý mesiac pred svojimi 50 narodeninami 8. apríla 2005 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa-Ružinov, Bratislava.
Narodil sa v Kalinove v okrese Lučenec. Po maturite začal pracovať v Závodoch ťažkého strojárstva v Hriňovej. Odtiaľ odišiel študovať do Bratislavy sociológiu na Filozofickej fakulte UK. Tam sa zoznámil aj so svojou budúcou manželkou Ivetou Karafiátovou, neskôr Radičovou. Manželstvo im vydržalo 25 rokov až do nečakanej Stankovej smrti v roku 2005, kedy sa Iveta Radičová stala aj ministerkou práce, sociálnych vecí a rodiny.
Po ukončení štúdií pracoval ako sociológ v Československom rozhlase, neskôr (1983) sa stal redaktorom a od roku 1990 aj vedúcim Redakcie zábavy. Ako člen VPN bol jeden čas aj poslancom SNR. V roku 1993 sa osamostatnil a pracoval na „voľnej nohe“ v slobodnom povolaní prostredníctvom neziskovej organizácie NEO a agentúry Filipson, ktorých bol aj spoluzakladateľom.
Bol vynikajúcim humoristom, glosátorom a zabávačom. Vedel komentovať politické dianie a problémy slovenskej spoločnosti s nadhľadom a pointou triafajúcou presne do stredu. Jeho sociologický pohľad v politickej satire pomenovával veci pravdivo a otvorene, čo bolo tŕňom v oku vládnucej klike. Pôsobil tiež ako moderátor a popri tom ako scenárista, redaktor a autor; spolupracoval s Jarom Filipom či Jánom Snopkom.
V roku 2005 mu vyšla kniha s názvom „Aforizmy Stana Radiča“, vydavateľstvo Space, ktorá obsahuje cca 1 600 aforizmov z rokov 1980 – 2005.
Stano radič zomrel nečakane na následky srdcového infarktu počas jazdy vozidlom na Plynárenskej ulici v Bratislave. Aj keď záchranári boli u neho do pár minút, všetky snahy o návrat životných funkcií boli márne. Svedkom udalosti bola dcéra Eva, ktorá sa viezla s ním. Zomrel necelý mesiac pred svojimi 50 narodeninami 8. apríla 2005 a pochovaný je na cintoríne Vrakuňa-Ružinov, Bratislava.
Zdroj: Stano Radič. (2023, október 10). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:16, marec 29, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Stano_Radi%C4%8D&oldid=7673489
(foto: Pavel Ondera)
Tiso Jozef *13. 10. 1887 — †18. 4. 1947
Narodil sa v Bytči vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v rodine mäsiara. Do ľudovej školy začal chodiť v mieste bydliska, neskôr ho rodičia dali študovať na chlapčenské gymnázium do Žiliny. Po štyroch rokoch prešiel na piaristické gymnázium do Nitry. Odtiaľ ho nitriansky biskup poslal na štúdium univerzity s názvom Pázmaneum pre perspektívnych adeptov na funkciu kňaza.
14. 10. 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil do hodnosti kňaza. Popri práci kaplána nevykonával iba pastoračnú činnosť ale vyučoval aj slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
Po vzniku ČSR sa dal na politickú dráhu. Ako vedúca osobnosť Slovenskej ľudovej strany (obdoba SNS), neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu bojoval za autonómiu Slovenska. Od roku 1925 bol aj poslancom Národného zhromaždenia. Keď HSĽS vstúpila do vlády Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Po vzniku Slovenskej republiky bol Tiso 26. 10. 1939 zvolený za Prezidenta a tým aj vrchného veliteľa slovenskej armády.
Po skončení 2. svetovej vojny bol Tiso na úteku zatknutý a prevezený na Slovensko a postavený pred súd. Obžaloba mu kládla za vinu rozbitie Československej republiky, podpora nemeckého vojnového vedenia, marenie Slovenského národného povstania a zločiny proti ľudskosti. Rozsudok bol vynesený 15. 4. 1947. Jozef Tiso bol popravený o tri dni neskôr 18. 4. 1947.1
Na Martinskom cintoríne v Bratislave sa nachádza jeho hrob. O tom kde sa nachádzajú v skutočnosti jeho telesné ostatky sa vedú spory. Vraj bol hrob exhumovaný v časoch ŠTB a ostatky spálené v krematóriu. Naopak nájomca hrobu Stanislav Pánis dal hrob otvoriť a vraj sa v ňom našiel biely golierik, pátričky, okuliare s puzdrom a „nejaké“ kosti. Komu patria dodnes nepotvrdili.2, 3,
Narodil sa v Bytči vo vtedajšom Rakúsko-Uhorsku v rodine mäsiara. Do ľudovej školy začal chodiť v mieste bydliska, neskôr ho rodičia dali študovať na chlapčenské gymnázium do Žiliny. Po štyroch rokoch prešiel na piaristické gymnázium do Nitry. Odtiaľ ho nitriansky biskup poslal na štúdium univerzity s názvom Pázmaneum pre perspektívnych adeptov na funkciu kňaza.
