Akira Kurosawa
Režisér, ktorý inšpiroval filmový svet
Slávne filmy ako Hviezdne vojny, Sedem statočných, či Karate Kid čerpajú z diela (u nás takmer zabudnutého) japonského režiséra Akiru Kurosawu. Tohto roku si pripomíname 25. výročia jeho úmrtia.
Akira Kurosawa sa narodil 23. marca 1910 v Tokiu. Po otcovi, riaditeľovi tzv. nižšej strednej školy (ekvivalent 7. až 9. ročníka ZŠ), bol potomkom starého samurajského rodu a jeho matka pochádzala z dlhej línie japonských kupcov.
V mladosti sa Kurosawa chcel stať maliarom, venoval sa však aj literatúre, športu, kaligrafii a ako častý návštevník kina mal slušný prehľad i v oblasti kinematografie.
Od osemnástich rokov študoval na výtvarnej akadémii. Popritom sa pod vplyvom staršieho brata Heiga, ktorý pracoval ako „benshi“ (t. j. komentátor pre cudzie nemé filmy), prehĺbil jeho záujem o divadlo a filmové umenie.
Keď dokončil školu, snažil sa presadiť ako maliar a príležitostne si privyrábal aj ako prispievateľ novín, no existenčné problémy ho priviedli k novému zamestnaniu vo filmovej spoločnosti Toho, kde najprv pracoval ako asistent réžie a neskôr na pozícii scenáristu. Svoj režijný debut Sanshiro Sugata nafilmoval v roku 1943. Snímok o mladom Japoncovi, ktorý trénuje džudo, kritici prijali vlažne, avšak téma ťažkého výcviku adepta bojových umení sa napokon dočkala ešte mnohých filmových spracovaní, napríklad v podobe snímky Karate Kid od režiséra Johna G. Avildsena z roku 1984.
Jeho prvý verejne úspešný film sa volal Rašomon (1950). Prelínajú sa v ňom retrospektívne časti s rôznymi, navzájom odlišnými výpoveďami štvorice svedkov vraždy. Metóda, pri ktorej jednotlivé postavy podávajú protichodné interpretácie vo vzťahu k určitému incidentu, bola neskôr na počesť diela japonského režiséra pomenovaná Rašomonov efekt. Snímok získal ocenenie Zlatý lev na Benátskom filmovom festivale v roku 1951 a o rok neskôr aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film od Americkej akadémie filmových umení a vied.
V roku 1954 natočil Sedem samurajov. Príbeh o odvážnych samurajoch, ktorí neváhajú položiť vlastné životy za záchranu bezbranných, sa stal predlohou dnes už legendárneho filmu Johna Sturgesa Sedem Statočných z roku 1960, kde Sturges vlastne iba nahradil samurajov kovbojmi. Kurosawov filmový počin síce nezožal toľko slávy ako jeho americká napodobnenina, ale predsa sa dočkal uznania v podobe druhej ceny, čiže Strieborného leva, na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.
Druhou cenou ohodnotili aj Kurosawovu réžiu filmu Skrytá pevnosť na Berlínskom filmovom festivale v roku 1959. Ide o dielo, ktoré inšpirovalo Georgea Lucasa pri tvorbe Hviezdnych vojen, pričom evidentná je najmä podobnosť medzi postavami prostoduchých sedliakov Taheiho a Matakišiho z Kurosawovho filmu a robotov C3-PO a R2-D2 z Lucasovej sci-fi snímky.
Tento japonský režisér bol taktiež priekopníkom japonskej varianty westernu, tzv. easternu. V rámci tohto žánru je jeho najznámejšou snímkou historická dráma Yojimbo z roku 1961. Portrét osamelého samuraja, stojaceho uprostred vojny dvoch gangov, neunikol pozornosti talianskeho režiséra Sergia Leoneho, ktorý film neoficiálne prerobil na „špagety western“ Za hrsť dolárov s Clintom Easwoodom v hlavnej úlohe, čo viedlo k žalobe zo strany producenta japonského snímku, spoločnosti Toho. Keďže Leone a jeho produkčná spoločnosť nedokázali zabezpečiť práva k remaku Yojimba, americkú premiéru filmu Za hrsť dolárov posunuli o tri roky, kým nedošlo k vzájomnej dohode oboch strán.
