175. výročie narodenia Svetozára Hurbana Vajanského
16. januára 2022 uplynie 175 rokov od narodenia politika, spisovateľa a verného národovca Svetozára Hurbana Vajanského (1847 – 1916).
Pripomeňme si jeho životné osudy a tvorbu.
Svetozár Hurban Vajanský sa narodil v rodine evanjelického kňaza, národného buditeľa, prvého predsedu Slovenskej národnej rady a jedného z vodcov revolúcie meruôsmych rokov Jozefa Miloslava Hurbana. Jeho matkou bola prvá slovenská ochotnícka herečka Anna Jurkovičová. Na slovenské pomery netradičné krstné meno dostal po významnom predstaviteľovi srbského národného hnutia Svetozárovi Miletićovi. Pseudonym „Vajanský“ mu v roku 1873 vybral redaktor Národných novín Viliam Pauliny-Tóth.
Po skončení štúdia na gymnáziu v Banskej Bystrici sa rozhodol pre právnickú dráhu. Advokátskej kariére sa však napokon dlho nevenoval. Už ako 34-ročný obnovil vydávanie časopisu Slovenské pohľady, ktorý založil jeho otec ešte v roku 1846 (pod názvom:Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literaturu – t. j. Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru), ale v prostredí netolerantného Bachovho absolutizmu musel v roku 1852 zaniknúť.
Za svoje články volajúce po slobode utláčaných národností, ako i pôsobenie vo vedúcich funkciách Slovenskej národnej strany, bol tri razy väznený (v r. 1893 – 1894 v Segedíne, v r. 1900 – 1901 v Banskej Bystrici a v r. 1903 – 1904 vo Vacove). V cele dovedna strávil zhruba dva roky. Súčasťou trestu odňatia slobody však boli aj vysoké finančné pokuty, pre ktoré Vajanský, jeho manželka a štyri deti často trpeli biedou.
Okrem publikačnej a politickej činnosti sa venoval aj aktivitám v rámci vzdelávacieho spolku Živena či organizácii výstavby Národného domu v Martine. Ako redaktor Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku sa zaslúžil o vydanie mnohých slovenských diel – napríklad debutu básnika Ivana Kraska (vl. menom Dr. Ing. Ján Botto). Obrovský úspech zažil koncom roka 1906, keď sa stal šéfredaktorom Národných novín.
Príčinou jeho smrti v 69. rokoch života bolo celkové vysilenie organizmu poznačeného stresom, obavami o živobytie a v neposlednom rade i pobytom vo väzení.
Pripomeňme si jeho životné osudy a tvorbu.
Svetozár Hurban Vajanský sa narodil v rodine evanjelického kňaza, národného buditeľa, prvého predsedu Slovenskej národnej rady a jedného z vodcov revolúcie meruôsmych rokov Jozefa Miloslava Hurbana. Jeho matkou bola prvá slovenská ochotnícka herečka Anna Jurkovičová. Na slovenské pomery netradičné krstné meno dostal po významnom predstaviteľovi srbského národného hnutia Svetozárovi Miletićovi. Pseudonym „Vajanský“ mu v roku 1873 vybral redaktor Národných novín Viliam Pauliny-Tóth.
Po skončení štúdia na gymnáziu v Banskej Bystrici sa rozhodol pre právnickú dráhu. Advokátskej kariére sa však napokon dlho nevenoval. Už ako 34-ročný obnovil vydávanie časopisu Slovenské pohľady, ktorý založil jeho otec ešte v roku 1846 (pod názvom:Slovenskje pohladi na vedi, umeňja a literaturu – t. j. Slovenské pohľady na vedu, umenie a literatúru), ale v prostredí netolerantného Bachovho absolutizmu musel v roku 1852 zaniknúť.
Za svoje články volajúce po slobode utláčaných národností, ako i pôsobenie vo vedúcich funkciách Slovenskej národnej strany, bol tri razy väznený (v r. 1893 – 1894 v Segedíne, v r. 1900 – 1901 v Banskej Bystrici a v r. 1903 – 1904 vo Vacove). V cele dovedna strávil zhruba dva roky. Súčasťou trestu odňatia slobody však boli aj vysoké finančné pokuty, pre ktoré Vajanský, jeho manželka a štyri deti často trpeli biedou.