14. 10. 1910 ho košický biskup Augustín Fischer-Colbrie vysvätil do hodnosti kňaza. Popri práci kaplána nevykonával iba pastoračnú činnosť ale vyučoval aj slovenčinu a pracoval v oblasti kultúry.
Po vzniku ČSR sa dal na politickú dráhu. Ako vedúca osobnosť Slovenskej ľudovej strany (obdoba SNS), neskôr premenovanej na Hlinkovú slovenskú ľudovú stranu bojoval za autonómiu Slovenska. Od roku 1925 bol aj poslancom Národného zhromaždenia. Keď HSĽS vstúpila do vlády Tiso sa stal ministrom zdravotníctva a telovýchovy. Po vzniku Slovenskej republiky bol Tiso 26. 10. 1939 zvolený za Prezidenta a tým aj vrchného veliteľa slovenskej armády.
Po skončení 2. svetovej vojny bol Tiso na úteku zatknutý a prevezený na Slovensko a postavený pred súd. Obžaloba mu kládla za vinu rozbitie Československej republiky, podpora nemeckého vojnového vedenia, marenie Slovenského národného povstania a zločiny proti ľudskosti. Rozsudok bol vynesený 15. 4. 1947. Jozef Tiso bol popravený o tri dni neskôr 18. 4. 1947.1
Na Martinskom cintoríne v Bratislave sa nachádza jeho hrob. O tom kde sa nachádzajú v skutočnosti jeho telesné ostatky sa vedú spory. Vraj bol hrob exhumovaný v časoch ŠTB a ostatky spálené v krematóriu. Naopak nájomca hrobu Stanislav Pánis dal hrob otvoriť a vraj sa v ňom našiel biely golierik, pátričky, okuliare s puzdrom a „nejaké“ kosti. Komu patria dodnes nepotvrdili.2, 3,
1) Jozef Tiso. (2024, marec 7). Wikipédia, Slobodná encyklopédia. Získané 19:50, apríl 1, 2024 z //sk.wikipedia.org/w/index.php?title=Jozef_Tiso&oldid=7815341
2) JC, PRAVDA. Hrob prezidenta Tisa nechal prekopať Pánis. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153476-hrob-prezidenta-tisa-nechal-prekopat-panis/
3) ČTK. Na hrob Jozefa Tisa osadili nový pomník. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153492-na-hrob-jozefa-tisa-osadili-novy-pomnik/
2) JC, PRAVDA. Hrob prezidenta Tisa nechal prekopať Pánis. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153476-hrob-prezidenta-tisa-nechal-prekopat-panis/
3) ČTK. Na hrob Jozefa Tisa osadili nový pomník. Spravy.pravda.sk [online]. 2007 [cit. 2024-04-01]. Dostupné z: https://spravy.pravda.sk/domace/clanok/153492-na-hrob-jozefa-tisa-osadili-novy-pomnik/
(foto: Pavel Ondera)
Valach Gustáv *16. 3. 1921 — †27. 4. 2002
Narodil sa v Hontianských Nemciach pri Krupine. Už počas základnej školy a neskôr na gymnáziu sa venoval ochotníčeniu. Po maturite v Banskej Bystrici odišiel do Bratislavy. Okrem štúdiá na Právnickej fakulte navštevoval aj Konzervatórium. Vhod mu padla aj práca hlásateľa v rozhlase do roku 1943, kedy musel narukovať do armády Slovenského štátu. Po vojne sa stal členom činohry SND.
Kvôli jeho hlbokej viere praktizujúceho katolíka sa neustále dostával do sporov s predstaviteľmi a posluhovačmi režimu. Napriek tomu, že už v roku 1955 dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda, v roku 1959 musel z divadla odísť a až do roku 1962, kedy prichádzalo k zmierneniu prenasledovania, pracoval ako robotník v Polygrafických závodoch a Pozemných stavbách.
Medzi prvé ponúknuté role boli dve postavy v hre Zástupca. Ako prvého mal hrať pápeža (podľa Valacha však išlo prezentáciu osoby pápeža v rozpore s historickými skutočnosťami), a roľu odmietol. Ako druhú mu ponúkli postavu esesáka v tej istej hre a aj tú odmietol. Neprijal ich ani po predvolaní k vtedajšiemu ideológovi Biľakovi (tiež veriaci, ale pravoslávny).
