Aj cintoríny majú svoju dušu
Cintorín je nielen oázou pokoja a spomienky, ale i unikátnym pamätným miestom, z ktorého sa dá čítať história. V minulosti bola cintorínska architektúra na Slovensku spojená s chudobou. Najviac boli používané domáce polopieskovce, tatranské ruly alebo drevené kríže. Dnes je našich hroboch je zväčša príliš veľa individuality, predháňame sa v pompéznosti a gýčovitosti. Vytratila sa určitá pokora pred majestátom smrti... Toto je iba niekoľko postrehov z rozhovoru s Prof. Ing. arch. Štefanom Šlachtom, PhD., ktorý nám odhalil zákulisia cintorínskej architektúry.
O cintorínskej architektúre sa na Slovensku veľmi nehovorí - mnohé cintoríny vznikajú dosť neordinovane, z pohľadu architektov. Aký je váš pohľad na súčasný stav v porovnaní s minulosťou?
Je to žiaľ, tak. Posledný architektonicky riešený cintorín, o ktorom viem, je v bratislavskom Ružinove od arch. Kamila Čečetku a jeho spolupracovníkov. Riešil nielen urbanistické členenie plôch, ale aj centrálny priestor, obradnú sieň, náhrobné kamene až po plot cintorína. Pevnú kostru usporiadania má aj krematórium Ferdinanda Milučkého, aj keď dnes sa už hroby dosť živelne rozrastajú do okolitých svahov. Slovensko má však viacero príkladov v minulosti, ako napríklad židovský cintorín Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseia v Bratislave, vojenské cintoríny vo Važci či Petržalke. Svetovým unikátom sú cintoríny Dušana Jurkoviča v Poľsku. To je tradícia, na ktorú by sme mali nadväzovať...
Ktoré cintoríny by si zaslúžili väčšiu pozornosť verejnosti? Zdá sa, že najlepšie sú udržiavané vojenské cintoríny, zanedbanejšie pôsobia židovské cintoríny...
Vojenské cintoríny sú „centrálne riadené". To znamená, že majú jednotný charakter, spoločnú údržbu, priestorovú disciplínu, architektonický „rád". Líšia sa veľkosťou a krajinou v akej sú situované, ale sú si veľmi podobné, či už ide o cintoríny vo Francúzsku, Nemecku, alebo u nás. Špecifickú atmosféru majú samozrejme židovské cintoríny. Určujú ju náhrobné kamene, ktoré sú často umeleckým dielom. Jednou z najcennejších kníh, ktoré mám, je kniha fotografií poľskej fotografky Moniky Krajewskej „Czas kamieni" o židovských cintorínoch v Poľsku.
Aké cintoríny sú vám architektonicky „najbližšie“ a čo vám utkvelo v pamäti? Skúste to zhodnotiť.
Hodnotiť naše cintoríny je ťažké. Mám rád cintoríny dýchajúce históriou, mnohé majú nádhernú polohu v krajine, iné majú mimoriadne pamätníky, ako hrobka Makovických od Dušana Jurkoviča v Ružomberku, Martinský cintorín, centrálna tumba v Brezovej pod Bradlom, Slávičie údolie s množstvom náhrobných kameňov a pamätníkov od známych architektov a sochárov, ale aj s rastúcim počtom gýčových diel aj v sektore významných osobností.
Z niektorých starých cintorínov sú dnes parky - iné, ktoré si ešte pamätám už zmizli, napríklad Blumentálsky cintorín na Račianskom mýte. Pred nedávnom som bol v ateliéri slávneho portugalského architekta Alvara Sizu. Na stole mal rozpracovaný projekt hrobky do Španielska. Pamätám si len veľmi málo prípadov, keď u nás pozostalí zadali takúto úlohu architektovi. Najväčší ohlas v médiách nemajú kvalitné diela, ale hrobky mafiánov s fotografiami v životnej veľkosti. Takže čo už hodnotiť?
S akými typmi cintorínskej architektúry sa môžeme na Slovensko stretnúť? V čom sme „iní" napríklad pri porovnaní so zahraničím?
