Ako Martin Luther vynašiel Ježiška
Martin Luther (1483 - 1546) sa preslávil ako vodca reformačného hnutia, zakladateľ evanjelickej cirkvi a bol to práve on, kto zaviedol tradíciu dávania darčekov na Štedrý večer.
Keď sa Martin Luther dňa 10. novembra 1483 narodil, nik nemohol ani len tušiť, akú revolúciu v kresťanskom svete spôsobí.
Vodca najmohutnejšieho reformačného prúdu v Nemecku sa nechal inšpirovať predrefomátormi (o osudoch predreformátorov sa na našej stránke dočítate v článku Tragické osudy predreformátorov, od ktorých prevzal napríklad odmietanie autority pápeža a rovnako ako jeho predchodcovia zdôrazňoval potrebu prijímania Večery Pánovej pod obidvoma spôsobmi, t. j. s chlebom i vínom.
A o vplyve predreformátorov Petra Valda, Jána Viklifa, Jana Husa a Girolama Savonarolu na učenie Martina Luthera napokon svedčí aj skutočnosť, že ich sochy sú súčasťou monumentálneho Lutherovho pomníka v nemeckom Wormse. Luther sa spoliehal iba na autoritu Písma a za hlavu novej, očistenej cirkvi ustanovil Krista.
Túžba priviesť kresťanov k Biblii a Bohu ho premkla ešte v mladosti, keď ako 28-ročný navštívil Rím. Túto návštevu neskôr komentoval slovami: „Nedal by som za stotisíc zlatých, že som videl Rím, lebo som sa na vlastné oči presvedčil o veľkej skazenosti pápežského dvora.“
A tak i napriek nevôli svojho otca, ktorý ho poslal študovať právo, celé svoje snaženie obetoval jedinému cieľu; znovuoživeniu Kristovej cirkvi. A k tomuto cieľu - okrem Lutherových 95. téz proti odpustkom, ktoré stáli na počiatku reformácie v roku 1517 - mal dopomôcť najmä preklad Biblie, na ktorom začal pracovať v roku 1521. O rok neskôr dokončil preklad Novej zmluvy do nemeckého jazyka a v roku 1534 zasa preložil Starý zákon. Vďaka tomu už nemecká kresťanská obec nemusela stavať svoju vieru na výkladoch kňazov. Lutherov preklad Biblie zabezpečil, aby Kristovo učenie spoznali tisíce ľudí a Evanjelium sa tak konečne stalo radostnou zvesťou v pravom zmysle slova. Veriaci sa oslobodili od závislosti na cirkevných dogmách, Božie Slovo sa stalo prístupným všetkým gramotným Nemcom a z Nemecka sa rýchlo šírilo i do ostatných častí Európy. Luther sa taktiež zameral na vzdelávanie svojho ľudu, pričom neuznával rodové rozdiely a právo na vzdelanie podľa neho mali rovnako ženy, ako muži, čo bola na tú dobu mimoriadne odvážna, revolučná myšlienka.
Jeho aktivity však priniesli aj celkom iný, neželaný rozmer – podobne ako v Anglicku po zverejnení Viklifovho prekladu Biblie, nastali aj na území Nemecka krvavé nepokoje, ktoré napokon viedli k sedliackemu povstaniu (1524 – 1525). Tomu možno porozumieť, ak uvážime, čo vlastne preklad Písma spôsobil.
Keď sa Martin Luther dňa 10. novembra 1483 narodil, nik nemohol ani len tušiť, akú revolúciu v kresťanskom svete spôsobí.
Vodca najmohutnejšieho reformačného prúdu v Nemecku sa nechal inšpirovať predrefomátormi (o osudoch predreformátorov sa na našej stránke dočítate v článku Tragické osudy predreformátorov, od ktorých prevzal napríklad odmietanie autority pápeža a rovnako ako jeho predchodcovia zdôrazňoval potrebu prijímania Večery Pánovej pod obidvoma spôsobmi, t. j. s chlebom i vínom.
A o vplyve predreformátorov Petra Valda, Jána Viklifa, Jana Husa a Girolama Savonarolu na učenie Martina Luthera napokon svedčí aj skutočnosť, že ich sochy sú súčasťou monumentálneho Lutherovho pomníka v nemeckom Wormse. Luther sa spoliehal iba na autoritu Písma a za hlavu novej, očistenej cirkvi ustanovil Krista.