Valach bol počas celého svojho života otvorene charakterný, priamy, s hlbokým náboženským, sociálnym aj vlasteneckým cítením. Bol presvedčeným obhajcom Slovenského štátu a svoje zásady si nenechal nikým vyvracať.
Po tom ako účinkoval v Gajerovej trilógii o hajnom Strakovi spolu s detskou hereckou hviezdou Tomášom Holým sa už nikto proti jeho hereckým schopnostiam nepostavil. Za svoju kariéru stvárnil viac ako 200 postáv v divadle, rozhlase, filme a televízii. V roku 1992 odišiel z divadla, vo svojich 81 rokoch zomrel 27. apríla 2002 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa-Ružinov, Bratislava.
Narodil sa v Hontianských Nemciach pri Krupine. Už počas základnej školy a neskôr na gymnáziu sa venoval ochotníčeniu. Po maturite v Banskej Bystrici odišiel do Bratislavy. Okrem štúdiá na Právnickej fakulte navštevoval aj Konzervatórium. Vhod mu padla aj práca hlásateľa v rozhlase do roku 1943, kedy musel narukovať do armády Slovenského štátu. Po vojne sa stal členom činohry SND.
Kvôli jeho hlbokej viere praktizujúceho katolíka sa neustále dostával do sporov s predstaviteľmi a posluhovačmi režimu. Napriek tomu, že už v roku 1955 dostal Štátnu cenu Klementa Gottwalda, v roku 1959 musel z divadla odísť a až do roku 1962, kedy prichádzalo k zmierneniu prenasledovania, pracoval ako robotník v Polygrafických závodoch a Pozemných stavbách.
Medzi prvé ponúknuté role boli dve postavy v hre Zástupca. Ako prvého mal hrať pápeža (podľa Valacha však išlo prezentáciu osoby pápeža v rozpore s historickými skutočnosťami), a roľu odmietol. Ako druhú mu ponúkli postavu esesáka v tej istej hre a aj tú odmietol. Neprijal ich ani po predvolaní k vtedajšiemu ideológovi Biľakovi (tiež veriaci, ale pravoslávny).
Valach bol počas celého svojho života otvorene charakterný, priamy, s hlbokým náboženským, sociálnym aj vlasteneckým cítením. Bol presvedčeným obhajcom Slovenského štátu a svoje zásady si nenechal nikým vyvracať.
Po tom ako účinkoval v Gajerovej trilógii o hajnom Strakovi spolu s detskou hereckou hviezdou Tomášom Holým sa už nikto proti jeho hereckým schopnostiam nepostavil. Za svoju kariéru stvárnil viac ako 200 postáv v divadle, rozhlase, filme a televízii. V roku 1992 odišiel z divadla, vo svojich 81 rokoch zomrel 27. apríla 2002 a je pochovaný na cintoríne Vrakuňa-Ružinov, Bratislava.
Zdroj: ČSFD. Gustav Valach. LOPOUR, Jaroslav. Československá filmová databáze [online]. 2001 [cit. 2024-03-29]. Dostupné z: https://www.csfd.sk/tvorca/5804-gustav-valach/biografia/?biography=20548
Poznámka
Ak máte aj vy vo vašom okolí na cintoríne pochovanú významnú osobnosť, pošlite nám jej údaje a foto miesta posledného odpočinku (v čo najväčšej kvalite aj s vaším menom, ktoré zverejníme pri publikovaní vašej fotografie). Adresa redakcie: pohrebnictvo@pohrebnictvo.sk
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 04. 2024
V prípade použitia fotografie z článku rešpektujte prosím autorské práva a pod foto uveďte minimálne zdroj www.pohrebnictvo.sk (alebo priamy link na článok) a meno autora fotografie.
Text a fotografie Pavel Ondera © Slovenské pohrebníctvo
publikované na portáli SP net 04. 2024
Rýchle hľadanie
Belohradský Štefan *30. 8. 1930 — †19. 4. 2012, cintorín Slávičie údolie, Bratislava
Bielik Paľo *11. 12. 1910 — †23. 4. 1983, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Kochanský Marián *4. 6. 1955 — †28. 4. 2006, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Kubal Viktor *20. 3. 1923 — †24. 4. 1997, Martinský cintorín, Bratislava
Mrvečka Anton *27. 2. 1934 — †20. 4. 1985, Martinský cintorín, Bratislava
Očenáš Andrej *8. 1. 1911 — †8. 4. 1995, Urnový háj pri Krematóriu, Bratislava
Radič Stano *7. 5. 1955 — †8. 4. 2005, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Tiso Jozef *13. 10. 1887 — †18. 4. 1947, Martinský cintorín, Bratislava
Valach Gustáv *16. 3. 1921 — †27. 4. 2002, cintorín Vrakuňa-Ružinov, Bratislava
Späť na tému Výročia