Každá kultúra má svoje špecifiká pri riešení a usporiadaní hroboch členov svojej spoločnosti. Poznám cintoríny napríklad v Havane s miniatúrami slávnych stavieb na hroboch, v Jeruzaleme a Tel Avive, bez stromov a s palmovými listami miesto kvetov, v Tbilisi s nádhernými kovanými mrežami okolo hrobov, cintoríny v severnom Anglicku s keltskými krížmi, ale bez viditeľného miesta hrobu - je to iba lúka, veselý cintorín v rumunskej dedinke Sapinta s maľovanými krížmi. Pre nás sú typické stromové aleje, centrálne kríže, hroby usporiadané v geometrických radoch. Na našich hroboch je zväčša príliš veľa individuality, predháňame sa v poslednom čase v pompéznosti a gýčovitosti. Je to ale zrkadlo súčasnej spoločnosti. Vytratila sa určitá pokora pred majestátom smrti.
Čo vám v Bratislave z pohľadu hlavného architekta mesta chýba, či naopak prekáža? Je daná lokalita niečím špecifická?
Z môjho pohľadu ma mrzí nevyužívaný „mŕtvy“ Mikulášsky cintorín, ktorý má šancu stať sa akýmsi meditatívnym priestorom v centre mesta. Aj keď, dnes žiaľ budova River Parku bráni výhľadu na Dunaj... Prekáža mi korupcia – na cintorínoch sa za peniaze dá kúpiť takmer všetko.
Špecifikom cintorínskej architektúry sú spomínané parky, či už je to na Kozej bráne alebo Ondrejský cintorín, ba aj zabudnutý Mikulášsky cintorín. Vďaka architektúre Ferdinanda Milučkého sa stalo jeho krematórium miestom návštev mnohých cudzincov, nielen architektov. Patrí dnes k tomu, čo sám rád zahraničným kolegom prezentujem. Ale aj v Štokholme Asplundovo lesné krematórium či krematórium v Taline sú rovnako dielami, ktoré domáci radi ukazujú. Samozrejme Bratislava nemá to, čo má napríklad Detva. Každý cintorín má však svoju vlastnú atmosféru, ktorú treba citlivo vnímať.
Častým problémom v praxi pre pozostalých je, že hroby cintorínov sú pomerne zle prístupné, nakoľko chýba systém komunikácií medzi nimi. Čo možno architektúre u nás vytknúť?
To je vcelku jednoduché. Usporiadanie by malo byť plánované odborníkmi a nemalo by vznikať náhodne, živelne, podľa rozhodnutia správcu cintorína, či dokonca príbuzných.
Často sa do popredia derú skôr moderné investorské stavby, kým na architektúru cintorínov sa neraz zabúda. Kde vidíte isté rezervy, ktoré by bolo vhodné využiť z pohľadu mladých, nádejných architektov?
Obradné siene boli hitom za socializmu. Dnes na to zväčša nie sú peniaze, a to je hlavný dôvod, že sa v tejto oblasti robí veľmi málo. Architekti potrebujú objednávky. Ak nie sú, robia iné. Myslím si však, že nedostatok plôch pre pochovávanie nás čo nevidieť prinúti venovať tomuto problému pozornosť, tak ako to poznáme v zahraničí.
Najdôležitejším princípom tvorby pohrebísk bude vždy hľadanie takého autorského zámeru, ktorý vdýchne pohrebisku jeho vlastný život, duševno, vytvorí atmosféru a priestor pre skľudnenie a rozjímanie, upozorní na pominuteľnosť človeka ... V čom je tvorba architektonického zámeru pohrebiska výnimočná?
Ide práve o to vytvorenie atmosféry pokoja, miesta pre rozjímanie, zamyslenie sa, meditáciu... Myslím, že v tomto smere sú najpoučnejšie Jurkovičove cintoríny v Haliči. Ich splynutie s krajinou je naozaj príkladné. „Posiate" drevenými krížmi umocňovali krásu Karpát, s ktorou drsnokrásne splývali. Viaceré cintoríny pripojil k dreveným kostolíkom, kde boli aj Božie muky a zvonice. Iba málo tvorcov malo vtedy taký citlivý vzťah k materiálu a prírode ako Jurkovič.