Okrem publikačnej a politickej činnosti sa venoval aj aktivitám v rámci vzdelávacieho spolku Živena či organizácii výstavby Národného domu v Martine. Ako redaktor Kníhtlačiarskeho účastinárskeho spolku sa zaslúžil o vydanie mnohých slovenských diel – napríklad debutu básnika Ivana Kraska (vl. menom Dr. Ing. Ján Botto). Obrovský úspech zažil koncom roka 1906, keď sa stal šéfredaktorom Národných novín.
Príčinou jeho smrti v 69. rokoch života bolo celkové vysilenie organizmu poznačeného stresom, obavami o živobytie a v neposlednom rade i pobytom vo väzení.
Charakteristika tvorby
Aj keď Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému nepochybne patrí úcta a obdiv za jeho činnosť v prospech slovenského národa, umelecká hodnota jeho literárnych diel pôsobí dodnes otázne, čo obzvlášť platí pri konfrontácii s tvorbou jeho literárnych súputníkov.
Literárni historici zaraďujú S. H. Vajanského do tzv. prvej vlny slovenského realizmu. Popri ňom tu ešte patria Pavol Országh Hviezdoslav, Terézia Vansová, Martin Kukučín a ďalší. Všetkých týchto autorov spájali témy, ktoré stvárňovali vo svojich dielach: úpadok zemianstva, nástrahy alkoholizmu i kritika zaostalosti ľudu. Literáti tvoriaci v tomto období znázorňovali vzťahy medzi príslušníkmi rôznych spoločenských vrstiev (inteligencia, meštianstvo, šľachta, sedliaci) a snažili sa o čo najvernejšie zobrazenie ľudskej osobnosti s jej rozmanitými postojmi k realite. Lenže pri porovnaní diel dvoch súčasníkov – S. H. Vajanského (1847 - 1916) a Martina Kukučína (1860 – 1928) možno skonštatovať, že vo Vajanského dielach je prítomné oveľa väčšie množstvo odbočení od základnej dejovej línie (t. j. digresií), ako u Kukučína. Na samotných digresiách by pritom ešte nebolo nič zlé, ak by tieto odbočenia boli funkčné a osožné. Zväčša však ide o zdĺhavé opisy prostredia, životopisy postáv a rozsiahle monológy - tak ako v knihe Suchá ratolesť (1884) a v románe Koreň a výhonky (1896).
Realistické vyznenie Vajanského diel okrem toho narúša aj skutočnosť, že do popredia sa v nich dostávajú vznešené postavy z radov zemanov, umelcov a rozhľadených intelektuálov, zatiaľ čo väčšina autorov prvej realistickej vlny zobrazovala životné osudy jednoduchých postáv z dedinského prostredia.
Vajanský sa vo svojich dielach často venoval národnostnej otázke, ktorá úzko súvisí aj s charakterom postáv. Preto sú v jeho spisoch pomaďarčení Slováci (tzv. maďaróni) zlí a zákerní, na rozdiel od uvedomelých Slovákov, ktorí oplývajú kladnými vlastnosťami. No takéto čierno – biele videnie je v podstate iba ďalším prvkom znižujúcim mieru realizmu v jeho tvorbe.
Naivne pôsobí i jeho vízia spojenia pomaďarčeného zemianstva a uvedomelých slovenských intelektuálov v boji za nezávislosť slovenského národa, ktorú prezentuje v Suchej ratolesti.
Aj jeho rozprávač a postavy sa vyznačujú vyumelkovanou, kultivovanou rečou s množstvom cudzích slov, čo vyvoláva u čitateľa pocit pátosu, ktorý viac škodí ako posúva smerom k reálnosti. A stupeň odosobnenia od postáv je v jeho dielach podstatne nižší, než trebárs u spomínaného Kukučína. Všetci pozitívni hrdinovia Vajanského diel navyše iba reprodukujú autorove názory ohľadom budúcnosti Slovákov. Avšak práve tu sa dostávame k podstate týchto literárnych snáh – jeho romány síce nie sú umeleckými skvostami, ale možno ich vnímať ako dôležité prostriedky národnej obrany.
