V roku 1831 vypuklo na území Slovenska takzvané Cholerové povstanie. Udalosti, ktoré mu predchádzali v mnohých aspektoch pripomínajú súčasnú situáciu, poznačenú protikoronovými opatreniami a strachom. .
Príchod cholery
Cholera je smrteľná choroba, ktorú sprevádzajú žalúdočné kŕče, prudké hnačky a dýchavičnosť. Našich predkov potrápila najmä v 19. storočí. V tom čase bol jej priebeh taký prudký, že dokázala zahubiť už do dvoch dní a známe sú aj prípady, keď pacient podľahol cholere po dvanástich hodinách od nástupu prvých príznakov. Choleru priniesli do Európy ruskí vojaci, vyslaní na potlačenie poľského povstania z rokov 1830 – 1831.
Choroba už koncom roka 1830 vyčíňala v južných, severných a západných častiach Ruskej ríše, odkiaľ prešla spolu s cárskymi vojakmi do Poľska. Panovník Habsburskej ríše František I. Habsburský preto 2. novembra 1830 nariadil uzavrieť a vojensky strážiť cesty a chodníky, vedúce cez pohraničné územia s Uhorskom. K tomuto opatreniu pribudlo 28. decembra i rozhodnutie zatarasiť všetky hraničné priesmyky, vydané Uhorskou miestodržiteľskou radou.
Nakoľko ale nákaza prichádzala z územia Poľska a Ukrajiny, začali sa tieto opatrenia od januára 1831 vzťahovať iba na región Halič, ktorý sa rozprestiera v časti dnešnej severozápadnej Ukrajiny a v juhovýchodnom Poľsku.
V máji 1831, po krátkom zlepšení epidemiologickej situácie v Haliči, došlo k opätovnému rozšíreniu cholery. Tentoraz boli hranice Uhorska s Haličom úplne uzavreté. Ani to však nepomohlo. Cholera sa v Ugočskej župe, situovanej v severovýchodnej oblasti Uhorska (v súčasnosti zasahuje územie Západnej Ukrajiny a severozápadného Rumunska), objavila po prvý raz 13. júna 1831. Podľa kňaza Mateja Rojka, autora súdobej kroniky evanjelickej cirkvi v obci Soľ, ju do Uhorska zavliekli pltníci, prevážajúci tovar po rieke Tisa.
Prvý záznam o výskyte tejto choroby na našom území pochádza z 1. júla 1831, keď bola hlásená v Gemerskej župe. Cholera napokon v nasledujúcom roku ustúpila, no zanechala po sebe hrozivú bilanciu. Podľa dobových štatistík sa vtedy v Uhorsku celkovo nakazilo 536 517 osôb, z ktorých až 237 641 chorobe podľahlo.
Proticholerové opatrenia
Kompetencia zavádzať konkrétne proticholerové opatrenia prináležala krajinským komisárom. Tí vydávali obežníky, ktoré informovali o jednotlivých postupoch v boji s epidémiou. Obete cholery pochovali v blízkosti týchto kaplniek, foto Pavol Ičo
V prvom rade vznikli strážne línie a kontumačné stanice na hraniciach uhorských žúp. Ich úlohou bolo kontrolovať prichádzajúci a odchádzajúci tovar, korešpondenciu a ľudí. Rovnako sa odporúčalo preverovať podozrivé osoby, tulákov, Cigánov a Židov. Hranice okresu mohol opustiť len ten, kto mal potvrdenie od kontumačnej stanice alebo miestnej vrchnosti o tom, že prichádza z miest či krajín neohrozených cholerou. Vznikli tak župy nakazené cholerou, kde platili prísne obmedzenia a župy nenakazené, na ktoré sa opatrenia nevzťahovali. Išlo teda o systém podobný novodobému covidovému semafóru.
Fungovala aj karanténa, ktorá sa vzťahovala nielen na ľudí, ale i na dobytok neznámeho pôvodu, ktorý musel byť 14 dní v špeciálnych maštaliach alebo na vyhradených pastvinách a až po uplynutí tejto lehoty, ak sa uňho neprejavili žiadne príznaky choroby, bol zmiešaný s ostatnými hospodárskymi zvieratami.