Je rozdiel medzi vidieckou a miestnou cintorínskou architektúrou? K čomu by mala podľa vás smerovať tvorba pohrebísk na Slovensku?
Na vidieku ostaneme pravdepodobne ešte stále pri tradičnom pochovávaní a budú to ešte dlho cintoríny v krajine. V mestách sa to však dosť rýchlo asi zmení. Pribudnú kremácie a tie prinesú nielen urnové steny ale postupne aj „poschodové cintoríny" s uloženými urnami. Nie sme India, ale život nás prinúti hľadať nové riešenia.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
Profil
Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. (1939) sa svojím celoživotným dielom významne zaslúžil o rozvoj architektúry na Slovensku. Systematicky sa venuje výskumu našej architektúry, predovšetkým jej funkcionalistického obdobia. Zaslúžil sa o poznanie domácej architektúry a architektov v stovkách popularizačných, odborných a vedeckých článkov. Od roku 1995 pôsobí ako pedagóg architektúry na VŠVU v Bratislave, od roku 2002 ako prezident Spolku architektov Slovenska. Je členom viacerých medzinárodných organizácií. Od apríla 2006 pracuje vo funkcii hlavného architekta mesta Bratislavy a koncom roka 2010 avizoval svoj zámer odísť do zaslúženého dôchodku.
Na sklonku roka 2009 mu vyšla jeho najnovšia kniha pod názvom Architektúra – vec verejná, zostavená z rozhovorov, recenzií, úvah a esejí, na tému architektúra. Medzi jeho predchádzajúce knihy patrí publikácia Neznámi známi, v ktorej predstavil najvýznamnejšie osobnosti našej medzivojnovej architektúry, a Návrat odídených, v ktorej predstavil 88 architektov, ktorí v 20. storočí z rôznych dôvodov zo Slovenska dobrovoľne či nedobrovoľne odišli a presadili sa v zahraničí. Na svojom konte má doteraz približne 30 architektonických a urbanistických súťaží. Je autorom viac ako stoviek článkov, recenzií stavieb a profilov domácich i zahraničných architektov. Prednášal na viacerých európskych školách či univerzitách.
O cintorínskej architektúre sa na Slovensku veľmi nehovorí - mnohé cintoríny vznikajú dosť neordinovane, z pohľadu architektov. Aký je váš pohľad na súčasný stav v porovnaní s minulosťou?
Je to žiaľ, tak. Posledný architektonicky riešený cintorín, o ktorom viem, je v bratislavskom Ružinove od arch. Kamila Čečetku a jeho spolupracovníkov. Riešil nielen urbanistické členenie plôch, ale aj centrálny priestor, obradnú sieň, náhrobné kamene až po plot cintorína. Pevnú kostru usporiadania má aj krematórium Ferdinanda Milučkého, aj keď dnes sa už hroby dosť živelne rozrastajú do okolitých svahov. Slovensko má však viacero príkladov v minulosti, ako napríklad židovský cintorín Fridricha Weinwurma a Ignáca Vécseia v Bratislave, vojenské cintoríny vo Važci či Petržalke. Svetovým unikátom sú cintoríny Dušana Jurkoviča v Poľsku. To je tradícia, na ktorú by sme mali nadväzovať...
Ktoré cintoríny by si zaslúžili väčšiu pozornosť verejnosti? Zdá sa, že najlepšie sú udržiavané vojenské cintoríny, zanedbanejšie pôsobia židovské cintoríny...
Vojenské cintoríny sú „centrálne riadené". To znamená, že majú jednotný charakter, spoločnú údržbu, priestorovú disciplínu, architektonický „rád". Líšia sa veľkosťou a krajinou v akej sú situované, ale sú si veľmi podobné, či už ide o cintoríny vo Francúzsku, Nemecku, alebo u nás. Špecifickú atmosféru majú samozrejme židovské cintoríny. Určujú ju náhrobné kamene, ktoré sú často umeleckým dielom. Jednou z najcennejších kníh, ktoré mám, je kniha fotografií poľskej fotografky Moniky Krajewskej „Czas kamieni" o židovských cintorínoch v Poľsku.