Túžba priviesť kresťanov k Biblii a Bohu ho premkla ešte v mladosti, keď ako 28-ročný navštívil Rím. Túto návštevu neskôr komentoval slovami: „Nedal by som za stotisíc zlatých, že som videl Rím, lebo som sa na vlastné oči presvedčil o veľkej skazenosti pápežského dvora.“
A tak i napriek nevôli svojho otca, ktorý ho poslal študovať právo, celé svoje snaženie obetoval jedinému cieľu; znovuoživeniu Kristovej cirkvi. A k tomuto cieľu - okrem Lutherových 95. téz proti odpustkom, ktoré stáli na počiatku reformácie v roku 1517 - mal dopomôcť najmä preklad Biblie, na ktorom začal pracovať v roku 1521. O rok neskôr dokončil preklad Novej zmluvy do nemeckého jazyka a v roku 1534 zasa preložil Starý zákon. Vďaka tomu už nemecká kresťanská obec nemusela stavať svoju vieru na výkladoch kňazov. Lutherov preklad Biblie zabezpečil, aby Kristovo učenie spoznali tisíce ľudí a Evanjelium sa tak konečne stalo radostnou zvesťou v pravom zmysle slova. Veriaci sa oslobodili od závislosti na cirkevných dogmách, Božie Slovo sa stalo prístupným všetkým gramotným Nemcom a z Nemecka sa rýchlo šírilo i do ostatných častí Európy. Luther sa taktiež zameral na vzdelávanie svojho ľudu, pričom neuznával rodové rozdiely a právo na vzdelanie podľa neho mali rovnako ženy, ako muži, čo bola na tú dobu mimoriadne odvážna, revolučná myšlienka.
Jeho aktivity však priniesli aj celkom iný, neželaný rozmer – podobne ako v Anglicku po zverejnení Viklifovho prekladu Biblie, nastali aj na území Nemecka krvavé nepokoje, ktoré napokon viedli k sedliackemu povstaniu (1524 – 1525). Tomu možno porozumieť, ak uvážime, čo vlastne preklad Písma spôsobil.
Odkrytím tajomstva Biblie sa totiž ľudia napríklad dozvedeli, že boháči sa len ťažko dostanú do neba (Mt. 19/16 – 29), že nasledovníci Krista, najmä kazatelia, majú žiť skromne (Mt. 10. kapitola), a v konečne zrozumiteľnej Biblii si prečítali aj to, že iba úprimná ľútosť spätá s pokáním a hlbokou vierou hriešnikovi zabezpečia omilostenie (Lk. 18/9 – 14), hoci cirkev predávala za týmto účelom odpustky. Tieto informácie boli pre väčšinu kresťanských veriacich novinkou, pretože dovtedy boli kázne veľmi zriedkavé a duchovní viedli omše v latinčine, ktorej však mnohí nerozumeli. Preto niet divu, že poznanie pravdy pobúrilo ľud.
Ale reformátor nechcel násilie, jemu išlo o očistu cirkvi. Dokazujú to aj Lutherove vystúpenia proti obrazoborectvu v roku 1522 a jeho odsúdenie krvavého povstania roľníkov.
Avšak v tomto článku sa zameriame namiesto životopisných dát, ktoré si vážení čitatelia v prípade záujmu môžu vyhľadať napríklad na Wikipédii, skôr na kontroverzné a menej známe stránky Lutherovej povahy, pričom priblížime aj to, ako „vynašiel“ Ježiška a založil jednu z najznámejších kresťanských tradícií dávania vianočných darčekov.
Kontroverzie
Martin Luther žil v nesmierne krutom období ľudských dejín. Počas života musel čeliť prenasledovaniu i hrozbe smrti, keď nad ním rímskonemecký cisár Karol V. vyslovil ríšsku kliatbu (v r. 1521), čím omilostil kohokoľvek, kto by sa pokúsil reformátora zabiť. A tak reformátor prispôsobil prostrediu aj jazyk niektorých svojich diel.
Ostrou kritikou cirkvi naplnil svoje spisy hlavne potom, čo ho v roku 1520 pápež Lev X. pod hrozbou kliatby napomenul, aby odvolal svoje učenie a následne dal verejne spáliť Lutherove diela na námestiach viacerých európskych miest.