Zakázané boli všetky masové akcie ako jarmoky, bohoslužby, trhy, náboženské púte. Vrchnosť tiež pozatvárala školy, krčmy, obchody a bitúnky. Tovar si bolo možné zakúpiť len v určitých, vyhradených miestach a fungovala aj donášková služba. Pre obchodné transakcie však platili špeciálne pravidlá - mince museli byť očistené lúhovaním v octe a papierové bankovky bolo nutné predymiť nad tlejúcou pahrebou.
Obce, v ktorých sa potvrdila nákaza, boli odrezané od okolitého sveta a strážené vojakmi alebo miestnymi dobrovoľníkmi.
K opusteniu uzamknutej obce sa vyžadovalo povolenie od proticholerového komisára, ktoré bolo možné udeliť až po absolvovaní podrobnej lekárskej prehliadky. Tovar, listy a ďalšie predmety smeli opustiť obec iba po dôkladnej očiste a predymení.
V prípade ak sa choroba alebo jej príznaky u niekoho vyskytli, bola takejto osobe spolu s ostatnými členmi domácnosti nariadená karanténa, ktorá zvyčajne trvala 40 dní. Počas karantény bol akýkoľvek styk s ostatnými obyvateľmi obce zakázaný a po dobu trvania karantény im bol odobratý aj dobytok. Svoje zvieratá mohli dostať naspäť len ak im lekár po uplynutí obdobia izolácie potvrdil priaznivý zdravotný stav.
V mestách boli nakazení obyvatelia izolovaní v nemocniciach, vo veľkých dedinách slúžili na tento účel „cholerové špitály“. Do týchto zariadení sa ľahko mohol dostať i zdravý človek, trpiaci napríklad bolesťou hlavy, lebo i tá je jedným z príznakov cholery. Po pobyte medzi ostatnými, skutočne nakazenými pacientmi, už ale sotvakto ostal bez zdravotných komplikácií...
Osoby, ktoré cholere podľahli, sa mali pochovávať v noci, v spoločných hroboch. Tieto pohreby prebiehali v utajení, bez kňaza a nesmeli sa ich zúčastniť ani príbuzní. Mŕtve telo sa pred uložením do zeme polialo dezinfekčnou látkou a do hrobu sa spolu s telom nebohého kládol aj popol z jeho šiat a perín. Následne bola mŕtvola posypaná vápnom a prikrytá zeminou.
Cintoríny, v ktorých sa pochovávali nakazení, najčastejšie stáli na polceste medzi dvoma dedinami a zvyčajne slúžili viacerým obciam. Cholerové pohrebiská taktiež vznikali v okrajových častiach miest.
Pre majetnejších, postihnutých cholerou, to ale neplatilo. Tí sa nechali pochovávať v kryptách a neraz i v samostatných rakvách medzi nenakazeným ľudom. Taktiež bolo nariadené dezinfikovať studne chlórovým vápnom.
Uvedené opatrenia však nezaberali, a tak začali uhorskí lekári širokým masám obyvateľstva podávať „lieky“.
Povstanie
Liečivá, odporúčané vtedajšími lekármi ako bizmutový prášok, laudanum, vinan či kamilkový olej síce boli účinné proti iným epidémiám, nie však na choleru. Chorým ľuďom častokrát ani trochu nepomohli a zdravým spôsobovali otravy, ktoré neraz končili smrťou. Obzvlášť nebezpečný bol bizmutový prášok, ktorý vo väčších koncentráciách zabíjal hlavne zdravé deti. Nedôveru obyvateľstva vzbudzovala i horlivosť, s akou lekári a úradníci tieto „lieky“ ordinovali ľuďom.
Zdraví obyvatelia monarchie nerozumeli tomu, prečo by mali užívať látky, ktoré preukázateľne škodia zdraviu. Ľuďom sa navyše tak isto nepozdávala ani dezinfekcia studní.
V spoločnosti sa zakrátko rozšírili rôzne chýry. Niektorí tvrdili, že ide o premyslený plán šľachty, ako sa zbaviť chudobných. Ďalší, že zámerom je zamedziť šíreniu revolučných, protimonarchistických nálad, ktoré sa v tom čase objavovali v rôznych kútoch Habsburskej ríše.