Aké cintoríny sú vám architektonicky „najbližšie“ a čo vám utkvelo v pamäti? Skúste to zhodnotiť.
Hodnotiť naše cintoríny je ťažké. Mám rád cintoríny dýchajúce históriou, mnohé majú nádhernú polohu v krajine, iné majú mimoriadne pamätníky, ako hrobka Makovických od Dušana Jurkoviča v Ružomberku, Martinský cintorín, centrálna tumba v Brezovej pod Bradlom, Slávičie údolie s množstvom náhrobných kameňov a pamätníkov od známych architektov a sochárov, ale aj s rastúcim počtom gýčových diel aj v sektore významných osobností.
Z niektorých starých cintorínov sú dnes parky - iné, ktoré si ešte pamätám už zmizli, napríklad Blumentálsky cintorín na Račianskom mýte. Pred nedávnom som bol v ateliéri slávneho portugalského architekta Alvara Sizu. Na stole mal rozpracovaný projekt hrobky do Španielska. Pamätám si len veľmi málo prípadov, keď u nás pozostalí zadali takúto úlohu architektovi. Najväčší ohlas v médiách nemajú kvalitné diela, ale hrobky mafiánov s fotografiami v životnej veľkosti. Takže čo už hodnotiť?
S akými typmi cintorínskej architektúry sa môžeme na Slovensko stretnúť? V čom sme „iní" napríklad pri porovnaní so zahraničím?
Každá kultúra má svoje špecifiká pri riešení a usporiadaní hroboch členov svojej spoločnosti. Poznám cintoríny napríklad v Havane s miniatúrami slávnych stavieb na hroboch, v Jeruzaleme a Tel Avive, bez stromov a s palmovými listami miesto kvetov, v Tbilisi s nádhernými kovanými mrežami okolo hrobov, cintoríny v severnom Anglicku s keltskými krížmi, ale bez viditeľného miesta hrobu - je to iba lúka, veselý cintorín v rumunskej dedinke Sapinta s maľovanými krížmi. Pre nás sú typické stromové aleje, centrálne kríže, hroby usporiadané v geometrických radoch. Na našich hroboch je zväčša príliš veľa individuality, predháňame sa v poslednom čase v pompéznosti a gýčovitosti. Je to ale zrkadlo súčasnej spoločnosti. Vytratila sa určitá pokora pred majestátom smrti.Čo vám v Bratislave z pohľadu hlavného architekta mesta chýba, či naopak prekáža? Je daná lokalita niečím špecifická?
Z môjho pohľadu ma mrzí nevyužívaný „mŕtvy“ Mikulášsky cintorín, ktorý má šancu stať sa akýmsi meditatívnym priestorom v centre mesta. Aj keď, dnes žiaľ budova River Parku bráni výhľadu na Dunaj... Prekáža mi korupcia – na cintorínoch sa za peniaze dá kúpiť takmer všetko.
Špecifikom cintorínskej architektúry sú spomínané parky, či už je to na Kozej bráne alebo Ondrejský cintorín, ba aj zabudnutý Mikulášsky cintorín. Vďaka architektúre Ferdinanda Milučkého sa stalo jeho krematórium miestom návštev mnohých cudzincov, nielen architektov. Patrí dnes k tomu, čo sám rád zahraničným kolegom prezentujem. Ale aj v Štokholme Asplundovo lesné krematórium či krematórium v Taline sú rovnako dielami, ktoré domáci radi ukazujú. Samozrejme Bratislava nemá to, čo má napríklad Detva. Každý cintorín má však svoju vlastnú atmosféru, ktorú treba citlivo vnímať.
Častým problémom v praxi pre pozostalých je, že hroby cintorínov sú pomerne zle prístupné, nakoľko chýba systém komunikácií medzi nimi. Čo možno architektúre u nás vytknúť?
To je vcelku jednoduché. Usporiadanie by malo byť plánované odborníkmi a nemalo by vznikať náhodne, živelne, podľa rozhodnutia správcu cintorína, či dokonca príbuzných.