Slávne filmy ako Hviezdne vojny, Sedem statočných, či Karate Kid čerpajú z diela (u nás takmer zabudnutého) japonského režiséra Akiru Kurosawu. Tohto roku si pripomíname 25. výročia jeho úmrtia.
Akira Kurosawa sa narodil 23. marca 1910 v Tokiu. Po otcovi, riaditeľovi tzv. nižšej strednej školy (ekvivalent 7. až 9. ročníka ZŠ), bol potomkom starého samurajského rodu a jeho matka pochádzala z dlhej línie japonských kupcov.
V mladosti sa Kurosawa chcel stať maliarom, venoval sa však aj literatúre, športu, kaligrafii a ako častý návštevník kina mal slušný prehľad i v oblasti kinematografie.
Od osemnástich rokov študoval na výtvarnej akadémii. Popritom sa pod vplyvom staršieho brata Heiga, ktorý pracoval ako „benshi“ (t. j. komentátor pre cudzie nemé filmy), prehĺbil jeho záujem o divadlo a filmové umenie.
Keď dokončil školu, snažil sa presadiť ako maliar a príležitostne si privyrábal aj ako prispievateľ novín, no existenčné problémy ho priviedli k novému zamestnaniu vo filmovej spoločnosti Toho, kde najprv pracoval ako asistent réžie a neskôr na pozícii scenáristu. Svoj režijný debut Sanshiro Sugata nafilmoval v roku 1943. Snímok o mladom Japoncovi, ktorý trénuje džudo, kritici prijali vlažne, avšak téma ťažkého výcviku adepta bojových umení sa napokon dočkala ešte mnohých filmových spracovaní, napríklad v podobe snímky Karate Kid od režiséra Johna G. Avildsena z roku 1984.
Jeho prvý verejne úspešný film sa volal Rašomon (1950). Prelínajú sa v ňom retrospektívne časti s rôznymi, navzájom odlišnými výpoveďami štvorice svedkov vraždy. Metóda, pri ktorej jednotlivé postavy podávajú protichodné interpretácie vo vzťahu k určitému incidentu, bola neskôr na počesť diela japonského režiséra pomenovaná Rašomonov efekt. Snímok získal ocenenie Zlatý lev na Benátskom filmovom festivale v roku 1951 a o rok neskôr aj Oscara za najlepší cudzojazyčný film od Americkej akadémie filmových umení a vied.
V roku 1954 natočil Sedem samurajov. Príbeh o odvážnych samurajoch, ktorí neváhajú položiť vlastné životy za záchranu bezbranných, sa stal predlohou dnes už legendárneho filmu Johna Sturgesa Sedem Statočných z roku 1960, kde Sturges vlastne iba nahradil samurajov kovbojmi. Kurosawov filmový počin síce nezožal toľko slávy ako jeho americká napodobnenina, ale predsa sa dočkal uznania v podobe druhej ceny, čiže Strieborného leva, na Medzinárodnom filmovom festivale v Benátkach.
Druhou cenou ohodnotili aj Kurosawovu réžiu filmu Skrytá pevnosť na Berlínskom filmovom festivale v roku 1959. Ide o dielo, ktoré inšpirovalo Georgea Lucasa pri tvorbe Hviezdnych vojen, pričom evidentná je najmä podobnosť medzi postavami prostoduchých sedliakov Taheiho a Matakišiho z Kurosawovho filmu a robotov C3-PO a R2-D2 z Lucasovej sci-fi snímky.
Tento japonský režisér bol taktiež priekopníkom japonskej varianty westernu, tzv. easternu. V rámci tohto žánru je jeho najznámejšou snímkou historická dráma Yojimbo z roku 1961. Portrét osamelého samuraja, stojaceho uprostred vojny dvoch gangov, neunikol pozornosti talianskeho režiséra Sergia Leoneho, ktorý film neoficiálne prerobil na „špagety western“ Za hrsť dolárov s Clintom Easwoodom v hlavnej úlohe, čo viedlo k žalobe zo strany producenta japonského snímku, spoločnosti Toho. Keďže Leone a jeho produkčná spoločnosť nedokázali zabezpečiť práva k remaku Yojimba, americkú premiéru filmu Za hrsť dolárov posunuli o tri roky, kým nedošlo k vzájomnej dohode oboch strán.
