Aj smrť vraj možno obliecť do ekoplášťa
V poslednom čase sa ku mne dostalo viac informácií o ekomožnostiach pri pohrebe. Hoci je práve smrť v našej spoločnosti dosť často tabuizovaná, dotýka sa každého z nás cez blízkych, priateľov, známych. Mňa sa dotkla vtedy, keď siahla po mojich dvoch najbližších, potom som bola do jej príchodu aj s ockom a svokrom. I v nemocnici na detskom oddelení onkológie som ťažko prežívala odchody detí.
Dcéra ma inšpirovala k hrobovej skalke
Keďže sa ma teda smrť vždy dotýka akosi zblízka, začala som vyhľadávať informácie na internete, ale súčasne som sa nad tým hlboko zamyslela a myseľ mi vyhodila spomienky dotýkajúce sa smrti mojich blízkych. Keď som trávila s našou pätnásťročnou dcérou jej posledné dni na detskej onkológii v Banskej Bystrici, často sme sa rozprávali o skalke a možnostiach pestovať v nej rôzne rastliny. Netušila som, že moje dievčatko inklinuje k prírode a rastlinkám. Vždy bola pre mňa v kolónke športovkyňa. Jazdila totiž na lyžiach od šiestich rokoch, takže trikrát do týždňa tréningy a víkendy na pretekoch. Odrazu, keď ju choroba položila do postele, zatúžila po voľnosti v prírode. Niekoľkokrát mi povedala, pozerajúc do okna: „Lastovičkám je dobre, môžu si slobodne lietať a nikto ich neoperuje.“ Narážala na svoje niekoľkonásobné operácie bruška, v ktorom sa jej po rádioterapii rozpadali črievka. A potom ju zaujali rastlinky v skalke. Keď zomrela, rozhodli sme sa s manželom urobiť jej z hrobu záhon plný skalničiek.
Vysadiť na hrob stromy spomienok?
Hrob sme udržiavali ho niekoľko rokov, až kým sme už neuniesli nátlak okolia. Vraj sa patrí dať jej urobiť „normálny“ hrob. Keď priatelia robili betónový obrubník, nezvládla som plač. Toľko ťažkého betónu na jej jemné tielko! Viem, viem, že ona to necítila, ale mňa to tlačilo. Na náhrobnom kameni má vytesanú aspoň ružu. Zlomenú. Zlomenú lipovú vetvičku v skale dostal na hrob aj môj manžel. Raz sedím pri nich na jednom betónovom obrubníku, inokedy na druhom. Zlomené rastlinky symbolizujú pre mňa ich odvolanie v mladom prúde života. Ona mala pätnásť a on niečo nad štyridsať. Zaujala ma však myšlienka vysadiť na hrob svojich blízkych semienka stromov či malé stromčeky. Vraj stromy spomienok vyživované z tiel nebožtíka spojené s úctou k nim. Mám pri tejto predstave zvláštny pocit. Na jednej strane zdravý krásny strom, ktorý by šumel listami o živote a smrti mojich blízkych, na druhej, žil by z nich... Asi som „citlivý materialista“, keď ma ekomožnosti hrobu rozdvojili, no v podstate aj skalničky na dcérinom hrobe žili z nej.
Vybudovať park či lesík spomienok?
Samozrejme, možnosti ekopohrebu sa neupriamujú len k stromu na hrobe, ale aj k urne pod stromom. Moja babička z Prahy chcela byť po smrti vo voľnej prírode, tak ju jej syn po spálení doslova rozsypal okolo Vltavy. Sú však aj ďalšie „ekofunebrácke“ záležitosti, nevynímajúc ani pohrebný ekoobrad vo voľnej prírode. V Čechách údajne podobné služby už ponúkajú. Väčšiu zvedavosť ako záujem pozostalých vraj preukazujú médiá. Viac sa mi však páči myšlienka, že pri každom výročí smrti mojich blízkych môžem zasadiť strom, a tak si hocikde vybudovať lesík či park spomienok. Či hocikde, neviem, no už mám prvé semienka. Cédrové. Priniesol mi ich priateľ s tým, aby prinášali radosť. Spojím si teda radosť, spomienky na mojich odídených a ruskú šamanku Anastáziu (knihy o nej som kedysi hltala na posedenie) do jedného stromu.
