- Náklady však platí dedič. Rozvedení manželia, s deťmi i bez nich, i žijúci osamelo dlhé roky... Definitívny odchod každého človeka z tohto sveta býva pre pozostalých nevysloviteľne tragickou a smutnou udalosťou. Práve v týchto dramatických okamihoch sú najbližší príbuzní nútení vybavovať množstvo praktických záležitostí okolo úmrtia. Zákon totiž jasne stanovuje – o pohrebe rozhoduje obstarávateľ pohrebu. Ako však správne určiť, kto ním naozaj je? Pozrime sa na rôzne situácie, v ktorých radí advokát Milan Ficek z advokátskej kancelárie JUDr. Ficek & Ficeková.
A: Trikrát rozvedený muž, žil v starobe osamelo a bez detí Situácia: Má niektorá z bývalých exmanželiek právo či povinnosť starať sa o pohreb? Môžu nezávisle na sebe organizovať pohreb aj dve osoby? Koho prianie sa bude rešpektovať?
Blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, manžel, súrodenec a iná osoba v pomere rodinnom alebo obdobnom, za predpokladu, že by ujmu, ktorá by utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Vzťah zosnulého s exmanželkami nemožno označiť ako taký, v ktorom, ak by jeden z nich utrpel ujmu, druhý by ju pociťoval dôvodne ako vlastnú ujmu. Vlastne, za uvedených okolností nie sú už ani v rodinnom či inom obdobnom pomere. Exmanželkám zomrelého by sa preto úmrtie zomrelého ani neoznamovalo. Súčasne zákon o pohrebníctve neupravuje povinnosť nikomu, ani len blízkym osobám, zabezpečiť pohreb zomrelému. Až ak do 96 hodín od úmrtia nikto nezabezpečuje pochovanie zomrelého, vzniká povinnosť zabezpečiť pochovanie zomrelému, a to obci, na ktorej území došlo k úmrtiu. Ak by sa napríklad jedna z exmanželiek dohodla s blízkymi osobami zomrelého na tom, že obstará pohreb (lebo, napríklad, si to tak kedysi zomrelý želal), je to možné. Vtedy spravidla pri organizácii pohrebu zasiahnu blízke osoby a zabezpečia, aby prevádzkovateľ zdravotnej starostlivosti vydal list o prehliadke mŕtveho so štatistickým hlásením o úmrtí ako obstarávateľovi práve danej exmanželke. Tým sa stane obstarávateľkou pohrebu podľa zákona o pohrebníctve. JUDr. Milan Ficek
Obstarávateľ pohrebu môže napríklad podľa zákona o pohrebníctve rozhodovať o účasti registrovaných cirkví alebo náboženských spoločností na smútočných obradoch pred pochovaním, rovnako obstarávateľ pohrebu je oprávnený rozhodovať o tom, aké iné osoby (s výnimkou blízkych osôb, ktorým sa prítomnosť umožní vždy) môžu byť prítomné pri konečnom uzavretí rakvy pred pochovaním či v čase konečného uzavretia rakvy a pri jej vkladaní do žiaroviska kremačnej pece. Čo sa týka situácie, že by dve osoby súbežne obstarávali pohreb zomrelému, tak táto situácia je za súčasnej právnej úpravy vylúčená. Obstarávateľom pohrebu je totiž vždy len jedna jediná osoba, a to tá, ktorej vydal prehliadajúci lekár mŕtveho tela zomrelého list o prehliadke mŕtveho a štatistické hlásenie o úmrtí. Ten môže pritom vyhotoviť tento list pre obstarávateľa len jeden. Nemôže vyhotoviť dva listy, ktoré by odovzdal dvom odlišným osobám ako obstarávateľom pohrebu. Ak by tak postupoval, dopúšťal by sa protiprávneho sankcionovateľného konania.
B: Nezáujem blízkych o zosnulého Situácia: Môže zorganizovať pohreb napríklad sused susedovi, ak sa o neho rodina nezaujíma? Môže si potom ten vymáhať od jeho pozostalých detí náklady na pohreb späť?
