115. výročie Apponyiho zákonov
Snaha o pomaďarčenie slovenského národa tragicky postihla aj tisíce detí, ktoré boli z nášho územia násilne odvlečené na „prevýchovu“ a museli čeliť školskej šikane na základe Apponyiho zákonov.
Apponyiho zákony
V tomto roku uplynulo 115 rokov od prijatia maďarizačných školských zákonov známych ako Apponyiho zákony.
Pomenovali ich po grófovi Albertovi Apponyim, ministrovi školstva a kultúry vo vtedajšom Uhorsku. Tieto nariadenia ukladali všetkým učiteľom povinnosť vyučovať v maďarčine. Mnohé slovenské deti však maďarčinu neovládali, a preto sa ju museli učiť na úkor iných predmetov.
Učiteľov obvinených školskou inšpekciou z nedostatočnej znalosti maďarského jazyka prepustili a tí, ktorí ostali, museli svojich žiakov vychovávať vo vlasteneckom duchu, pričom v Apponyiho očiach znamenalo vlastenectvo najmä lásku k všetkému maďarskému.
Samotný Apponyi sa nacionalistickým charakterom svojich zákonov vôbec netajil, v uhorskom parlamente pri ich obhajobe vyhlásil: „Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari.“
Tento priam nacistický postoj, nadraďujúci jeden národ nad druhým, rovnako deklaroval i pamätným výrokom: „Všetko, čo je maďarské, predstavuje najvyšší stupeň dokonalosti."
V zmysle Apponyiho zákonov sa vyučujúci mali postarať aj o to, aby sa slovenskí žiaci naučili do konca štvrtého ročníka plynule písať a hovoriť po maďarsky. Ak zlyhali, boli sankcionovaní znížením platu alebo stratou práce. Od roku 1909 sa po maďarsky začalo vyučovať i náboženstvo, proti čomu protestovali mnohí slovenskí kňazi.
Ich protestné hlasy sa dostali aj do zahraničia, a preto na zákony upozornili viaceré známe osobnosti. Ostrou kritikou vynikal nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson. Keď sa jeho články, v ktorých obhajoval práva utláčaných národností Uhorska dostali až k Apponyimu, gróf na ne zareagoval s jemu vlastným povýšenectvom:
„Na Bjørnsonove útoky nepovažujem za nutné odpovedať... Kto ma pozná, bude sa len usmievať nad obvinením, že utláčam nejaký národ, či len nejakú ľudskú bytosť. Avšak pred súdnou stolicou, kam ma chce Bjørnson postaviť, pred stolicou slobodomilovných národov, zapálených pre veľké ideály ľudskosti, vždy sa budem môcť objaviť so vztýčenou hlavou...“
Odvážny nórsky bojovník sa však nevzdal a na Apponyiho aroganciu zaútočil v článku, ktorý nazval S hlavou vztýčenou: „Gróf Apponyi mi odpovedal so vztýčenou hlavou. Ubezpečuje ma, že až nabudúce príde na medzinárodné mierové zhromaždenie, stane sa to so vztýčenou hlavou. Kto o tom pochybuje? Kedy sa nejaký utláčateľ národov ukazoval ináč? Nedávno sme videli v Uhorskom sneme, keď slovenských reprezentantov týrali a vyhadzovali, ako vystúpil gróf Apponyi, aby vyhlásil, čo sa ešte má urobiť pre ďalší útlak tohto národa. Bol schválený školský zákon, aký nikdy predtým nebol známy, pretože jeho najdôležitejšie ustanovenia sú z gumy! Dajú sa naťahovať tak, až sa v nich zadusia všetky národnosti. Zbaviť deti materčiny je predsa to isté ako odtrhnúť hladné dieťa od matkiných pŕs. A práve toto rozkazuje v tomto zákone gróf Apponyi so vztýčenou hlavou. V náručí tohto zákona možno Nemcov, Rumunov, Chorvátov, Ukrajincov, Slovákov postupne spracovať podľa maďarského ducha a vôle, pretože tento duch a táto vôľa sú na svete najstaršie, najurodzenejšie, najkultúrnejšie a môžu najlepšie viesť národy k výšinám sveta.
Za vlády tohto zákona budú emigrantov ešte vo väčšom množstve ako predtým napchávať do dobytčích vagónov s ich balíkmi a handrami. Tu bude gróf Apponyi stáť medzi nimi s hlavou vztýčenou. To im dodá útechy! V slzavej chvíli rozlúčenia to dodá útechy odchádzajúcim i tým, ktorí ostávajú doma.