Kňaz a slovenský národný buditeľ Jonáš Záborský v novele Hlovík medzi vzbúreným ľudom (1870) označil ako príčinu vypuknutia povstania „bláznivé presvedčenie, že cisár odpustil sedliakom všetku panštinu (t. j. povinnosti poddaných voči zemepánovi – pozn. red.), chce, aby podelili panské majetky medzi sebou, ale páni to taja, ukrývajú a aby nemuseli dať sedliakom, čo im daroval cisár, trávia ich. Páni, že sypú jed do všetkých studní a žriedel, lekári, že podávajú otravu v liekoch, farári pri svätých tajomstvách (t. j. počas omše a pod. - pozn. red.)."
Stáročia negatívneho vzťahu poddaných voči bohatým šľachticom a ich prisluhovačom – kňazom, sa teda pretavili do formy nepodložených teórií. Tie sa spolu so všeobecnou nespokojnosťou dlhodobo utláčaného ľudu, znásobenou neúrodou a hladomorom v predchádzajúcom roku, napokon stali zámienkou pre rozpútanie povstania. Vzbura však mala aj iný, nekonšpiračný rozmer – jednoduchú túžbu po záchrane života, ktorý bol dobovými liekmi proti cholere značne ohrozený. Predobrazom povstania boli nepokoje v uhorských mestách Pešť, Miškovec a inde, keď sa ľudia búrili najmä voči zákazu pohybu a podávaniu liečiv.
Dňa 19. júla 1831 sa podobný incident odohral i v Košiciach, kde napadol rozvášnený dav chirurga Františka Lehockého, ktorý odporúčal deťom, aby preventívne užívali vinan. O necelé dva týždne nato sa vzbura rozpútala v plnej sile v Zemplínskej stolici.
V obci Žipov (dnes: Nižný Žipov) neďaleko Trebišova pochytali a mučili dvanástich miestnych Židov, na základe výpovede miestneho dievčatka, ktoré tvrdilo, že videlo, ako starý Žid niečo hádže do studne. V Trebišove sa 2. augusta 1831 zišiel asi dvojtisícový dav za účelom pochytať „travičov“. Vzbúrenci napadli a uväznili tunajších úradníkov a vojakov, chytiť sa im podarilo aj trebišovského richtára. Povstanie zasiahlo najmä východoslovenské regióny Zemplín, Šariš, Spiš a Abov, no rozšírilo sa i na Gemer, ktorý zasahuje do stredu Slovenska, a pokračovalo do oblastí Turca, Liptova a Novohradu až po Tekovskú župu na rozhraní Stredného a Západného Slovenska.
Násilný charakter malo najmä na Východnom Slovensku, no k agresívnym výstupom došlo i v iných častiach dnešného Slovenska – napríklad v Bešeňovej (okres Ružomberok) prinútili lekára zjesť lieky a pod.
Hlavným nedostatkom povstania však bolo, že nemalo jednotného vodcu, ani zjednotený postup. Na čelo povstaleckých skupín sa postavili ľudia rôznych morálnych zásad a presvedčení. Zeman Peter Tašnády z východoslovenskej obce Malé Raškovce napríklad túžil po páde monarchie a údajne nadväzoval styky s poľskými slobodomurármi. Richtár Michal Pavúk zo Žipova zasa počas povstania ukájal hlavne svoje antisemitské chúťky.
Povstanie, do ktorého sa zapojilo vyše 40 000 roľníkov, vzdelancov i nižších šľachticov, napokon ukončila v tom istom roku poprava samozvaných vodcov vzbúrencov. Do 8. novembra 1831 bolo popravených 119 hlavných organizátorov povstania, okolo 4000 vzbúrencov bolo uväznených a palicovaných.
Bol to mimoriadne krutý trest, najmä ak uvážime, že druhá strana mala „len“ 26 obetí. Hnev vrchnosti voči sedliakom však pretrvával i v neskorších časoch. Ako pripomína Pavol Jozef Šafárik v cestopise Cesta po Halické a Uherské Rusi, ešte aj desať rokov po povstaní obesili pomstychtiví husári mnoho roľníkov z Východného Slovenska trebárs iba preto, že fajčili.
Pozrite si fotogalériu pod článkom
Popisky k fotografiám dole pod foto