Luther reagoval na pápežovu agresiu napísaním rozpravy Proti bule Antikrista (1520), v ktorej okrem iného uvádza: „Či už túto bulu napísal Eck (teológ John Eck, obranca katolíckej viery proti protestantizmu – pozn. red.) alebo pápež, je to súčet všetkých bezbožností, rúhania, neznalostí, drzostí, pokrytectva, klamstiev – jedným slovom, je to Satan a jeho Antikrist.“ Pápeža tu taktiež vyzýva, aby sa vzdal „svojho diabolského rúhania a odvážnej bezbožnosti“. A nebojácne pôsobí i záver jeho vyhlásenia: „Radšej zomriem tisíckrát, než by som mal odvolať jedinú slabiku z odsúdených článkov. A keď ma odsúdite za kacírstvo, potom ja odsúdim vás v mene posvätnej Božej pravdy. Kristus posúdi koho exkomunikácia obstojí. Amen.“
Jeho odpoveď, pochopiteľne, nenaplnila očakávania vtedajších predstaviteľov cirkvi, a tak bol vzhľadom na svoj neoblomný postoj exkomunikovaný.
Ostrý jazyk použil aj v dielach Proti rímskemu pápežstvu, založenému diablom a Zobrazenie pápežstva, ktoré napísal iba rok pred smrťou. Tieto publikácie zároveň poskytujú svedectvo o psychickom rozpoložení reformátora, ktorý sa nachádzal na prahu smrti, sužovaný chorobami a oslabený prepracovanosťou i žiaľom vyvolaným spomienkami na predčasne zosnulú trinásťročnú dcéru Magdalénu a jej sestru Alžbetu, ktorá umrela vo veku osem mesiacov, pravdepodobne následkom morovej nákazy.
Vo svetle cirkevnej histórie však pôsobí štýl Lutherových diel ako celkom prirodzený následok rozhorčenia zo ziskuchtivého konania vtedajších cirkevných predstaviteľov znesväcujúcich princípy Kristovho učenia a dnes, po viac ako piatich storočiach od začiatku reformácie, uznáva opodstatnenosť Lutherovej kritiky aj súčasný pápež František, ktorý, podobne ako kedysi reformátor, len s použitím miernejších slov, poukazuje na „korupciu“, „svetskosť“ a „pripútanosť k peniazom a moci“ vo vtedajšej katolíckej cirkvi.
Celkom inak je to v prípade Lutherovho pamfletu O Židoch a ich klamstvách z roku 1543, kde odporúča vypaľovať synagógy, prinútiť Židov manuálne pracovať a konfiškovať im majetok. Text taktiež obsahuje mnoho ďalších nápadov zameraných na znepríjemňovanie života údajným nepriateľom ľudstva – Židom, ktoré neskôr Adolf Hitler previedol do štátnej politiky. Luther však, na rozdiel od Hitlera, ktorý videl v Židoch príčinu zlej ekonomickej situácie Nemecka, odsudzoval vyznavačov judaizmu pre ich odmietanie kresťanstva. Práve preto, že nechcú prijať dar spasenia skrze vieru v Ježiša Krista, vraj spôsobujú problémy celému svetu. Reformátor pritom dve desaťročia predtým publikoval spis Ježiš Kristus bol rodeným Židom, kde odporúča nepohŕdať Židmi a obracať ich na pravú, kresťanskú vieru. Ako teda vyplýva z kontextu doby, pamflet O Židoch a ich klamstvách bol hlavne reakciou na stroskotanie Lutherových rokovaní s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce, keď napriek jeho dlhoročnému úsiliu nemeckí Židia odmietli prijať kresťanstvo.
Ale Luther nikdy netvrdil, že všetko, čo vykonal a napísal bolo správne. Dokonca povedal, že: „Nijaký omyl nie je taký veľký, aby si nenašiel svojho poslucháča.“ Človeka považoval za stvorenie chybujúce a na smrteľnej posteli prirovnal ľudí k „žobrákom, ktorých sláva spočíva len a len v Kristovi“.
Ako vynašiel Ježiška
A ako to teda bolo s tradíciou vianočných darčekov?