Čo na tom záleží, že deti, ktoré tu ostali, nemôžu sa naučiť po maďarsky, pretože je to ťažká reč a výsledkom je, že sa nenaučia nič, a preto má Uhorsko najviac analfabetov v Európe? Hľa, gróf Apponyi stojí medzi nimi so vztýčenou hlavou! Prázdne kostoly, prázdne preto, že sa v nich káže po maďarsky (keď maďarskí biskupi z vysokej šľachty dosadzujú kňazov) – gróf Apponyi ich naplní vždy sám so vztýčenou hlavou. Ak sa slovenské múzeá zatvárajú a prostriedky pre ne konfiškujú (medzi nimi i dar od cisára), môžete si byť istí, že na blízkej výšine už vidno nového ochranného ducha Maďarov: Grófa Apponyiho so vztýčenou hlavou.
Na poctu tohto ochranného ducha teraz zhromažďujem svedkov a svedectvá o utláčaných národoch Uhorska. Netreba sa ponáhľať, lebo všetci vieme, že gróf Apponyi na nich čaká so vztýčenou hlavou.“
Apponyiho zákony
V tomto roku uplynulo 115 rokov od prijatia maďarizačných školských zákonov známych ako Apponyiho zákony.
Pomenovali ich po grófovi Albertovi Apponyim, ministrovi školstva a kultúry vo vtedajšom Uhorsku. Tieto nariadenia ukladali všetkým učiteľom povinnosť vyučovať v maďarčine. Mnohé slovenské deti však maďarčinu neovládali, a preto sa ju museli učiť na úkor iných predmetov.
Učiteľov obvinených školskou inšpekciou z nedostatočnej znalosti maďarského jazyka prepustili a tí, ktorí ostali, museli svojich žiakov vychovávať vo vlasteneckom duchu, pričom v Apponyiho očiach znamenalo vlastenectvo najmä lásku k všetkému maďarskému.
Samotný Apponyi sa nacionalistickým charakterom svojich zákonov vôbec netajil, v uhorskom parlamente pri ich obhajobe vyhlásil: „Nedovolím, aby vyučovali tí kantori, ktorí odmietajú vychovávať z detí dobrých maďarských občanov. Každý v tomto štáte sa musí podriadiť princípu, že tu sú pánmi Maďari.“
Tento priam nacistický postoj, nadraďujúci jeden národ nad druhým, rovnako deklaroval i pamätným výrokom: „Všetko, čo je maďarské, predstavuje najvyšší stupeň dokonalosti."
V zmysle Apponyiho zákonov sa vyučujúci mali postarať aj o to, aby sa slovenskí žiaci naučili do konca štvrtého ročníka plynule písať a hovoriť po maďarsky. Ak zlyhali, boli sankcionovaní znížením platu alebo stratou práce. Od roku 1909 sa po maďarsky začalo vyučovať i náboženstvo, proti čomu protestovali mnohí slovenskí kňazi.
Ich protestné hlasy sa dostali aj do zahraničia, a preto na zákony upozornili viaceré známe osobnosti. Ostrou kritikou vynikal nórsky spisovateľ Bjørnstjerne Bjørnson. Keď sa jeho články, v ktorých obhajoval práva utláčaných národností Uhorska dostali až k Apponyimu, gróf na ne zareagoval s jemu vlastným povýšenectvom:
„Na Bjørnsonove útoky nepovažujem za nutné odpovedať... Kto ma pozná, bude sa len usmievať nad obvinením, že utláčam nejaký národ, či len nejakú ľudskú bytosť. Avšak pred súdnou stolicou, kam ma chce Bjørnson postaviť, pred stolicou slobodomilovných národov, zapálených pre veľké ideály ľudskosti, vždy sa budem môcť objaviť so vztýčenou hlavou...“
Odvážny nórsky bojovník sa však nevzdal a na Apponyiho aroganciu zaútočil v článku, ktorý nazval S hlavou vztýčenou: „Gróf Apponyi mi odpovedal so vztýčenou hlavou. Ubezpečuje ma, že až nabudúce príde na medzinárodné mierové zhromaždenie, stane sa to so vztýčenou hlavou. Kto o tom pochybuje? Kedy sa nejaký utláčateľ národov ukazoval ináč? Nedávno sme videli v Uhorskom sneme, keď slovenských reprezentantov týrali a vyhadzovali, ako vystúpil gróf Apponyi, aby vyhlásil, čo sa ešte má urobiť pre ďalší útlak tohto národa. Bol schválený školský zákon, aký nikdy predtým nebol známy, pretože jeho najdôležitejšie ustanovenia sú z gumy! Dajú sa naťahovať tak, až sa v nich zadusia všetky národnosti. Zbaviť deti materčiny je predsa to isté ako odtrhnúť hladné dieťa od matkiných pŕs. A práve toto rozkazuje v tomto zákone gróf Apponyi so vztýčenou hlavou. V náručí tohto zákona možno Nemcov, Rumunov, Chorvátov, Ukrajincov, Slovákov postupne spracovať podľa maďarského ducha a vôle, pretože tento duch a táto vôľa sú na svete najstaršie, najurodzenejšie, najkultúrnejšie a môžu najlepšie viesť národy k výšinám sveta.