Dcéra ma inšpirovala k hrobovej skalke
Keďže sa ma teda smrť vždy dotýka akosi zblízka, začala som vyhľadávať informácie na internete, ale súčasne som sa nad tým hlboko zamyslela a myseľ mi vyhodila spomienky dotýkajúce sa smrti mojich blízkych. Keď som trávila s našou pätnásťročnou dcérou jej posledné dni na detskej onkológii v Banskej Bystrici, často sme sa rozprávali o skalke a možnostiach pestovať v nej rôzne rastliny. Netušila som, že moje dievčatko inklinuje k prírode a rastlinkám. Vždy bola pre mňa v kolónke športovkyňa. Jazdila totiž na lyžiach od šiestich rokoch, takže trikrát do týždňa tréningy a víkendy na pretekoch. Odrazu, keď ju choroba položila do postele, zatúžila po voľnosti v prírode. Niekoľkokrát mi povedala, pozerajúc do okna: „Lastovičkám je dobre, môžu si slobodne lietať a nikto ich neoperuje.“ Narážala na svoje niekoľkonásobné operácie bruška, v ktorom sa jej po rádioterapii rozpadali črievka. A potom ju zaujali rastlinky v skalke. Keď zomrela, rozhodli sme sa s manželom urobiť jej z hrobu záhon plný skalničiek.
Vysadiť na hrob stromy spomienok?
Hrob sme udržiavali ho niekoľko rokov, až kým sme už neuniesli nátlak okolia. Vraj sa patrí dať jej urobiť „normálny“ hrob. Keď priatelia robili betónový obrubník, nezvládla som plač. Toľko ťažkého betónu na jej jemné tielko! Viem, viem, že ona to necítila, ale mňa to tlačilo. Na náhrobnom kameni má vytesanú aspoň ružu. Zlomenú. Zlomenú lipovú vetvičku v skale dostal na hrob aj môj manžel. Raz sedím pri nich na jednom betónovom obrubníku, inokedy na druhom. Zlomené rastlinky symbolizujú pre mňa ich odvolanie v mladom prúde života. Ona mala pätnásť a on niečo nad štyridsať. Zaujala ma však myšlienka vysadiť na hrob svojich blízkych semienka stromov či malé stromčeky. Vraj stromy spomienok vyživované z tiel nebožtíka spojené s úctou k nim. Mám pri tejto predstave zvláštny pocit. Na jednej strane zdravý krásny strom, ktorý by šumel listami o živote a smrti mojich blízkych, na druhej, žil by z nich... Asi som „citlivý materialista“, keď ma ekomožnosti hrobu rozdvojili, no v podstate aj skalničky na dcérinom hrobe žili z nej.
Vybudovať park či lesík spomienok?
Samozrejme, možnosti ekopohrebu sa neupriamujú len k stromu na hrobe, ale aj k urne pod stromom. Moja babička z Prahy chcela byť po smrti vo voľnej prírode, tak ju jej syn po spálení doslova rozsypal okolo Vltavy. Sú však aj ďalšie „ekofunebrácke“ záležitosti, nevynímajúc ani pohrebný ekoobrad vo voľnej prírode. V Čechách údajne podobné služby už ponúkajú. Väčšiu zvedavosť ako záujem pozostalých vraj preukazujú médiá. Viac sa mi však páči myšlienka, že pri každom výročí smrti mojich blízkych môžem zasadiť strom, a tak si hocikde vybudovať lesík či park spomienok. Či hocikde, neviem, no už mám prvé semienka. Cédrové. Priniesol mi ich priateľ s tým, aby prinášali radosť. Spojím si teda radosť, spomienky na mojich odídených a ruskú šamanku Anastáziu (knihy o nej som kedysi hltala na posedenie) do jedného stromu.
Späť na tému Zo života