Katolíci si rozdávali darčeky dávno pred Lutherom, na počesť svätého Mikuláša, biskupa z Myry (dnes Demre v Turecku), ktorý žil v 3. - 4. storočí a preslávil sa tým, že podaroval tri mešce zlata dcéram schudobnelého občana z Patary, čím ich uchránil pred hroziacou prostitúciou.
Dary si odovzdávali večer pred jeho sviatkom, prípadne v deň jeho sviatku (6. decembra), a obdarúvané bývali najmä deti. Luther sa však rozhodol upriamiť pozornosť na Krista, a tomu tiež pridelil aj funkciu nositeľa darov.
Rozdávanie darčekov presunul na predvečer sviatku narodenia Pána, pričom za štedrého darcu ustanovil „Ježiška“. A že skutočne mal koho obdarovať, o tom svedčí jeho početné potomstvo.
So svojou milovanou Katarínou, rod. von Bora, mal dovedna 6 detí, a povráva sa, že aj keď žili v chudobe, ich manželstvo bolo šťastné, a tak je možné, že nejaký ten darček sa „ušiel“ i reformátorovej manželke. Každopádne dary údajne nechával Luther (alias Ježiško) na posteliach obdarovaných, neukladal ich pod stromček.
Zvyk najrpv prevzali reformátorovi stúpenci a postupne sa rozšíril i medzi katolíkmi.
Čo sa týka tradície ozdobovania stromčekov, aj tá pochádza z nemeckého protestanského prostredia, kde sa ujala niekedy v druhej polovici 16. storočia, a až neskôr sa dostala k ostatným veriacim.
Ale reformátor nechcel násilie, jemu išlo o očistu cirkvi. Dokazujú to aj Lutherove vystúpenia proti obrazoborectvu v roku 1522 a jeho odsúdenie krvavého povstania roľníkov.
Avšak v tomto článku sa zameriame namiesto životopisných dát, ktoré si vážení čitatelia v prípade záujmu môžu vyhľadať napríklad na Wikipédii, skôr na kontroverzné a menej známe stránky Lutherovej povahy, pričom priblížime aj to, ako „vynašiel“ Ježiška a založil jednu z najznámejších kresťanských tradícií dávania vianočných darčekov.
Kontroverzie
Martin Luther žil v nesmierne krutom období ľudských dejín. Počas života musel čeliť prenasledovaniu i hrozbe smrti, keď nad ním rímskonemecký cisár Karol V. vyslovil ríšsku kliatbu (v r. 1521), čím omilostil kohokoľvek, kto by sa pokúsil reformátora zabiť. A tak reformátor prispôsobil prostrediu aj jazyk niektorých svojich diel.
Ostrou kritikou cirkvi naplnil svoje spisy hlavne potom, čo ho v roku 1520 pápež Lev X. pod hrozbou kliatby napomenul, aby odvolal svoje učenie a následne dal verejne spáliť Lutherove diela na námestiach viacerých európskych miest.
Luther reagoval na pápežovu agresiu napísaním rozpravy Proti bule Antikrista (1520), v ktorej okrem iného uvádza: „Či už túto bulu napísal Eck (teológ John Eck, obranca katolíckej viery proti protestantizmu – pozn. red.) alebo pápež, je to súčet všetkých bezbožností, rúhania, neznalostí, drzostí, pokrytectva, klamstiev – jedným slovom, je to Satan a jeho Antikrist.“ Pápeža tu taktiež vyzýva, aby sa vzdal „svojho diabolského rúhania a odvážnej bezbožnosti“. A nebojácne pôsobí i záver jeho vyhlásenia: „Radšej zomriem tisíckrát, než by som mal odvolať jedinú slabiku z odsúdených článkov. A keď ma odsúdite za kacírstvo, potom ja odsúdim vás v mene posvätnej Božej pravdy. Kristus posúdi koho exkomunikácia obstojí. Amen.“
Jeho odpoveď, pochopiteľne, nenaplnila očakávania vtedajších predstaviteľov cirkvi, a tak bol vzhľadom na svoj neoblomný postoj exkomunikovaný.
Ostrý jazyk použil aj v dielach Proti rímskemu pápežstvu, založenému diablom a Zobrazenie pápežstva, ktoré napísal iba rok pred smrťou. Tieto publikácie zároveň poskytujú svedectvo o psychickom rozpoložení reformátora, ktorý sa nachádzal na prahu smrti, sužovaný chorobami a oslabený prepracovanosťou i žiaľom vyvolaným spomienkami na predčasne zosnulú trinásťročnú dcéru Magdalénu a jej sestru Alžbetu, ktorá umrela vo veku osem mesiacov, pravdepodobne následkom morovej nákazy.