Za vlády tohto zákona budú emigrantov ešte vo väčšom množstve ako predtým napchávať do dobytčích vagónov s ich balíkmi a handrami. Tu bude gróf Apponyi stáť medzi nimi s hlavou vztýčenou. To im dodá útechy! V slzavej chvíli rozlúčenia to dodá útechy odchádzajúcim i tým, ktorí ostávajú doma.
Čo na tom záleží, že deti, ktoré tu ostali, nemôžu sa naučiť po maďarsky, pretože je to ťažká reč a výsledkom je, že sa nenaučia nič, a preto má Uhorsko najviac analfabetov v Európe? Hľa, gróf Apponyi stojí medzi nimi so vztýčenou hlavou! Prázdne kostoly, prázdne preto, že sa v nich káže po maďarsky (keď maďarskí biskupi z vysokej šľachty dosadzujú kňazov) – gróf Apponyi ich naplní vždy sám so vztýčenou hlavou. Ak sa slovenské múzeá zatvárajú a prostriedky pre ne konfiškujú (medzi nimi i dar od cisára), môžete si byť istí, že na blízkej výšine už vidno nového ochranného ducha Maďarov: Grófa Apponyiho so vztýčenou hlavou.
Na poctu tohto ochranného ducha teraz zhromažďujem svedkov a svedectvá o utláčaných národoch Uhorska. Netreba sa ponáhľať, lebo všetci vieme, že gróf Apponyi na nich čaká so vztýčenou hlavou.“
No napriek zahraničným protestom platili tieto nariadenia až do rozpadu Rakúsko-Uhorska v roku 1918.
Apponyiho zákony v podstate predstavovali pokračovanie procesu zahájeného prijatím Národnostného zákona z roku 1868, ktorý určil maďarčinu ako štátny a úradný jazyk. Po ňom nasledovalo nariadenie z roku 1891, podľa ktorého sa po maďarsky mali vychovávať slovenské deti už v materských školách, a v roku 1902 sa k týmto opatreniam pridalo aj pravidlo, ktoré zaviedlo 17 až 24 hodín výučby maďarského jazyka týždenne pre všetky školou povinné deti v Uhorsku.
Výdatnú oporu pri maďarizácii školstva poskytoval najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený v roku 1883 v Nitre. Práve jeho členovia prišli s myšlienkou odvážať slovenské deti na prevýchovu do maďarských rodín.
Tento tragický nápad, ktorého následkom bolo odvlečenie tisícov detí, pripomína pamätná tabuľa osadená na priečelí budovy medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave (budova Bibiany, Medzinárodného domu umenia pre deti na Panskej ulici č. 41 v Bratislave – pozn. red.).
Na základe zachovaných záznamov sa odhaduje, že v období od osemdesiatich rokov devätnásteho storočia po začiatok dvadsiateho storočia z územia dnešného Slovenska násilne odviedli až 60 000 detí. Odvlečené deti síce často nemali rodičov, alebo jedného z rodičov, čo spolok FEMKE využíval ako zámienku, aby mohol svoju akciu prezentovať ako humanistický čin zameraný na pomoc osirelým deťom. V skutočnosti však maďarskí gazdovia neraz zaobchádzali s týmito deťmi tak kruto, že mnohé radšej ušli, bezbranné siroty a polosiroty dokonca predávali na trhoch.
Kto bol Albert Apponyi?
História rodu Apponyiovcov siaha do 14. storočia. Zakladateľom tejto dynastie bol Tomáš Apponyi, ktorý pôsobil ako kastelán Čachtického hradu a hradu Branč v roku 1323. Členovia rodu sa venovali vojenskej, ale i politickej činnosti a grófsky titul získali v 18. storočí. Apponyovci boli známi vzdelanci a v júni 1827 sprístupnili verejnosti knižnicu s približne tridsiatimi tisícmi titulov v Bratislave (fungovala tu do roku 1868).
Albert Apponyi, narodený 29. mája 1846 vo Viedni, pokračoval v rodinnej tradícii, pričom sa vzdelával v oblasti politických vied, práva, filozofie a náboženstva. Okrem toho sa venoval aj štúdiu cudzích jazykov a vďaka svojmu rozhľadu i plynulej angličtine nadviazal priateľský vzťah s britskou kráľovnou Viktóriou a jej najstarším synom Eduardom VII.