Často sa do popredia derú skôr moderné investorské stavby, kým na architektúru cintorínov sa neraz zabúda. Kde vidíte isté rezervy, ktoré by bolo vhodné využiť z pohľadu mladých, nádejných architektov?
Obradné siene boli hitom za socializmu. Dnes na to zväčša nie sú peniaze, a to je hlavný dôvod, že sa v tejto oblasti robí veľmi málo. Architekti potrebujú objednávky. Ak nie sú, robia iné. Myslím si však, že nedostatok plôch pre pochovávanie nás čo nevidieť prinúti venovať tomuto problému pozornosť, tak ako to poznáme v zahraničí.
Najdôležitejším princípom tvorby pohrebísk bude vždy hľadanie takého autorského zámeru, ktorý vdýchne pohrebisku jeho vlastný život, duševno, vytvorí atmosféru a priestor pre skľudnenie a rozjímanie, upozorní na pominuteľnosť človeka ... V čom je tvorba architektonického zámeru pohrebiska výnimočná?
Ide práve o to vytvorenie atmosféry pokoja, miesta pre rozjímanie, zamyslenie sa, meditáciu... Myslím, že v tomto smere sú najpoučnejšie Jurkovičove cintoríny v Haliči. Ich splynutie s krajinou je naozaj príkladné. „Posiate" drevenými krížmi umocňovali krásu Karpát, s ktorou drsnokrásne splývali. Viaceré cintoríny pripojil k dreveným kostolíkom, kde boli aj Božie muky a zvonice. Iba málo tvorcov malo vtedy taký citlivý vzťah k materiálu a prírode ako Jurkovič.
Je rozdiel medzi vidieckou a miestnou cintorínskou architektúrou? K čomu by mala podľa vás smerovať tvorba pohrebísk na Slovensku?
Na vidieku ostaneme pravdepodobne ešte stále pri tradičnom pochovávaní a budú to ešte dlho cintoríny v krajine. V mestách sa to však dosť rýchlo asi zmení. Pribudnú kremácie a tie prinesú nielen urnové steny ale postupne aj „poschodové cintoríny" s uloženými urnami. Nie sme India, ale život nás prinúti hľadať nové riešenia.
Zuzana Voštenáková © Slovenské pohrebníctvo
Profil
Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. (1939) sa svojím celoživotným dielom významne zaslúžil o rozvoj architektúry na Slovensku. Systematicky sa venuje výskumu našej architektúry, predovšetkým jej funkcionalistického obdobia. Zaslúžil sa o poznanie domácej architektúry a architektov v stovkách popularizačných, odborných a vedeckých článkov. Od roku 1995 pôsobí ako pedagóg architektúry na VŠVU v Bratislave, od roku 2002 ako prezident Spolku architektov Slovenska. Je členom viacerých medzinárodných organizácií. Od apríla 2006 pracuje vo funkcii hlavného architekta mesta Bratislavy a koncom roka 2010 avizoval svoj zámer odísť do zaslúženého dôchodku.
Na sklonku roka 2009 mu vyšla jeho najnovšia kniha pod názvom Architektúra – vec verejná, zostavená z rozhovorov, recenzií, úvah a esejí, na tému architektúra. Medzi jeho predchádzajúce knihy patrí publikácia Neznámi známi, v ktorej predstavil najvýznamnejšie osobnosti našej medzivojnovej architektúry, a Návrat odídených, v ktorej predstavil 88 architektov, ktorí v 20. storočí z rôznych dôvodov zo Slovenska dobrovoľne či nedobrovoľne odišli a presadili sa v zahraničí. Na svojom konte má doteraz približne 30 architektonických a urbanistických súťaží. Je autorom viac ako stoviek článkov, recenzií stavieb a profilov domácich i zahraničných architektov. Prednášal na viacerých európskych školách či univerzitách.
Prof. Ing. arch. Štefan Šlachta, PhD. .... "Na našich hroboch je zväčša príliš veľa individuality, predháňame sa v poslednom čase v pompéznosti a gýčovitosti. Je to ale zrkadlo súčasnej spoločnosti."
Ilustračné foto
Späť na tému Architektúra