Vo svetle cirkevnej histórie však pôsobí štýl Lutherových diel ako celkom prirodzený následok rozhorčenia zo ziskuchtivého konania vtedajších cirkevných predstaviteľov znesväcujúcich princípy Kristovho učenia a dnes, po viac ako piatich storočiach od začiatku reformácie, uznáva opodstatnenosť Lutherovej kritiky aj súčasný pápež František, ktorý, podobne ako kedysi reformátor, len s použitím miernejších slov, poukazuje na „korupciu“, „svetskosť“ a „pripútanosť k peniazom a moci“ vo vtedajšej katolíckej cirkvi.
Celkom inak je to v prípade Lutherovho pamfletu O Židoch a ich klamstvách z roku 1543, kde odporúča vypaľovať synagógy, prinútiť Židov manuálne pracovať a konfiškovať im majetok. Text taktiež obsahuje mnoho ďalších nápadov zameraných na znepríjemňovanie života údajným nepriateľom ľudstva – Židom, ktoré neskôr Adolf Hitler previedol do štátnej politiky. Luther však, na rozdiel od Hitlera, ktorý videl v Židoch príčinu zlej ekonomickej situácie Nemecka, odsudzoval vyznavačov judaizmu pre ich odmietanie kresťanstva. Práve preto, že nechcú prijať dar spasenia skrze vieru v Ježiša Krista, vraj spôsobujú problémy celému svetu. Reformátor pritom dve desaťročia predtým publikoval spis Ježiš Kristus bol rodeným Židom, kde odporúča nepohŕdať Židmi a obracať ich na pravú, kresťanskú vieru. Ako teda vyplýva z kontextu doby, pamflet O Židoch a ich klamstvách bol hlavne reakciou na stroskotanie Lutherových rokovaní s predstaviteľmi židovskej náboženskej obce, keď napriek jeho dlhoročnému úsiliu nemeckí Židia odmietli prijať kresťanstvo.
Ale Luther nikdy netvrdil, že všetko, čo vykonal a napísal bolo správne. Dokonca povedal, že: „Nijaký omyl nie je taký veľký, aby si nenašiel svojho poslucháča.“ Človeka považoval za stvorenie chybujúce a na smrteľnej posteli prirovnal ľudí k „žobrákom, ktorých sláva spočíva len a len v Kristovi“.
Ako vynašiel Ježiška
A ako to teda bolo s tradíciou vianočných darčekov?
Katolíci si rozdávali darčeky dávno pred Lutherom, na počesť svätého Mikuláša, biskupa z Myry (dnes Demre v Turecku), ktorý žil v 3. - 4. storočí a preslávil sa tým, že podaroval tri mešce zlata dcéram schudobnelého občana z Patary, čím ich uchránil pred hroziacou prostitúciou.
Dary si odovzdávali večer pred jeho sviatkom, prípadne v deň jeho sviatku (6. decembra), a obdarúvané bývali najmä deti. Luther sa však rozhodol upriamiť pozornosť na Krista, a tomu tiež pridelil aj funkciu nositeľa darov.
Rozdávanie darčekov presunul na predvečer sviatku narodenia Pána, pričom za štedrého darcu ustanovil „Ježiška“. A že skutočne mal koho obdarovať, o tom svedčí jeho početné potomstvo.
So svojou milovanou Katarínou, rod. von Bora, mal dovedna 6 detí, a povráva sa, že aj keď žili v chudobe, ich manželstvo bolo šťastné, a tak je možné, že nejaký ten darček sa „ušiel“ i reformátorovej manželke. Každopádne dary údajne nechával Luther (alias Ježiško) na posteliach obdarovaných, neukladal ich pod stromček.
Zvyk najrpv prevzali reformátorovi stúpenci a postupne sa rozšíril i medzi katolíkmi.
Čo sa týka tradície ozdobovania stromčekov, aj tá pochádza z nemeckého protestanského prostredia, kde sa ujala niekedy v druhej polovici 16. storočia, a až neskôr sa dostala k ostatným veriacim.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Z histórie