Zákon o pohrebníctve ani iný právny predpis neustanovuje, že by obstarávateľom pohrebu mohla byť len blízka osoba. Respektíve, že by obstarávateľom pohrebu mohla byť iná ako blízka osoba iba vtedy, ak by zomrelý žiadnu blízku osobu nemal. Obstarávateľom pohrebu preto môže byť napríklad aj sused zomrelého, hoci by mal pozostalý viacero blízkych osôb. Čo sa týka nákladov spojených s pohrebom, tak Občiansky zákonník určuje, že dedičia zodpovedajú do výšky ceny nadobudnutého dedičstva za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa a za poručiteľove dlhy, ktoré na nich prešli poručiteľovou smrťou.
Ak napríklad zomrelý zanechal závet, podľa ktorého zdedila celý jeho majetok určitá osoba, tak obstarávateľ pohrebu si môže vymáhať náklady na pohreb jedine od tejto osoby – za náklady na pohreb totiž zodpovedajú vždy dedičia (nie sú to automaticky deti zomrelého či manželka). Dedičia teda zodpovedajú len za primerané náklady spojené s pohrebom poručiteľa. Pokiaľ by napríklad obstarávateľ pohrebu minul naň neprimerane veľa financií (pretože by kúpil najdrahšiu rakvu, hoci na to nebol žiadny dôvod), nemal by nárok na náhradu všetkých takto skutočne vynaložených nákladov, ale len na ich časť, ktorá zodpovedá priemerným nákladom na pohreb v danom čase, na danom mieste, pri osobách daného spoločenského postavenia.
C: Osamelo žijúca osoba, bez rodiny Situácia: Čo v prípade, ak je niekto vo vyššom veku úplne osamelý. Kto v tomto prípade zaobstará jeho pohreb a rozhodne o tom, ako ho pochovajú?
Aj v prípade, ak niekto nemá žiadnu rodinu a je nemajetný je nutné podľa zákona o pohrebníctve počkať 96 hodín od úmrtia, či niekto nezabezpečí pochovanie zomrelému. Ak to tak nie je, tak po 96 hodinách od úmrtia vzniká povinnosť zabezpečiť pochovanie zomrelého obci, na ktorej území došlo k úmrtiu. V tomto prípade obec rozhodne aj o tom, ako zomrelého pochová. K akým situáciám najčastejšie dochádza pri vybavovaní pohrebu? Ak vznikne nejaký spor už po úmrtí a ešte pred konaním o dedičstve, ide najčastejšie o nasledovné:
Spor medzi pozostalými v prípade, ak niektorí chcú, aby bola vykonaná pitva a požiadajú preto Úrad pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou o jej nariadenie. Konečné rozhodnutie bude v týchto prípadoch na samotnom rozhodnutí úradu, no sčasti im môže predísť aj samotný zomrelý. Ak totiž už počas života vie on sám, že nechce, aby na ňom vykonali po smrti pitvu, môže to počas života odmietnuť. Odmietnutie pitvy je potrebné urobiť v písomnej forme a doručiť Úradu pre dohľad nad zdravotnou starostlivosťou. Vtedy sa zužuje rozsah prípadov, kedy napriek odmietnutiu možno vykonať pitvu len na zopár najzávažnejších dôvodov, napríklad v prípade násilnej smrti. V tomto prípade by nemala relevanciu žiadosť pozostalých o nariadenie pitvy.
– Ďalším problematickým aspektom je, kto má byť obstarávateľom pohrebu. Hoci tento problém právo bližšie nerieši, bolo by vhodné aby zomrelý túto svoju vôľu vyjadril už za života, oboznámil s ňou blízke osoby a tie ju ako morálnu či etickú povinnosť po jeho smrti rešpektovali.
– Napokon sa v praxi objavujú aj prípady, keď súd (najčastejšie v dôsledku pochybenia) nezačne konanie o dedičstve. V takom prípade odporúčame tým, ktorí by mali byť dedičmi, aby hociktorý z nich podal na súd návrh, predmetom ktorého je žiadosť o prejednanie dedičstva po poručiteľovi. K takémuto návrhu je treba priložiť aj úmrtný list.