Aj keď Svetozárovi Hurbanovi Vajanskému nepochybne patrí úcta a obdiv za jeho činnosť v prospech slovenského národa, umelecká hodnota jeho literárnych diel pôsobí dodnes otázne, čo obzvlášť platí pri konfrontácii s tvorbou jeho literárnych súputníkov.
Literárni historici zaraďujú S. H. Vajanského do tzv. prvej vlny slovenského realizmu. Popri ňom tu ešte patria Pavol Országh Hviezdoslav, Terézia Vansová, Martin Kukučín a ďalší. Všetkých týchto autorov spájali témy, ktoré stvárňovali vo svojich dielach: úpadok zemianstva, nástrahy alkoholizmu i kritika zaostalosti ľudu. Literáti tvoriaci v tomto období znázorňovali vzťahy medzi príslušníkmi rôznych spoločenských vrstiev (inteligencia, meštianstvo, šľachta, sedliaci) a snažili sa o čo najvernejšie zobrazenie ľudskej osobnosti s jej rozmanitými postojmi k realite. Lenže pri porovnaní diel dvoch súčasníkov – S. H. Vajanského (1847 - 1916) a Martina Kukučína (1860 – 1928) možno skonštatovať, že vo Vajanského dielach je prítomné oveľa väčšie množstvo odbočení od základnej dejovej línie (t. j. digresií), ako u Kukučína. Na samotných digresiách by pritom ešte nebolo nič zlé, ak by tieto odbočenia boli funkčné a osožné. Zväčša však ide o zdĺhavé opisy prostredia, životopisy postáv a rozsiahle monológy - tak ako v knihe Suchá ratolesť (1884) a v románe Koreň a výhonky (1896).
Realistické vyznenie Vajanského diel okrem toho narúša aj skutočnosť, že do popredia sa v nich dostávajú vznešené postavy z radov zemanov, umelcov a rozhľadených intelektuálov, zatiaľ čo väčšina autorov prvej realistickej vlny zobrazovala životné osudy jednoduchých postáv z dedinského prostredia.
Vajanský sa vo svojich dielach často venoval národnostnej otázke, ktorá úzko súvisí aj s charakterom postáv. Preto sú v jeho spisoch pomaďarčení Slováci (tzv. maďaróni) zlí a zákerní, na rozdiel od uvedomelých Slovákov, ktorí oplývajú kladnými vlastnosťami. No takéto čierno – biele videnie je v podstate iba ďalším prvkom znižujúcim mieru realizmu v jeho tvorbe.
Naivne pôsobí i jeho vízia spojenia pomaďarčeného zemianstva a uvedomelých slovenských intelektuálov v boji za nezávislosť slovenského národa, ktorú prezentuje v Suchej ratolesti.
Aj jeho rozprávač a postavy sa vyznačujú vyumelkovanou, kultivovanou rečou s množstvom cudzích slov, čo vyvoláva u čitateľa pocit pátosu, ktorý viac škodí ako posúva smerom k reálnosti. A stupeň odosobnenia od postáv je v jeho dielach podstatne nižší, než trebárs u spomínaného Kukučína. Všetci pozitívni hrdinovia Vajanského diel navyše iba reprodukujú autorove názory ohľadom budúcnosti Slovákov. Avšak práve tu sa dostávame k podstate týchto literárnych snáh – jeho romány síce nie sú umeleckými skvostami, ale možno ich vnímať ako dôležité prostriedky národnej obrany.
Nápis na boku:"Bez žertvy národ nemôže sa vzchopiť" foto Pavel Ondera
Tieto výtvory teda v prvom rade predstavujú akési národno-obranné zbrane, ktoré povzbudzovali našich predkov k realizácii sna o svojbytnosti Slovákov, a zároveň nám dodnes pripomínajú časy národnostného útlaku.
Dôležitosť tohto národno-obranného rozmeru literatúry vyzdvihol už autorov otec v diele Slovensko a jeho život literárny, ktoré bolo publikované na stránkach Slovenských pohľadov na vedu, umenie a literatúru v rokoch 1846 – 1851. Slováci sa jednoducho potrebovali hlavne vymaniť z čeľustí uhorského mocnárstva a k oslobodeniu národa malo podľa Hurbanovcov prispieť i písomníctvo.