Nasledovali ďalšie filmy, ktoré však nedosiahli komerčný úspech. Na príčine je zrejme zvláštna poetika Kurosawových filmov, ktoré si vyžadujú vnímavého, no najmä trpezlivého diváka. Režisér totiž rád používal dlhé statické zábery a výkony japonských hercov niekedy pôsobia skôr teatrálne a umelo.
V roku 1975 sa na Kurosawu usmialo šťastie znova - tentoraz v podobe Oscara za film Dersu Uzala. O päť rokov neskôr dostal zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes za film Kagemusha.
Kritici prijali kladne aj jeho filmové spracovanie Shakespearovej tragédie Kráľ Lear s názvom Ran (v preklade z japončiny: chaos). Bol to vo svojej dobe najdrahší japonský film s rozpočtom 11 a pol milióna dolárov.
Z komerčného hľadiska ale výrazný úspech nedosiahol; zarobil len okolo sedem miliónov dolárov, a k vyšším ziskom mu nepomohol ani Oscar a za kostými a cenou Britskej filmovej akadémie za najlepší cudzojazyčný film V spolupráci s režisérmi Stevenom Spielbergom a Georgom Lucasom natočil Kurosawa v roku 1990 svoje posledné svetovo uznávané dielo Sny Akiru Kurosawu. Po Snoch vytvoril už iba dva snímky, tie však nevyvolali väčšiu pozornosť.
Do filmového neba odišiel vo veku 88 rokov, dňa 6. septembra 1998, keď podľahol mozgovej mŕtvici. Za svoju 57 - ročnú kariéru celkovo režíroval tri desiatky filmov.
Pred samotným natáčaním si scény zvykol namaľovať a v jeho dielach badať aj ozveny životných skúseností.
Akira Kurosawa o filme a ľuďoch
Podľa Kurosawu treba k dobrému filmu hlavne kvalitný scenár. Ako vysvetlil vo svojom životopise (Niečo ako autobiografia, v japončine vyšlo v roku 1981, v anglickom preklade v roku 1983): „S dobrým scenárom dokáže dobrý režisér vytvoriť majstrovské dielo. S tým istým dobrým scenárom dokáže priemerný režisér natočiť obstojný snímok. Ale zo zlého scenára nedokáže ani dobrý režisér spraviť dobrý film.“
Zodpovednosť scenáristu k finálnemu dielu je teda ešte väčšia, než úloha režiséra, ktorý „... je ako veliaci dôstojník v prvej línii“ a preto: „Ak neovláda každý oddiel, nemôže veliť celku.“
Zmysel pre detail a precízna znalosť všetkého, čo súvisí s filmovou tvorbou, viedli Kurosawu k takému puntičkárstvu, že počas nakrúcania filmu Sedem samurajov údajne na istý čas zakopal kostými do zeme, aby vyzerali staro a opotrebovane. Vedel sa tiež dokonale vcítiť do svojich postáv: „V každom filme som sa zjednotil s mnohými rôznymi druhmi ľudí a žil som ich životy. Z tohto dôvodu si príprava na výrobu nového filmu vyžaduje obrovské úsilie zabudnúť na predchádzajúce postavy.“
Okrem toho v autobiografii spomenul, že: „Pre režiséra je každé dielo, ktoré dokončí, ako celý život. S filmami, ktoré som natočil, som prežil veľa celých životov a s každým som tiež zažil iný životný štýl.“
V knihe sa však venuje aj vážnejším témam, napríklad vzťahu vedy a ľudstva: „Ľudia dnes zabudli, že sú skutočne len súčasťou prírody. Napriek tomu ničia prírodu, od ktorej závisí náš život. Vždy si myslia, že môžu urobiť niečo lepšie. Najmä vedci. Môžu byť múdri, ale väčšina nerozumie srdcu prírody. Vymýšľajú iba veci, z ktorých sú v konečnom dôsledku ľudia nešťastní. Napriek tomu sú tak hrdí na svoje vynálezy. A čo je horšie, väčšina ľudí tiež. Pozerajú sa na ne ako na zázraky. Uctievajú ich. Nevedia o tom, ale strácajú prirodzenosť. Nevidia, že zahynú. Najdôležitejší je pre človeka čistý vzduch a čistá voda,“ pripomína režisér, ktorý zobrazil vo filmovej poviedke Hora Fudži v červenom fiktívnu environmentálnu katastrofu spôsobenú haváriou jadrovej elektrárne ako varovanie pred hrozbou modernej doby.