V rokoch 1872 – 1918 pôsobil ako poslanec uhorského snemu. Funkciu ministra školstva a kultúry (resp. v dobovej terminológii - minister kultu a výučby) zastával v rokoch 1906 – 1910 a 1917 – 1918. Po prvej svetovej vojne bol vedúcim členom maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži. S jej výsledkom, teda Trianonskou zmluvou a rozpadom Uhorska sa však nikdy nezmieril a až do smrti usiloval o jej revíziu a obnovu zaniknutého uhorského štátu.
V období rokov 1921 – 1933 bol členom správnej rady Maďarskej akadémie vied, popritom i predsedom Akadémie svätého Štefana v Maďarsku a zástupcom Maďarska v Spoločnosti národov (v r. 1923 – 1933).
Zomrel vo veku 86 rokov dňa 7. februára 1933 v Ženeve.
Apponyiho zákony v podstate predstavovali pokračovanie procesu zahájeného prijatím Národnostného zákona z roku 1868, ktorý určil maďarčinu ako štátny a úradný jazyk. Po ňom nasledovalo nariadenie z roku 1891, podľa ktorého sa po maďarsky mali vychovávať slovenské deti už v materských školách, a v roku 1902 sa k týmto opatreniam pridalo aj pravidlo, ktoré zaviedlo 17 až 24 hodín výučby maďarského jazyka týždenne pre všetky školou povinné deti v Uhorsku.
Výdatnú oporu pri maďarizácii školstva poskytoval najmä Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE), založený v roku 1883 v Nitre. Práve jeho členovia prišli s myšlienkou odvážať slovenské deti na prevýchovu do maďarských rodín.
Tento tragický nápad, ktorého následkom bolo odvlečenie tisícov detí, pripomína pamätná tabuľa osadená na priečelí budovy medzinárodného domu umenia pre deti v Bratislave (budova Bibiany, Medzinárodného domu umenia pre deti na Panskej ulici č. 41 v Bratislave – pozn. red.).
Na základe zachovaných záznamov sa odhaduje, že v období od osemdesiatich rokov devätnásteho storočia po začiatok dvadsiateho storočia z územia dnešného Slovenska násilne odviedli až 60 000 detí. Odvlečené deti síce často nemali rodičov, alebo jedného z rodičov, čo spolok FEMKE využíval ako zámienku, aby mohol svoju akciu prezentovať ako humanistický čin zameraný na pomoc osirelým deťom. V skutočnosti však maďarskí gazdovia neraz zaobchádzali s týmito deťmi tak kruto, že mnohé radšej ušli, bezbranné siroty a polosiroty dokonca predávali na trhoch.
Kto bol Albert Apponyi?
História rodu Apponyiovcov siaha do 14. storočia. Zakladateľom tejto dynastie bol Tomáš Apponyi, ktorý pôsobil ako kastelán Čachtického hradu a hradu Branč v roku 1323. Členovia rodu sa venovali vojenskej, ale i politickej činnosti a grófsky titul získali v 18. storočí. Apponyovci boli známi vzdelanci a v júni 1827 sprístupnili verejnosti knižnicu s približne tridsiatimi tisícmi titulov v Bratislave (fungovala tu do roku 1868).
Albert Apponyi, narodený 29. mája 1846 vo Viedni, pokračoval v rodinnej tradícii, pričom sa vzdelával v oblasti politických vied, práva, filozofie a náboženstva. Okrem toho sa venoval aj štúdiu cudzích jazykov a vďaka svojmu rozhľadu i plynulej angličtine nadviazal priateľský vzťah s britskou kráľovnou Viktóriou a jej najstarším synom Eduardom VII.
V rokoch 1872 – 1918 pôsobil ako poslanec uhorského snemu. Funkciu ministra školstva a kultúry (resp. v dobovej terminológii - minister kultu a výučby) zastával v rokoch 1906 – 1910 a 1917 – 1918. Po prvej svetovej vojne bol vedúcim členom maďarskej delegácie na mierovej konferencii v Paríži. S jej výsledkom, teda Trianonskou zmluvou a rozpadom Uhorska sa však nikdy nezmieril a až do smrti usiloval o jej revíziu a obnovu zaniknutého uhorského štátu.
V období rokov 1921 – 1933 bol členom správnej rady Maďarskej akadémie vied, popritom i predsedom Akadémie svätého Štefana v Maďarsku a zástupcom Maďarska v Spoločnosti národov (v r. 1923 – 1933).
Zomrel vo veku 86 rokov dňa 7. februára 1933 v Ženeve.
Pozrite si fotogalériu pod článkom od autora článku
Popisky k fotografiám dole pod foto
Späť na tému Výročia