V analógii k menej kvalitnej umeleckej stránke Vajanského diel je možné poukázať napríklad na výrok literárneho historika Milana Pišúta vo vzťahu k tvorbe najmladšieho štúrovského básnika Jána Botta (1829 - 1881), ktorý nájdeme v knihe Dejiny slovenskej literatúry (1960): „I keď pripustime, že posledne dva spevy oslabujú umelecky účinok predchádzajúcich spevov, jednako Smrť Jánošíkova ako celok zostava, ideove i básnicky jedným z vrcholných diel slovenského romantizmu, dielom klasickým a ľudu vždy blízkym a drahým.“
Čiže, podobne ako u Vajanského, je aj v prípade Botta (resp. posledných dvoch spevov jeho Smrti Jánošíkovej) v popredí skôr ideový, a nie estetický aspekt textu.
Literárna vedkyňa Dana Hučková Kršáková v knihe Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia (2006) zasa zhodnotila jednu z Vajanského próz takto: „Román Kotlín je umelecky nevyváženým dielom, jeho politická (pamfletická) a pateticko-sentimentálna dikcia ho predurčili na dielo časové. Zreteľné politicko-aktivizačné ciele diela s odstupom rokov stratili svoju účinnosť rovnako ako Vajanského „vozvýšený štýl“. Ak sám Vajanský zdôrazňoval historiografický moment románu, práve táto dokumentárna línia v ňom pretrvala najdlhšie. Preto môže byť Kotlín nezámerným literárnym svedectvom o procesoch politickej, ekonomickej a spoločenskej modernizácie na Slovensku na prelome storočí, avšak aj to len s vedomím, že u Vajanského išlo o vytváranie ideálnej reality, o prenášanie ideálov do reálnych faktov.“
Dôležitosť tohto národno-obranného rozmeru literatúry vyzdvihol už autorov otec v diele Slovensko a jeho život literárny, ktoré bolo publikované na stránkach Slovenských pohľadov na vedu, umenie a literatúru v rokoch 1846 – 1851. Slováci sa jednoducho potrebovali hlavne vymaniť z čeľustí uhorského mocnárstva a k oslobodeniu národa malo podľa Hurbanovcov prispieť i písomníctvo.
V analógii k menej kvalitnej umeleckej stránke Vajanského diel je možné poukázať napríklad na výrok literárneho historika Milana Pišúta vo vzťahu k tvorbe najmladšieho štúrovského básnika Jána Botta (1829 - 1881), ktorý nájdeme v knihe Dejiny slovenskej literatúry (1960): „I keď pripustime, že posledne dva spevy oslabujú umelecky účinok predchádzajúcich spevov, jednako Smrť Jánošíkova ako celok zostava, ideove i básnicky jedným z vrcholných diel slovenského romantizmu, dielom klasickým a ľudu vždy blízkym a drahým.“
Čiže, podobne ako u Vajanského, je aj v prípade Botta (resp. posledných dvoch spevov jeho Smrti Jánošíkovej) v popredí skôr ideový, a nie estetický aspekt textu.
Literárna vedkyňa Dana Hučková Kršáková v knihe Slovník diel slovenskej literatúry 20. storočia (2006) zasa zhodnotila jednu z Vajanského próz takto: „Román Kotlín je umelecky nevyváženým dielom, jeho politická (pamfletická) a pateticko-sentimentálna dikcia ho predurčili na dielo časové. Zreteľné politicko-aktivizačné ciele diela s odstupom rokov stratili svoju účinnosť rovnako ako Vajanského „vozvýšený štýl“. Ak sám Vajanský zdôrazňoval historiografický moment románu, práve táto dokumentárna línia v ňom pretrvala najdlhšie. Preto môže byť Kotlín nezámerným literárnym svedectvom o procesoch politickej, ekonomickej a spoločenskej modernizácie na Slovensku na prelome storočí, avšak aj to len s vedomím, že u Vajanského išlo o vytváranie ideálnej reality, o prenášanie ideálov do reálnych faktov.“
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