V roku 1975 sa na Kurosawu usmialo šťastie znova - tentoraz v podobe Oscara za film Dersu Uzala. O päť rokov neskôr dostal zlatú palmu na filmovom festivale v Cannes za film Kagemusha.
Kritici prijali kladne aj jeho filmové spracovanie Shakespearovej tragédie Kráľ Lear s názvom Ran (v preklade z japončiny: chaos). Bol to vo svojej dobe najdrahší japonský film s rozpočtom 11 a pol milióna dolárov.
Z komerčného hľadiska ale výrazný úspech nedosiahol; zarobil len okolo sedem miliónov dolárov, a k vyšším ziskom mu nepomohol ani Oscar a za kostými a cenou Britskej filmovej akadémie za najlepší cudzojazyčný film V spolupráci s režisérmi Stevenom Spielbergom a Georgom Lucasom natočil Kurosawa v roku 1990 svoje posledné svetovo uznávané dielo Sny Akiru Kurosawu. Po Snoch vytvoril už iba dva snímky, tie však nevyvolali väčšiu pozornosť.
Do filmového neba odišiel vo veku 88 rokov, dňa 6. septembra 1998, keď podľahol mozgovej mŕtvici. Za svoju 57 - ročnú kariéru celkovo režíroval tri desiatky filmov.
Pred samotným natáčaním si scény zvykol namaľovať a v jeho dielach badať aj ozveny životných skúseností.
Akira Kurosawa o filme a ľuďoch
Podľa Kurosawu treba k dobrému filmu hlavne kvalitný scenár. Ako vysvetlil vo svojom životopise (Niečo ako autobiografia, v japončine vyšlo v roku 1981, v anglickom preklade v roku 1983): „S dobrým scenárom dokáže dobrý režisér vytvoriť majstrovské dielo. S tým istým dobrým scenárom dokáže priemerný režisér natočiť obstojný snímok. Ale zo zlého scenára nedokáže ani dobrý režisér spraviť dobrý film.“
Zodpovednosť scenáristu k finálnemu dielu je teda ešte väčšia, než úloha režiséra, ktorý „... je ako veliaci dôstojník v prvej línii“ a preto: „Ak neovláda každý oddiel, nemôže veliť celku.“
Zmysel pre detail a precízna znalosť všetkého, čo súvisí s filmovou tvorbou, viedli Kurosawu k takému puntičkárstvu, že počas nakrúcania filmu Sedem samurajov údajne na istý čas zakopal kostými do zeme, aby vyzerali staro a opotrebovane. Vedel sa tiež dokonale vcítiť do svojich postáv: „V každom filme som sa zjednotil s mnohými rôznymi druhmi ľudí a žil som ich životy. Z tohto dôvodu si príprava na výrobu nového filmu vyžaduje obrovské úsilie zabudnúť na predchádzajúce postavy.“
Okrem toho v autobiografii spomenul, že: „Pre režiséra je každé dielo, ktoré dokončí, ako celý život. S filmami, ktoré som natočil, som prežil veľa celých životov a s každým som tiež zažil iný životný štýl.“
V knihe sa však venuje aj vážnejším témam, napríklad vzťahu vedy a ľudstva: „Ľudia dnes zabudli, že sú skutočne len súčasťou prírody. Napriek tomu ničia prírodu, od ktorej závisí náš život. Vždy si myslia, že môžu urobiť niečo lepšie. Najmä vedci. Môžu byť múdri, ale väčšina nerozumie srdcu prírody. Vymýšľajú iba veci, z ktorých sú v konečnom dôsledku ľudia nešťastní. Napriek tomu sú tak hrdí na svoje vynálezy. A čo je horšie, väčšina ľudí tiež. Pozerajú sa na ne ako na zázraky. Uctievajú ich. Nevedia o tom, ale strácajú prirodzenosť. Nevidia, že zahynú. Najdôležitejší je pre človeka čistý vzduch a čistá voda,“ pripomína režisér, ktorý zobrazil vo filmovej poviedke Hora Fudži v červenom fiktívnu environmentálnu katastrofu spôsobenú haváriou jadrovej elektrárne ako varovanie pred hrozbou modernej doby.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
